logo KST Žochár Topoľčany

Ďaleký východ

Dátum konania:  08. 05. 2013

dľa textu  (0 km)

 

Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás ... volal by som stojac na Sninskom kameni a kochajúc sa pralesnými bučinami, aké veru v amazonskej džungli nenájdete, keby som bol P. O. Hviezdoslav. Nevedno, či sa Palibáči Országh  niekedy  ocitol na kopcoch, kde sa stretávajú dnešné hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny, ale my sme tam boli.

Najprv nám však prišlo merať cestu jarnou hornonitrianskou a turčianskou záhradkou, spišským i šarišským podhradím, lebo našim cieľom bol horný Zemplín –Snina a jej prímestský rekreačný areál Rybníky. Skrátka Slovensko od západu na východ jedným ťahom zásluhou osvedčeného dodávateľa dopravných turistických služieb, firmy Bean bus.

Prvé cestovateľské potešenie pripravil účastníkom výpravy liptovský salaš Krajinka. Voňal práve dopečenými pagáčmi, štrúdľami a žinčicou, vábil neskanzenovými drevenicami a veselými drevenými plastikami i gagotom rozčúleného gunára. Asi nebolo jediného zo všetkých 44 cestovateľov, aby tam neutratil nejaké to euro. Nákupná závislosť bola na chvíľu ukojená, prvá turistická akcia je až vo Veľkom Šariši. Niekto by si povedal, že kvôli Smädnému mníchovi, ale to by sa veľmi mýlil. Kvôli Šarišskému hradu rafinovane ukrytému v lesnom húští. Na konci polhodinovej prechádzky bučinou nás víta gotická zrúcanina s dvanástimi baštami, dômyselne strategicky rozmiestnenými po obvode rozsiahlej elipsy.

Na nádvoriach dymia víkendové ohníky, pri ktorých neposedávajú driemajúci  zbrojnoši, ale rodiny, ktoré dali prednosť štipľavému čmudu pred syntetickými arómami nákupných galérií. Kamenné múry sa zhovievavo prizerajú, púpavy slnečne žiaria, decká neposlúchajú, chlapi pijú z plechovíc pivo Šariš a dajú uchlipnúť aj svojim fajčiacim polovičkám. Mier a krízová pohoda, ani náznak blízkosti dobyvateľov. Čo by za také sviatočné popoludnie dali prapraprapradedovia tých pekných, zdravých a zdanlivo bezstarostných potomkov.

V Kapušanoch stráži slovnaftárske cisterny a čerpadlá Kapušiansky hrad, ktorý vyzerá spod kopca ako trochu masívnejší plot okolo milionárskej vily. Ostrý i miernejší výstup po zelenej nás však privádza k masívnej pevnosti. Z jej múrov sa musela veľmi pohodlne liať vriaca smola a vrhať balvany na nepriateľské hlavy, čo si pristavovali rebríky k hradným stenám. Boj sa však odohrával na futbalovom štadióne pod hradom. Domáci vyhrali 3:0, v krčme panuje povznesená nálada. Víťazi s tvárami ešte červenými a vlasmi mokrými od potu či sprchy vymetajú misy so šunkou a salámou, zapíjajú svoj triumf kofolou a pivom, ktoré čapujú ich mamy – bufetárky,  pyšné na výkon svojich synov. Aj my si objednávame, hoci ešte nemáme vyhrané, do Sniny je to ešte dobrých sto kilometrov.

Vchádzame do vynoveného rekreačného areálu pamätajúceho rozkvet sninského Vihorlatu a výročné konferencie odborárov hodnotiace  plnenie záväzkov brigád socialistickej práce.  S chuťou si líhame do voňavých lôžok skoro, lebo zajtra vyrážame už o siedmej do Novej Sedlice. Tá je na konci slovenského sveta a nad ňou sa vypína náš ústredný cieľ – Kremenec (1221 m).

Buky, javory a jedle, javory, buky a dub, sem – tam smrek, ako keď maliarovi prskne čierna farba na žiarivo zelenožlté plátno s májovou lúkou. Svieži kráčame k méte zvanej Stožina a potom naozajstným pralesom dole a ešte nižšie, aby sme mohli vzápätí stúpať popri práchnivejúcich štompách jedlí týčiacich sa ako africké termitiská, prekračovať či obchádzať bleskom či šľakom trafené bukové kmene a ich mŕtve, čierne koruny. Tu a tam nám stojí v ceste jedľový hájik, akých už v slovenských lesoch asi veľa nie je.

Bielo-modro-červený, žlto-belasý a biely betónový stĺp nás vítajú na temene. Žiadna neobyčajná výšava, ale všetci sme radi, že sme už tu. Gurážnejší sa zberajú na Welkú Rawku, oblú hoľu ešte o sto metrov vyššiu, ale už v krajine poľskej. Chodník do doliny vedie chvíľu po hrebeni na Čertež a potom príkrym zrázom po svahu kolmo na vrstevnice, kolená i špičky dostávajú riadne zabrať. Čím bližšie k dedine, tým je lesná cesta hrboľatejšia, jamovitejšia a chvíľami sa zdá že jej koniec pred nami uteká namiesto toho, aby sa približoval.

Ak sa každá cesta začína prvým krokom, tak končí prvou krčmou. Tá novosedlická sa volá, ako ináč, Kremenec a vonia novotou i ochotou. Svojou inváziou a najmä objednávkou tatarčených pirohov vyvolávame v príjemnom pohostinstve, ktoré neprosperuje vďaka „gastráčom“, mierny chaos. Na zápchy  nie sú ľudia v týchto končinách zvyknutí, ale náš smäd a hlad zvládajú milo a zručne. Ďalší deň, ktorý patrí do kroniky klubu i nášho života medzi dobré správy o svete.

Piatok začíname v Zemplínskych Hámroch. V pôvodne nemeckej osade so železiarskou tradíciou, dnes  pýšiacej sa drobnou architektúrou pochybného vkusu, ale určite nemalej ceny. Isté vysvetlenie ponúka z druhého zdroja neoverená informácia, že vraj starosta obce má k verejných pokladniciam bližšie ako jeho kolegovia. Možno aj vďaka tomu by malo v bývalom kameňolome  nad obcou  uzrieť svetlo sveta tretie, najmenšie vihorlatské oko. 

Meriame cestu k dvom, ktoré stvorila matka príroda a ukryla ich do žírnych bučín. Najprv malé, potom okruh okolo veľkého Morského oka so siedmimi prítokmi a kŕdľami hladných pstruhov. Ticho, vľúdne a majestátne upiera svoju hladinu k oblohe. Slnko ju hreje s jarnou rozmarnosťou a my smerujeme cez Tri table na Sninský kameň, ktorý sa týči nad morskou hladinou jeden kilometer a päť metrov. Na tú nedovidíme, ale naše zraky sa brodia v mori zelene. Šťavnato zelenej, hustej, len sa nad ňu vzniesť a kĺzavým pádom sa na nej uložiť...

Dosť však mámivých, bláznivých nápadov, ide sa dole. Opäť kolmo na husté vrstevnice ukryté pod vlaňajším bukovým klzkým lístím. Chodníkom – nechodníkom, nečudo, že nejeden(a) z nás sa zatúla a potom trochu vystrašený v žihľave a malinčí hľadá značkovanú cestu. Našli sme ju však šťastlivo všetci. Ešte hodinku a sme pod sprchami. Mysle vyvetrané, svaly a kĺby (trochu) ubolené, náladu rozlaďuje iba prehra našich hokejistov s ruskoj kamandoj. Takmer ako v brežnevovských časoch.

Ale spať sa ešte nejde. Čakajú nás v stakčínskom observatóriu s jedinečným planetáriom a vysoko účinným ďalekohľadom ruskej proveniencie. Ak sme sa dva dni túlali po kopcoch a lesoch, teraz nás čaká potulka vesmírom. Pán riaditeľ nám čo-to porozprával o práci svojho tímu a potom sa pod kopulou z padákoviny zotmelo. Uprostred okrúhlej sály sa vztýčil oceľový planetárny diaprojektor,  rozozvučala sa hudba vesmírnych sfér a my sediac v komfortných kreslách sme sledovali zrýchlený vesmírny čas. Mesiac sa preháňal po textilnej oblohe ako diablom posadnutý, iba polárka stála stále na svojom nebeskom poste. Opäť nás na chvíľu premkla pokora a bezmocnosť pri pohľade čo i do simulovaných hĺbok a diaľav. Vieme o nich už veľa, ale stále je to obyčajné nič. Neskôr sme  do nich nakukli i cez ďalekohľad a neboli sme o nič bližšie, o nič múdrejší, aj keď sme si mohli obzrieť Saturn i s jeho prstencom. Bol taký malučký, že by sa zmestil do trochu väčšieho náprstka. Premietli nám i filmy o svetelnom smogu a o tom, že tmu si treba pestovať a vážiť.

A svitol nový slnečný a povzbudivý deň nedbajúci na meteorologické predpovede dažďa. Ale vody sme si užívali, vody a schodov, lebo sme dostali pozvánku na prehliadku Stariny. Áno, s veľkým S, pretože sme nešli do žiadneho bazára, ale k a do zásobárne pitnej vody pre Košice a desiatky ďalších okolitých obcí vybudovanej na riečke Ciroche.

Tristo miliónov kubíkov vody, vraj druhá najväčšia nádrž pitnej vody v Európe(?). Vojsť do útrob tohto gigantu je napodiv také prosté ako vojsť napríklad do metra či Dobšinskej ľadovej jaskyne. Jediné čo chýba sú eskalátory a ľad. Núka sa tisícka schodov, „veď ste turisti,“ lichotí nám zhovorčivý a šibalský sprievodca – správca. 

Čo všetko bolo treba urobiť a stále robiť, aby ľudia mohli prosto otočiť kohútikom v mieste kilometre vzdialenom od hrádze a aj pol hodiny stáť pod sprchou či lebediť si vo vani, sa väčšine z nás ani nesnívalo. Napríklad presídliť obyvateľov siedmich dedín, položiť do zeme stovky kilometrov potrubia. Jeho časť pod hrádzou má priemer hádam poldruha metra. Nasypať hrádzu vysokú ako dvadsaťposchodový dom a širokú osemdesiat či viac metrov. Zakázať kúpanie, rybárčenie a iné športovanie na lákavej vode. Treba bdieť  nad výškou hladiny, strážiť čistotu a zdravie vody ... To všetko sme sa dozvedali od chlapa s dobrou náladou, ktorý nám k odbornému výkladu pridal, ako sa dnes vraví, bonus – niekoľko vtipov, ktoré sa nezvyknú zapisovať do ctihodných kníh ctihodných turistických klubov.

Skrotenú vodu, ľudské dielo dvadsiateho storočia, nechávame za chrbtom naplnení úctou pred jeho veľkosťou a užitočnosťou, ale aj s ľahostajnosťou užívateľov pohodlia dvadsiateho prvého storočia, aby sme nakukli do storočí ešte dávnejších.

Prvým stupienkom je Poloninský panteón. Sympatická pocta ľuďom kraja pod Bukovskými vrchmi, ktorí sa usilovali o vzdelanostné a kultúrne povznesenie Rusínov. Asi tucet nahrubo otesaných kameňov a na nich mená – medzi nimi najznámejšie – Alexandr Duchnovič. Neboli by sme však na Slovensku a nespomenuli by sme si na memoriálnu dosku nad Hainburgom, aby sme nemali dôvod pridať kritický dôvetok. Pri každom symbolickom pomníku je inštalovaná tabuľka s popisom diela a skutkov, ktoré uviedli ich autora do siene slávy pod zemplínskym rusínskym nebom. Tie však majú jednu chybu. Ten, kto by sa  chcel z nich poučiť, musí skôr lúštiť krížovku než čítať text. Dážď, sneh, vietor, slnko ho takmer „vygumovali“.

Pokračujeme obhliadkou niekoľkých drevených grécko-katolíckych i pravoslávnych kostolíkov – v Jalovej, Ruskom Potoku, Topoli, aby sme prijali účasť na grécko-katolíckej omši v Uličnom Krivom, ktorý je v tej doline  jediný aktívny. Staroslovienčina sa len veľmi málo ponáša na slovenčinu, ale horlivý spev všetkých domácich veriacich nás ubezpečuje, že Hospodin nemá pochybnosti o ich vrúcnosti a pokore.

Svitla nedeľa, deň návratu a poslednej lekcie našej turisticko-prírodovedeckej expedície. Tajomnými a úzkymi cestami sme sa krútili v Slánskych vrchoch, až sme dorazili do zamutovského chotára. A tam vklinený medzi strmé kopce je opálokopecký klejm ako kulisa z amerického historického filmu o poslednom aljašskom zlatokopovi. Zdraví náš štekot niekoľkých vychudnutých psov najrozšírenejšej rasy – uličná zmes, a krotké pohľady  ufúľaných krížencov malamuta s haskim. Podivuhodnej estancii  a psej svorke velí jediný muž – geológ a vášnivý znalec vzácnych opálov. Počúvame príbeh neobyčajnej až slávnej histórie ťažby polodrahokamov a jednu z kapitol príznačných pre dnešok o práve a nepráve ťažiť a neťažiť vzácne kamene, o súdnych rozhodnutiach, ktoré štátny banský úrad odmieta rešpektovať. Krútime trochu hlavami a sme radi, že ideme na obhliadku chátrajúceho banského revíru. Dobrovoľníci čo – to, teda niekoľko kilometrov štôlní a šácht,  opravili a sprístupnili, ale tu a tam sa kopec balvanov nad nimi urazí a časť ich diela pochová. Dozvedáme sa tiež to, že etiópske ničivo bohaté náleziská a lacná práca domorodcov premenili všetky svetové  opálové bane na  turisticko-osvetové areály. Aby sa takým stal aj zamutovský, musí sa stať zázrak. Je totiž zakliaty administratívno - justičnými  ťahanicami a chudobou. Zanietený  muž s kučeravou sivou bradou a jeho psi, ktorí poznajú prehliadkovú trasu hádam lepšie než ich pán, však zázraky nevedia robiť.  Tri dni žiarivého optimizmu vystriedala slovenská realita. Celkom ochotne sme ju opúšťali. Na Liptove nás trochu skropil májový dážď, ale od Kraľovian sme už boli opäť v slnečnej krajine. Zdraví  a preplnení zážitkami ako naše fotoaparáty obrázkami sme vystúpili na topoľčianskych zastávkach, aby sme čo najskôr do výletného autobusu opäť nastúpili.

 

Máj 2013, Vlado Štefanovič

 

Deň druhý z pohľadu čaptavého

Tajne som dúfal, že niekto pôjde so mnou, ale márne. Všetci sa mi obrátili chrbtom a ponáhľali sa na východ. Dúfam, že aspoň Medová baba bude ku mne milá. Moja predstava bola asi takáto. Idem krásnou lesnou cestou. Vľavo zurčí potok, vtáci spievajú, les šumí. Prichádzam na obrovskú lúku plnú kvetov. Včely sa predháňajú pri zberaní peľu. Nad nimi stojí sedem metrov vysoká Medová baba a  organizuje ich činnosť. Skutočnosť bola takáto. Idem asfaltovou cestou. Potok zurčí, stromy šumia. Vchádzam do lesa. Zvuky sa začínajú meniť. Prevláda bzukot komárov. Sú doterní ako malí cigáni v Slovenskom raji. Lúka Medovej baby je rozbrázdená lesnými mechanizmami. Štíhla baba stojí hrdo. Za ňou sú drevené včelíny. Včely lenivo vyliezajú. Už dávno vedia, že med nevyrábajú oni, ale sa dováža z Číny. Je tu aj ukážka výhybiek zo železničky s vyrazeným rokom 1908. Tu končila úzkokoľajka. Vyvaľujem sa na pni, ktorému odhadujem 250 rokov. Len tak si ležím a je mi dobre. Prichádza mi na um básnička z mojej najnovšej zbierky – To najlepšie zo Slovenska. Jej zaujímavosťou je, že je v nej len jedna báseň. Názov básne je Poľovka a prosím,  nehľadajte podobnosť s pánom prezidentom. 

Poľovka

Starý ujo sa vybral na poľovku.

Nabil zbraň, dal si krovku.

Šmykol sa, zaznel výstrel.

Ten, čo šiel pred ním sa vystrel.

Priateľ na zem spadol.

Starý ujo sa zľakol.

Kde som to vtedy bol?

Jáj, všade, len tam som nebol.

Začal som sa nudiť. Idem ešte trochu ďalej. Prichádzam k  rybníku z roku 1966. Pri pohľade do vody je mi jasné, že keby som sa napil, tak by som sa hneď aj najedol. Komári znovu štartujú svoje vysokoobrátkové stroje a ja blednem po strate krvi. Idem ešte trochu vyššie. Je tu chata Grófske chyžky. Nechala ju postaviť grófka Leopoldina Serenyová z Luhačovíc. Kúsok nad chatou je smerník. Na vrchol Riabej skaly je to 1 hodina 35 minút. Krivkajúc idem na vrchol. Z asfaltky je pekný pohľad na Riabu skalu. Pri odbočke do lesa počujem a neskôr aj vidím pracujúce ženy na strmom svahu. Popri sadeniu aj spievajú. Voda po mojej pravej strane zurčí. V kotli pod Riabou skalou má začiatok Zbojský potok. Turistický chodník je podmáčaný. Miestami je upravený drevenými podvalmi. Zo začiatku je porast hustý. Sem-tam si zaspievam. Kvôli medveďovi. Aby sa ma bál. Neskôr je les redší. Tróni tu jedľa s bukom. Výška stromov je takmer rovnaká. Pod vrcholom sú vysoké len buky a jedle sú do výšky maximálne 3 m. Je tu veľa starých stromov. Chodník sa prijateľne krúti. A som na vrchole. Nič tu nie je zaujímavé, nuž idem asi 200 m východne, kde je upravená vyhliadka. Kopce sú na paneli označené. Priznám sa, nepoznal som ani jeden. Otáčam sa a pomaly klesám. Stretám troch turistov náhliacich sa na vrchol. Pri vstupe na asfaltku čakajú lesné robotníčky na odvoz. Sú mĺkve. Pri Medovej babe sa zastavujem. Viem, že Edita s Jankom pôjdu za mnou. Nuž im pripravujem prekvapenie v podobe srdiečka popri ceste. Už viem, že si ho nikto nevšimol. Pri spojnici zelenej a žltej značky sa stretám s časťou výpravy a to už má na starosti Vlado.

 

Poďakovanie patrí aj dvom našim verným sprievodcom Valérovi a Vojtovi, ktorí nás dostali aj tam, kde sme ani nedúfali. Ďakujeme.

Zapísal Peter. 

 

Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ
Od 16. Ďaleký východ