logo KST Žochár Topoľčany

Zimný zraz Urmince

Dátum konania:  18. 01. 2014

Okolo Urminiec  (9 km)

Zasmušilé sobotňajšie ráno prebúdzalo skôr melanchóliu a zápecníctvo než zvedavosť a neposednosť. Nie však v turistoch, ktorí by už bez anglickej soboty hádam ani neprežili. Tobôž vtedy, keď sa môžu navzájom celkom úprimne pochváliť, lebo aj v turistických kruhoch je čas bilancií, hodnotení, výberu členských príspevkov a inej agendy. Na tie operácie je ako stvorený zimný zraz – tento rok v Urminciach.
Už vôňa smaženej cibule, gulášového korenia a závany naozajstného, netekutého dymu spod kotla dávali tušiť, že hostitelia sa na rokovanie a ostatné body programu dobre pripravili, ako sa vraví, nič nenechali na náhodu. Kto vstúpil do predsiene kultúrneho domu, aby sa akreditoval, musel mať nachvíľku pocit, že domácich nič tak neteší ako jeho príchod. A ukázalo sa, že nielen na chvíľu.
Scenár pobytu obsahoval ako prvý bod prehliadku obecného kostola a zaujímavú lekciu z histórie farnosti a hagiografie ilustrovanej nástennými obrazmi – výjavmi zo staro i novozákonného Písma. Kostol, ako sme si prečítali na pamätnej tabuli, síce nemá ani sto rokov (1932), no Urmince, kedysi vraj Eurmin, sa spomínajú v cirkevných listinách už v roku 1150. Pán František Streďanský, redaktor a grafik farských novín, nám porozprával čo-to o už nezachovaných sakrálnych stavbách v obci, o trpezlivom, sem-tam dramatickom úsilí správcov farnosti i obetavých farníkov vynakladanom pri budovaní súčasnej svätyne. Kostol je zasvätený sv. Michalovi archanjelovi, v  klasicistickom slohu ho vyprojektoval  renomovaný  slovenský architekt slovinského pôvodu, zhodou okolností tiež Michal Harminc (1869 – 1964) autor, okrem iných projektov, Slovenského národného múzea v Bratislave i v Martine. Turisti, ako inak, s chuťou stúpali míňajúc zbierku nepoužívaných a nepoužiteľných predmetov až pod strechu veže pod tri zvony, ktoré dnes rozoznieva, samozrejme, už iba elktromotorický zvonár.
Ale pretože nie iba duchovnou poživňou je človek sýty, vybrali sme sa aj na kontrolu ozimín. Lány nás vítali s otvorenou náručou a subtropickým teplotám zodpovedajúcou mäkkosťou a priľnavosťou pôdy. Hmla sa ústretovo rozostupovala a ponúkala krajinu miernu a žírnu, že človeka premkla na okamih túžba vdychovať zo sedadla traktora vôňu repky – olejky, či zrakom láskať z kabíny kombajnu vlniace sa stvoly a klasy pšenice. O čosi menej povznášajúcu túžbu vyvolávali depónie zbúraniskovej sute, plastových obalov, fólií a húževnatých pneumatík, ktoré zdobia  hranicu medzi úhorom a úvraťou rolí. Do cesty sa nám postavila aj spomienka na
dubové lesy z čias prvého záznamu o existencii Eurmina – dubový háj, v ktorom sa celé mesiace „ukrývala“ nepočetná maďarská vojenská jednotka, pravdepodobne zabudnutá po záchrane československého socializmu v roku 1968. Podľa všetkého niečo archelogicky  také zaujímavé ako po starorímskych legionároch budúce generácie na tom mieste neobjavia ...
Manažéri dňa pamätali na všetko. Aj na hadicu s vodou a kefy „proti“ blatu, ktoré išli od wibramky k wibramke zametajúc stopy našej agronomickej exkurzie.
Guláš neodolateľne dráždil nozdry i žalúdky, čaj, pivo i kofola boli zadarmo, zrazové rokovanie sa mohlo začať. Najcitlivejšie čuvy  a žalúdočné pochody mal zrejme hlavný hostiteľ Peter Mokoš, ktorý namiesto zásadného prejavu o blahodarnosti a perspektívach turistiky v našom regióne zaželal všetkým dobrú chuť. Nikto z publika netlieskal, lebo všetci už držali v ruke lyžičku a chlieb striehnuc po mastných misách. Možno si niekto pri čítaní tohto textu kladie mlsnú otázku, či z toho guláša ešte nezostalo...
Občerstvení a posilnení sadali si nad počítač zástupcovia jednotlivých klubov a po tri hodiny predvádzali, čo oni a ich priatelia nafotografovali, resp. navideovali. Videli sme známe i nie veľmi známe kúty a zátišia Slovenska, sem – tam aj čosi spoza hraníc. Prehliadka nie je žiadnou súťažou, remeselná úroveň, tu príťažlivejšia – tam ťarbavejšia, nie je predmetom nejakého zoraďovania. Je však namieste pochváliť tesársku prezentácia, ktorá už tradične bola filmársky, zvukom, strihom i obsahom najpôsobivejšia. Vivat krokodíli!
Súťažná však bola prehliadka individuálnych „papierových“ fotografií. Zišlo sa ich na expozičných paneloch do sedemdesiat. Všeobecné hlasovanie rozhodlo, že najlepší bol panoramatický obraz kaukazskej doliny pod majestátnymi bralami, ktorou sa pokorne uberá človek-človiečik, turista horolezec. (autor: nezapamätal som si)
Deň sa zberal k večeru, na stoloch sa objavili najprv zákusky, potom lokše a ešte potom aj omastený chlieb s cibuľou. To sa už na priestrannom parkete vrteli v polkových a bližšie neurčitých rytmoch dobre naladení, neúnavní a postupne aj rozjarení cyklolesoskalolezci. Už je to raz tak, Mens sana in corpore sano – v zdravom tele zdravý duch, a kto by túto večnú pravdu mal demonštrovať presvedčivejšie než milovníci prírody a pohybu, medzi ktorými sú turisti takmer na prvom mieste.
Nuž a milí Urminčania, s úprimným poďakovaním vás ubezpečujeme, že si radi a pokiaľ možno, čo najskôr, prídeme k vám zarokovať i zarockovať.
Vlado Štefanovič, 20. januára 2014

Od 03. Zimný zraz Urmince
Od 03. Zimný zraz Urmince
Od 03. Zimný zraz Urmince
Od 03. Zimný zraz Urmince
Od 03. Zimný zraz Urmince
Od 03. Zimný zraz Urmince
Od 03. Zimný zraz Urmince