logo KST Žochár Topoľčany

Pieniny

Dátum konania:  05. 05. 2012

 

5.5. - 8.5.2012 Pieniny

Sobota 6:00, budík vytrvalo zvoní. Pomaly vstávam a premýšľam, či som nezabudla niečo zbaliť. Veď moja prvá viacdňová akcia so „žochármi“ bude trvať štyri dni. Asi mám všetko.

Niečo pred siedmou prichádzame na parkovisko, kde vidíme postávať ďalších turistov a pripájame sa k nim. Keď dorazil autobus naložíme batožinu, usadíme sa a ide sa.

Našou prvou zastávkou po ceste bola obec Vavrišovo, vstupná brána do Vysokých Tatier, ktorá leží v údolí rieky Belá. Navštívili sme múzeum v postavenej vyhliadkovej veži, kde sa mierne zaskočený starosta snažil podať krátku prednášku o bitke, ktorá sa odohrala vo Vavrišove v r. 1709. Väčší úspech však mala vyhliadka na panorámu Tatier.

Po krátkej zastávke pokračujeme v ceste. Od panorámy krajiny za oknami sa nedá odtrhnúť zrak. Krásny slnečný deň nám doprial nádherné pohľady na naše veľhory. Blížime sa k našej druhej zastávke – obec Krížova Ves, kde nás čaká najnovšia krížová cesta na Slovensku, ktorú napodiv pomáhali stavať naši neprispôsobiví spoluobčania. Je to na neuverenie, ale je to tak. Vedia aj robiť.

Cestou do nášho „základného tábora“ – Červeného kláštora sa stále kocháme krajinou, ktorá s každou ďalšou zákrutou mení svoju podobu. Je až neuveriteľné, aké je naše malé Slovensko krásne.

Ubytovaní, trošku oddýchnutí po ceste, sa pripravujeme na „vychádzku“ na Haligovské skaly. Autobusom sme sa vyviezli do obce Haligovce, na začiatok našej krátkej túry. Po pár minútach sa dozvedáme, že sa ideme pozrieť na jaskyne. Fajn prečo nie. Nikto neprotestuje až do okamžiku, kedy svah začne prudko stúpať a my ideme už štvornožky. Naši prieskumníci hľadajú najvhodnejšiu trasu a my ako poslušné stádo čakáme na ich povely. Po niekoľkých neúspešných pokusoch pokračovať, sa časť z nás rozhodla vrátiť sa. My vytrvalí, pokračujeme a oplatilo sa. Po strastiplnej ceste sme našli to, čo sme hľadali. Bohužiaľ si návštevu jaskyne treba niekedy zopakovať, ale s poriadnym svetlom, aby sme videli viac.

Na druhý deň o 9:00 sme mali zraz v prístavisku. Odtiaľ sme sa na troch pltiach plavili Dunajcom cca 10,5 km. Počas plavby sme sa čo to od pánov pltníkov dozvedeli a mali sme možnosť obdivovať množstvo krásnych prírodných výtvorov a takisto vidieť čo nás čaká – Sokolica a Trzy Korony.

Vylodili“ sme sa v poslednom slovenskom prístavisku, na druhú stranu Dunajca nás na loďke previezol poľský prievozník a mohli sme začať túru. Hneď sme sa zahriali pri stúpaní na Sokolicu, ale každá kvapka potu stála za neskutočný výhľad, ktorý tam na nás čakal. Odtiaľ sme pekne upravenými turistickými chodníkmi pokračovali na Trzy korony – Tri korunky. Zmrákalo sa a sem tam sme počuli ako v diaľke hrmí. Na Troch korunkách nás už vítali mračná a blesky. Rýchlo sa pokochať, odfotiť a nohy na plecia, pretože dážď je nám za pätami.

Deň tretí – hrebeňovka. Autobusom sme sa vyviezli k žltej značke na Vysoké skalky, odkiaľ sme šliapali po hrebeni Malých Pienin smerom na Rabštín. Počasie sa nám otočilo chrbtom a boli sme nútení vytiahnuť pršiplášte. V nepriaznivom počasí sme pokračovali v chôdzi a časť z nás došla po vlastných až do Červeného kláštora. Iní si časť cesty skrátili a doviezli sa minibusom. Tí, ktorí sa ráno rozhodli pre pohodový deň, ho strávili v poľskom kúpeľnom meste Szciawnica. Večer sa početnejšia skupinka vybrala do kláštora, kde absolvovala prehliadku so skvelým výkladom. Nikoho sme tam nenechali a pani sprievodkyni Ďakujeme.

Už sme mali pred sebou len cestu späť domov a na nej dve zastávky. Prvou z nich bol Jarabinský prielom potoka Malý Lipník. Ďalšou bolo pútnické miesto na Hore Zvir, kde sa v rokoch 1990 a 1995 zjavovala panenka Mária dvom dievčatám z Litmanovej. Aby sme domov neprišli hladní, posilnili sme sa na Dechtároch a už sme zastavili až na autobusovej stanici v Topoľčanoch.

Ďakujem zúčastneným za príjemne strávený čas. Teším sa na budúce.

Lucie B.

Po uzávierke som dostal ešte jeden príspevok z pera Vlada. Pripájam aj ten. Je určený pre poetickejšie duše. Fotografie sú až za ním.

 

Májová korunovácia v Zamagurí

Ako všetky cesty vedú do Ríma, tak všetky slovenské rieky tečú do Dunaja a v ňom do Čierneho mora. Teda všetky nie, veď už v siedmej triede sme sa učili o jednej, vraj jedinej, ktorú pánbožko nasmeroval k poľskej Visle, a teda do mora Baltického – o Dunajci. Pravda o Dunajci je však taká, že on je poľskou riekou, veď pramení s čiernym a bielym menom povyše Nového Targu a zo svojho 247-kilometrového toku sa na sedemnástich kilometroch kedysi ponúkol, že bude tvoriť poľsko-slovenskú štátnu hranicu. A zároveň sa uvolil, že cestou ešte so sebou zoberie vody Popradu, Bielej, Javorinky a Lipníka. Skrátka, patrilo by sa pozmeniť to naše vlastenecké od Tatier k Dunaju na od Dunajca k Dunaju. Aj preto, že tých pár hraničných kilometrov je jedným z najpôsobivejších kútov Karpatského oblúka. Nie náhodou ho zdobia Tri koruny, a to nie je reč o tých ďalších, ktoré vidí každý, kto sa lepšie prizrie.

Patriot, ktorý si z hodín zemepisu pamätá iba výnimočnosť smerovania Dunajca a zo školského výletu, že sa po ňom plavil na goralských pltiach, by sa mal ako dospelák povinne vybrať do tohto čarovného kúta našej krajiny, ako sme to urobili my počas prvého prajne predĺženého májového víkendu.

Od Nitry k Dunajcu je to asi na šesťhodinové dohodenie kameňom ... Poprad, Strážky, Kežmarok, Spišská Belá, Krížová Ves s novučičkou plechovou krížovou cestou a už sme v Červenom Kláštore. Na dvore pred Hájenkou, ktorá bude naším trojnásobným nacľažiskom, rovno pri moste – lávke. Tá skrátila s finančnou podporou EU a schengenského protokolu cestu medzi dvoma štátmi na dve minúty chôdze, počas ktorej upierate zrak na majestát korunovaných brál.

Žochári neprišli na pomedzie hlivieť, veď hneď sú poruke haligovské skaly a kdesi v nich jaskyňa, ktorá v 15. storočí prichýlila pred hnevom kráľa Matyáša – Corvina husitského dobyvateľa uhorských chotárov Petra Aksamita a jeho kumpánov. Potvrdili sme si, že lepšiu skrýšu si bratríci veru nemohli nájsť. Rojnica tridsiatich skúsených turistov a keškárov sa vychytila do približne 70-stupňového svahu porasteného tou najpichľavejšou vegetáciou, aká sa v našich zemepisných šírkach nachádza. Chodník - nechodník stúpame a vzápätí sa vraciame nadol v krkolomných figúrach. Tu sa nám postaví do cesty lieskový val, tam bariéra borievčia a za chrbtom sa týči svieža húština ostružiniska prerasteného kríkmi planých šípových ruží. Vápencové balvany sa núkajú ako stupy a chyty, aby sa po dotyku ruky škodoradostne skotúľali dolu svahom. Po Aksamitke však nikde ani vidu, ani slychu. Našťastie máme medzi sebou osobitné komando, ktoré zachránilo medzinárodne obdivovanú vynikajúcu schopnosť Žochárov vyznať sa v tlačenici a keď treba aj v teréne. Povzbudzujúcu správu o dobytí tajnej skrýše sa však dozvedáme až v komforte svojho prechodného bydla. Bilancia expedície Aksamit je nakoniec celkom povzbudzujúca – asi pol tucta škrabancov, jeden podvrtnutý členok a bojová nálada.

Nedeľné ráno nás zdraví preslnenou krajinou, ešte stále výdatne zasneženými belianskymi končiarmi na západnom horizonte a fotogenickými Tromi korunami nad hlavou. Ideme na omšu a potom do prístavu. Chlapi v karikatúrach goralského kroja a s čiernymi klobúčikmi ozdobenými čínskymi mušličkami zostavujú flotily smrekových plavidiel pripomínajúcich tie, na akých sa vraj Daniel Krman plavil k Baltu, aby vyjednal pomoc pre kuruckú vzbúreneckú armádu u švédskeho kráľa Karola XII. Rozjarení českí turisti vystupujú z autobusov Revolučného odborového hnutia, počúvajú budovateľskú desaťminútovku, ale Pieseň práce už nevedia.

Zodvihli sme kotvy, skúsený pltník – otec neustále karhá syna – neskúseného pltníka začiatočníka, riečny prúd je hravý a vodí nás za nos. Plávame vpred, plávame celkom svižne a predsa sme stále pod tou istou Sokolicou. Pohlcuje nás ticho najhlbšieho úseku ponevierajúcej sa rieky. Padá na nás tajomný balzam sálajúci z hladkej vodnej hladiny a rozorvaných skalných stien. Náš kapitán nám vysvetľuje, čo je to pltnícky biznis po slovensky. Je nám božsky a chmúrne kapitánove vyhliadky berieme jedným uchom dnu a druhým von. Vzácnu hodinku si nehodláme ničím kaliť.

Mladý muž s kompou čaká iba na nás. Nalodíme sa a už sme na poľskom brehu, na chodníku, ktorý nás povedie na vrchol masívu, aby sme mohli korunovať svoje športové úsilie vo výške 982 m – vyhliadkou do šíreho kraja z Troch korún.

Starostliví ochrancovia a údržbári rezervácie – Pieninskiego parku narodowego vybudovali schody a zábradlia do turistického neba. Naša pulzová frekvencia stúpa priamoúmerne pribúdajúcim „poschodiam“, pokožka nám vlhne potom priamoúmerne s vyschýnaním úst. Pieniny sú mladé a srdnaté hory, treba pokorne pristúpiť na ich ponuku.

Pred dvoma hodinami sme zakláňali hlavy pri jej päte máčajúcej sa v rieke a teraz sa z jej temena kocháme rafinovanými zákrutami prepletajúcimi sa kaňonom –Sokolica a na nej vraj najfotografovanejšia poľská borovica. Kto si ju vo svojom digitále neprinesie domov, toho Pierun jasny skára.

Na Tri koruny to máme zo dve hoďky, ako sa dnes meria čas, rezkého pochodu. Ocitáme sa na trochu podivnej galérii železných mostíkov, ktoré nás vedú na vyhliadkovú terasu. Slnko trucuje, schováva sa za búrkové mraky. Ale, aha, tam je predsa naša Hájenka! Stojíme na najvyššej z Troch korún, nastala krátka chvíľa slastnej korunovácie. To nás už mračná kropia a fénuje nás zlomyseľné vetrisko.

V pondelok je na programe topografická expedícia. Našou dobrovoľníckou úlohou je kontrola hraničných kameňov na poľsko-slovenských hraniciach. Odvtedy, ako naša cisárovná Mária Terézia vykúpila pätnásť spišských miest, ktoré 360 rokov predtým dal Žigmund Luxemburský, kráľ uhorský, do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi II. za 37-tisíc kôp pražských grošov, ktoré asi neboli deravé, si ľudia z tohto kraja dávajú setsakramentský pozor, aby zase niekto tie kamene niekam neposunul.

Môžeme na svoju žochársku česť vyhlásiť, že kamene sú na svojom mieste aj bez samopaľníkov. Chvíľu ich míňame na slovenskej a chvíľu na poľskej strane. Neprekáža nám v tom ani hustá hmla, ktorá po včerajšom daždi zaľahla na staroľuboviansku vrchovinu.

Na Troch skalkách vystúpime na rozhľadňu nad hmlovú perinu, aby sme ochotne absolvovali povinnú degustáciu asi tucta zákuskov, koláčov a syrových korbáčikov. Čaká nás vľúdna hrebeňovka, zopár strmých hrebienkov, stovky očíslovaných kamenných kvádrov a niekoľko črpákov nepančovanej poľskej žinčice, akú sem zavliekli valašskí kolonisti z ďalekej Dobrudže. Pred nami je Sczawnica, v ktorej sa Dunajec rázne stáča do poľskej zeme.

Kilometrová EU promenáda, ktorú asi deň pred naším príchodom kolaudovali je zmáčaná voňavým májovým dažďom. Vedie nás popri kaskádach vody náhliacej sa do Dunajca do stredu kúpeľného mesta vynaliezavo pripomínajúceho alpské podhorské sídla. K pocitu úplného blaha nám chýba iba víťazstvo našich hokejistov nad reprezentantmi USA. A dostáva sa nám ho!

Máme zbalené, krajina je vlhká, teplota na ľahkú vetrovku. Je utorok a vyrážame ešte kúsok na východ, aby sme sa zastavili v Jarabinej kvôli ...? ... prielomu ukrytému za hradbou žírnej náletovej zelene. Komu by napadlo, že sa za ňou ukrýva kaňon hĺbkou porovnateľný s tým slávnym koloradským tak, ako je Slovensko porovnateľné so Spojenými štátmi americkými.

A už je v našom itinerári iba Litmanová. Pútnické miesto 21. storočia s neodmysliteľnou kalváriou so štrnástimi insitnými obrazmi – výjavmi Kristovej cesty na Golgotu, s novotou voňajúcim gréckokatolíckym chrámom a príslušným servisným zázemím. S priam dokonalým ozvučením nastaveným na intenzitu harmonizujúcou s hlasom okolitej listnatej hory. A hora na oplátku ani najmenej neruší celebranta i účastníkov bohoslužby asi tak, ako nerušila našich predkov počúvajúcich slová Písma v podaní dávnych vierozvestcov. Neformálne slávnostný koniec žochárskeho zamagurského putovania bol neočakávaným bonusom tým, ktorým sa nelení, pretože sa im zelení.

Vlado Štefanovič, máj 2012


Od 16. Pieniny  
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny
Od 16. Pieniny

Od 16. Pieniny