Klub slovenských turistov Žochár Topoľčany

KST Žochár Topoľčany

Turistický klub priateľov prírody, cyklistiky, lyžovania. Každý je vítaný.

Stiahnite si tlačivo na 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (PDF, 14,5KB)

Vysoké Tatry (VhT) II

Dátum konania: 19. 10. 2019

V piatok sme šli na Satana. Viac o tomto výstupe je v samostantom článku: Upozornenie na nového endemita vo Vysokých Tatrách.

Ďalší deň (v sobotu) sa k nám pripojili Marián s Editou. Anka si pre zmenu dala ľahší deň a ponevierala sa po tatranských chatách. Náš plán bol Javorový štít. Cesta k nemu je dlhá, predlhá. Smokovec, Hrebienok, Zbojníka chata a ešte kúsok. Edita sa s nami lúči, že dnes nie je jej deň, a urobí si ešte dáku turistiku po chodníku. Škoda, ale keď to nejde, tak to nejde.

Pôvodný plán útočiť zo sedla pod Ostrým sa cestou zmenil na útok južnou stenou. Popis v sprievodcovi je skromný, popod previs rampa vľavo. Na sutinovom kužely dáme prilby na hlavy a dumáme kaďiaľ. Slušný nástup nikde, tak ideme hore, skala po ľavej ruke. Suť končí. Pred nami skalná stena. Ten previs bude asi tamto hore? Púšťame sa do steny. Obtiažnosť rastie. Nikde ani stopa po človeku. Nevyzerá to dobre. Ešte skúšam pár metrov poliezť. Tak nie. Späť. Pomaly zliezame, čo sme vyliezli. Po čase stojíme pod stenou na suti. Rôzne pokusy v stene nás stáli hodinu času. Dačo požujeme, popijeme. Schádzame vpravo po suti dole a vidíme vpravo takého skromného mužíka. Prvého v ten deň. Hľadáme tú rampu pod previsom doľava. Rampa by bola, ale ten previs? Áno, toto bude ono. Ten previs je vidieť, až keď ste priamo v tej rampe, z diaľky ho nehľadajte. Po prejdení rampy sa nás zmocnil opatrný optimizmus, že dnes to hádam dáme až hore. Ďalšia cesta je jasná, od mačiek doškriabaná stienka vľavo. Od nej pravo do žľabu. A ďalej? Mužíkov nieto, sprievodca zaryto mlčí. Hlavne zase naliezť niekam odkiaľ bude problém sa vrátiť. Sprievodca hovorí o obtiažnosti I. UIAA. Takže hľadáme najľahšiu cestu a dúfame, že je to tá správna. Postupne sa nám darí postupovať hore. Nedržíme sa toho ľavého žľabu silou mocou. Steny žľabu sú miestami kompletne pokryté suchým machom. V žľabe sú aj zakliesnené veľké balvany, ktoré by sa ťažšie obliezali. Pri týchto komplikáciach uhýňame vľavo do steny, kadiaľ sa nám zdá postup ľahší. Vždy sa po čase vraciame k žľabu.

Peťo hovorí: „Dajte si pozor ná trávy sú veľmi šmykľavé!“. „Jasné, šmykľavé … “ ironicky si myslím. O chvíľu mi uletí ľavá noha ako na ľade. „Marián, dávaj si pozor. Tá tráva je nejak šmykľavá!“. „Áno Peter, jasné. Vďaka.“ odpovedá Marián. Po destiatich minútach hovorí Marián: „Chalpi, tá tráva je nejak šmykľavá … .“.

Okrem ľavého žľabu je tam aj pravý žľab a medzi nimi je skalný hrebienok, ktorý nám bráni prejsť do toho prvého žľabu. Ešte kým ste dole sa to dá, ale vyššie už nie. Vidíme dva zlaňáky z rep šnúr, otočené sú smerom do pravého žľabu. Vyzerajú pomerne nové a slušné. Keď budeme schádzať chceme sa spýtať na chate, že na aké dlhé laná sú tie zlaňáky, a že kadiaľ sa vlastne má ísť hore.

Po čase sa oba žľaby spájajú a to už sme na vrcholom plateau. Ďalej stúpame v pohode držiac sa vpravo. Oblaky. Padá hmla. Zdvíha sa vietor. Nevadí, to najhoršie máme za sebou. Prichádzame hore. Pred nami, vľavo, úzky, strmý, nebezpečný žľab. Máme cez tento žľab doľava? Sprievodca opäť mlčí. Trochu v hmle pobiehame hore dole, ale nakoniec Marián vstupuje do žľabu a nachádza pokračovanie. Vrcholové platne a sme hore. Pár fotiek, dorazím zásoby vody a jedla a poďme dole cez sedlo pod Ostrým. Zostup je opäť o hľadaní cesty. Schádzame pár metrov po platniach, a potom vľavo. Nie však to toho škaredého žľabu, ale viac vľavo popod hrebeň, po skalách. Aha sneh. Mačky máme, ako inak, na izbe pri posteli. Nevadí. Nezostúpime až k snehu, ale držíme sa pár metrov nad ním v skale. Pri zostupe máme sneh po ľavej ruke. Sneh je aj tak mäkký, nedrží, mačky by boli zbytočné. Prichádzame k sedielku, odkiaľ vedie ostrý hrebienok k sedlu pod Ostrým. Niekde odtiaľto by sa malo dať ísť aj priamo dole na suť, ale na prvý pohľad nenachádzame cestu, tak sa držíme pôvodného plánu. Hrebeň je až príliš ostrý a Peťovi sa do neho nechce naliezť. Nachádza obchádzku hrebeňa po pravej strane. Ideme pár výškových metrov pod hrebeňom. Úplne na konci sa vraciame na hrebeň a zliezame do sedla pod Ostrým. Zbiehame na suť, potom vpravo na chodníček a po ňom na značku.

Na Zbojníčke sa dnes koná Šerpa rallye, chata plná. Obsluha sa zdá byť nejaká divná, tak sa na zostup ani na výstup na Javorový štít radšej nepýtame. Kopneme do seba polievku, kávu (po tej ma regulérne zatrasie), kofolu a schádzame. Tú kávu na horských chatách asi robia z kamzíčieho trusu? Do Smokovca prichádzame už za tmy.

V nedeľu si dávame s Editou a Mariánom kondičný výstup do Sedla pod Ostrvou. Cestou hore na Majlátovej chate do seba hodíme kávu. Do sedla prichádzame okolo obeda. Od raňajok som nič nejedol, a v tom závere výstupu to už bolo cítiť. Hore fúka, tak sa nezdržujeme a šviháme dole. Dávam si fazuľovú na Majlátovej, ale tentokrát je to tragédia. Znechutený odmietam aj kávu. Schádzame k autu a ideme domov. Kávu si dávame na pumpe za Bystricou. Koniec dobrý, všetko dobré.

Zapísal Peter ml.

Fotografie z podujatia Vysoké Tatry (VhT) II.