logo KST Žochár Topoľčany

Maďarské podunajsko

Dátum konania:  10. 07. 2011

Podrobnosti v texte.  (0 km)

7.-17.7.2011

V stredu večer sme balili. Ide nás 21. Jano aj hovoril, že by bolo treba zvýšiť bočnice na vozíku, že sa nezmestíme. Ja som ho odhováral. Jano mal pravdu. Nech sme batožinu dávali akokoľvek, nezmestila sa. O 20,00 sa začalo nadstavovať. Janovi pomohol klan Ďuračkových. Práce im trvali do 23,30. Dobrá práca, ďakujeme.

7.7.2011

A) Topoľčany – Nové Zámky – Kolárovo, mlyn – Veľký Meder – Medveďov – Györ 165 km
B) vlakom Nové Zámky, odtiaľ spoločne 75 km

Stretli sme sa pred železničnou stanicou. Prišla sa s nami rozlúčiť aj Katka, ktorá tohto roku nemôže ísť, pretože z nej bude dobrá kuchárka. Radi okoštujeme, ak niečo vytvorí. Do vlaku nastúpilo 8 ľudí, 6 sa vydalo na bicykloch a ostatní sa stretnú pri vodnom mlyne v Kolárove v čase obeda. Že tento rok budeme mať viacej smoly, sa ukázalo už v Ludaniciach. Tomášovi spadol drahý fotoaparát na asfaltku a premenil sa na drobné. Janovi bolo Tomáša tak ľúto, že sa hodil aj s bicyklom o zem. Odnieslo si to koleno a lakeť. Vodný mlyn v Kolárove je čarovný. Sme tu už niekoľkýkrát, ale stále nás teší svojou krásou. Je tu aj vodácka základňa pre deti, ktoré sa práve člnkujú na pokojnej hladine Malého Dunaja. Sme kompletní. Ťažko skúšaný Tomáš sadá do auta. Ostatní frčíme smer Medveďov. Hlavná postava dnešného dňa, Tomáš, nám telefonicky oznamuje, že prívesný vozík dostal defekt. Presnú polohu nevedel určiť a tak sa partia opravárov pustila cez Veľký Meder a potom fantastickou betónkou na Medveďovo. Už pri prechode Mederu sme hľadali pneuservis. Bolo okolo 16 hodiny. Fero s Máriom jeden našli. Pneumatiku môžeme priniesť. Keď sme prišli k vozíku, zistili sme, že žiadnu pneumatiku nemáme. Bola roztrhaná na franforce. Pokúšali sme sa demontovať koleso. Nedarilo sa nám dvihnúť vozík. Nakoniec sme prijali Igorovo riešenie, ktoré sa ukázalo ako dobré. Odpojili sme vozík, zbytok kolesa naložili do auta a Igor s Tomášom sa pobrali hľadať predajňu pneumatík. Mali sme strach, že pre pokročilú dobu to bude problém. Asi za pol hodinu sa vrátili s novou pneumatikou. Nahodenie už bolo rýchle. Druhá skupina šla do Gyóru k miestu nášho nocovania. Má to byť kemp pre 1 500 ľudí. Bol by v tom čert, aby sme sa tam nezmestili. Mostom cez Dunaj sme sa ocitli v Maďarsku. Ideme po ceste, po ktorej je jazda na bicykli zakázaná a pritom je to jediná cesta. Pri prvej príležitosti odbočujeme a cez dediny sa dostávame na cyklochodník v okrajovej štvrti Gyóru. Tu sme sa stretli s prvou časťou skupiny. Riešili defekt a problémy so špicami. Ľudia nám ochotne pomáhajú. Je potrebný servis. Aj tam sa stretáme s ochotou, aj keď je už po 18,00. Tu musím spomenúť našich nových účastníkov Marcelu a Fera, ktorí ovládajú maďarčinu a veľmi ochotne nám pomáhali pri tlmočení a či vybavovaní. Spolu odchádzame do centra. Podľa navigácie sa máme dostať na nadjazd. Nezostáva nám nič iné, len vyteperiť naň bicykle po schodoch. Pár opýtaní sa a sme pri našom kempe, o ktorom sme sa už niečo dozvedeli od Tomáša. Je zatvorený, zelina po pás. Sedíme na obrubníkoch, nikto nenadáva (asi nevládzu). Je nám tam dobre. Pokúšame sa o nocľah pri hádzanárskej hale. Počujeme striktné nie. 6 km smerom na Komárno je kemp. Nuž sme sa pobrali tam. Ubytovanie máme po štyroch v chatkách. Je v nich teplo. K dispozícii máme aj malý bazén. Niektorí ho využívajú. Sedíme pred chatou, popíjame Igorove víno, ktoré ušetril z 50-tky. Komáre sa priživujú na našej dobrej povahe. Našťastie vychádzku nemali až do rána a tak nás opúšťajú.

8.7.2011

Györ – Györzamoly – Györladamer – Dunaszég – Asványáró – Hedervár – Darnószeli – Mosonmagyaróvár, hrad – Feketeerdö - Dunasziget, rekreačná oblasť – Dunaremete, platanová alej, prístav – Lipót, termál – Györ 123 km

Dnes nás čaká etapa s prevýšením 5 m. Neuveriteľné a samozrejme nepravdivé. Autor asi odpočítal pokles rieky Dunaj. Vraciame sa do Gyóru. Potrebujeme meniť hufnágle. Vybrali sme si Volksbank. Bola pri ceste. Kurz bol 254 HUF za 1 €. S niekoľkotisícmi vo vrecku sa šlo hneď lepšie. Odbočku na Mosonmagyaóvár sme našli ľahko. Zaraďujeme sa na cyklochodník. Je pravda, že cesta po ňom je pomalšia ako po ceste, ale je bezpečná. Cyklochodníky sú spoločné aj pre pešiakov. Pozorujeme krajinu a až na cyklochodník nevidíme markantný rozdiel. Kultúru spoznávame v Hederváry. Obec sa nazýva po nemeckom rytierovi Hederovi, ktorý prišiel na pomoc uhorskému kráľovi Gejzovi II. Hrad si tu postavil v roku 1142. Bol drevený. Terajší kaštieľ stojí na ruinách rímskej pevnosti. Vstup do kaštieľa strážia dve sfingy z 19. stor. Nás najviac zaujalo nádvorie. Je štvorcové a v jeho strede rastie obrovský platan, ktorý sa rozvetvuje až nad strechou, ktorá zastrešuje trojpodlažný objekt. Park v okolí je tiež veľmi pekný. Častou drevinou sú v tejto oblasti platany. Do Mosonmagyaróváru sme nechceli ísť po hlavnej ceste M1, ale navigácia nás tam dotiahla. Takto sme pretekali s kamiónmi i osobnými autami. Väčšinou sme prehrávali. Tesne pred mestom sme objavili motorest. Žalúdky už boli pripravené na príjem potravy, tak prečo sa nezastaviť. Chceli sme menu, ale nebolo. Tak nám Fero P. vybavil niečo dobré za pár minút a za 9 € pre dve osoby. Kofolu a či vineu sme si márne pýtali. Tu som po prvýkrát ochutnal citrónové pivo. Dalo sa to piť. Porcie, ktoré nám začali nosiť boli neskutočne veľké. To sa nedalo zjesť. Jedine policajný agent Fero to dokázal. Keďže si objednal sám porciu pre dvoch, tak aj on, ako ostatní, si zvyšok dal zabaliť. Problém nastal pri platení. Čašník doniesol jeden účet. My sme boli vybavený 10 000 bankovkami. Nikto nemal drobné. Chceli sme, aby jeden účet zostal, ale aby nám s drobnými pomohol čašník. Nemal sa k tomu. Samozrejme, že sme utrúsili pár poznámok. Tie sa nepáčili jednému Slovákovi, ktorí tam popíjal tuhé. Vraj sme nevďační, ufrflaní. Nebudem to rozpisovať, jednoducho pripitý bratislafčan. Bruchá sme mali plnšie ako autobusy v čase dopravnej špičky. Netrvalo dlho a zastavili sme sa na hrade. Tak trochu pripomína bratislavský. Samozrejme, náš je väčší a krajší, ale... Tento má nepravidelný štvorcový pôdorys. Mal štyri veže. Po prestavbe zostali len dve. Hrad mal sklápací most, bol obohnaný vodou. Krkolomný názov mesta je spojením dvoch hradov – Mošonského a Óvárskeho . Táto lokalita hrala významnú úlohu od nepamäti. Pôda tu bola močaristá a miesto strategické. Dunakiliti bolo v pláne, ale pri pohľade na hodinky a mužstvo som usúdil, že si program skrátime. Vybrali sme sa do Dunaszigetu. Tu sa Dunaj rozvetvil do viacerých ramien, ktoré vytvárajú ostrovy. Dedina sa takto volá od roku 1969, odkedy k nej patria osady roztrúsené v okolí, ktoré si ale zachovali svoj názov. Prilákala nás sem aj jedna fotografia v knihe, kde sú domčeky nalepené na vode, okolo stromy, lekná. Aj my sme chceli také niečo vidieť. Nepodarilo sa. Videli sme však krásne táboriská vodákov, pokojnú hladinu. Raj pre vodákov. Do Dunaremete sme sa chceli dostať po hrádzi. Hrádze boli vysypané štrkom. Radšej sme sa vrátili na asfaltku. Tá nás stále odťahovala od nášho cieľa, nuž sme to skúsili po poľných cestách a urobili sme dobre. Obec založili dvaja pustovníci, ktorí tu ukrývali rôznych utečencov. Remete znamená pustovník. Po prvej svetovej vojne bola obec izolovaná. Zmeniť to malo vybudovanie prístavu. Tak sa tomu stalo v r. 1930, kedy vysadili cestu z dediny do prístavu platanmi. Aleja je dlhá 1 500 m. Škoda, že je zarastená náletovými drevinami a tak nevynikne v celej kráse. Slnko sadá a my máme pred sebou ešte vyše 30 km. Vbiehame do Lipótu. Sú tu termálne kúpele. Miesto oddychu pre Bratislavčanov. Do areálu nás nevpustí čas. Zato sme sa zastavili na občerstvenie v krčme. Trochu sme si oddýchli, Fero neodolal a spraskol aj druhú porciu odloženú z obeda. Teraz stojíme, len keď máme defekt. A tie sa nám nevyhýbajú. Gyór je pekné mesto. Je postavené na sútoku Mošonského ramena, Ráby a Rábce. Volajú ho aj mesto riek. Nemali sme čas pozrieť si ho podrobne. Škoda. Večer sme mali zasa stretnutie s komármi. Odložený obsah z obeda sa mi vysypal do cyklistickej tašky. Musel som ho odtiaľ vyjesť lyžicou. Konečne sme dopili Igorove víno. Igor, tak teraz máš už definitívne 50.

9.7.2011

Györ – Böny – Bana – Bábolna – Acs, vodný mlyn, mlynské jazero – Komárom, pevnosť Brigetio – Szony, tobogany – Naszaly – Tata 78 km

Naivne sme si mysleli, že keď sme o 6 km bližšie ku Komárnu, tak trasa bude o to kratšia. Keďže sme nechceli ísť po hlavných cestách, nachodili sme sa ešte viac. Konečne sme sa popásli aj na mirabelkách. Priviedla nás tam slepá cesta bez označenia. Zastavili nás až zvodidlá diaľnice. Cesta sa začína vlniť. Zastavujeme až v Acsi. Acs je tesár. Nuž Maroš z Tesár dostal okamžite prezývku Krokodíl Áč. Najprv hasíme smäd. Krčma je učupená v pivnici. Stáli štajmgasti majú obsadené svoje miestečka. Dnu sa fajčí, šteká tam pes. Toto všetko sa podpísalo na tom, že sedíme na schodoch pred krčmou. Zatúlali sme sa aj k Zichymu palácu. Nič moc. Len sme sa utvrdili, že sme ešte v Maďarsku. Aj tu bola socha zakladateľa Uhorského štátu Štefana. V dedine má byť mlyn a aj mlynské jazero. Jazero sme našli. Zbytky mlyna sa skrývali za hustou zelinou. Tu je paralela so Slovenskom. Neúcta k pamiatkam a žiadna informácia. V meste pevností, v Komárome, sme sa boli pozrieť v najväčšej z nich v Monostorskej pevnosti. Je vybudovaná na rozlohe 60 ha a zabezpečovali ju vodné priekopy, hradby a podzemné chodby. Práve sa tam konal nejaký deň armády, alebo deň otvorených dverí. Naše mladé dievčence boli očarené mladými chlapcami v uniforme alebo vojenskou technikou? Bolo veľké teplo. Podľa raňajšej dohody ideme na obed do Komárna. Chceme si pozrieť aj Nádvorie Európy. Staré mesto je pekne upravené. Keby sme nevedeli, kde je námestie, mali by sme problémy. Chýba označenie. Na námestí nám zasa chýbalo označenie domov, z ktorej krajiny pochádza stavba. Práce ešte nie sú ukončené. Nápad dobrý, prevedenie tiež. Zaujímavé miesto. Obedujeme rovno na námestí. Keďže jediná otvorená reštaurácia bola ázijská, halušky sme si nedali. Pri ceste späť sme si zahrali divadielko a pod symbolickou vzdušnou bránou so striekajúcou vodou sme sa, jazdiac dookola, osviežovali. S ťažkým srdcom opúšťame Slovensko. V Komárome sme nie celkom dobre odbočili. Ideme po frekventovanej ceste vedúcej do Ostrihomu. Odbočku na Naszály sme stihli. Hľadali sme vodný mlyn s tehlovým mostom ponad potok. Bol dobre oplotený. Takmer nič sme nevideli. Domácich sme poprosili o vodu. Jedna rodina s mnohými malými deťmi nám z dôvodu veľa detí na rukách, nevyhovela, ale u druhej sme načapovali vrchovate. Tento deň možno nazvať aj dňom defektov. Pri ich oprave sme sa dobre zabavili. Tata sa pripomenula obrovským dvojvežovým barokovým kostolom. Nešli sme do plánovaného kempu. Ubytovali sme sa až na konci mesta. Bývame v jednej chate po troch osobách na izbe. Kúsok za chatou bola spoločenská miestnosť, ktorú okupovalo nejaké spoločenstvo. Bolo mi celkom sympatické. Väčšinou času trávili v ľahu, nohami vôbec nekrútili a boli šťastní. Keď sa stretali tak sa vrhali do náručia a hladkali si chrbáty. A ja si musím chrbát škriabať o strom. Večer prišiel aj posledný člen výpravy Mišo.

10.7.2011

Tata – hrad – Öreg tö – Cseke tö – Angol park – Baj – Vertesszölös – slovenské múzeum – Kis kö – múzeum v prírode (pračlovek) – Tatabánya s turulom – Tata 41 km

Je nedeľné ráno. Omša začína o 7,30. Kto chcel, bol. Kto nechcel, toho sme videli o 8,45 pri pamätníku stretnutia troch mocnárov. V r. 1424 v hrade rokoval kráľ Žigmund Luxemburský s dánskym kráľom Erikom VIII. a byzantským cisárom Manuelom Paleologom. Tu sa definitívne lúčime s Marcelou a Ferom, ktorí nás opúšťajú s prísľubom, že o rok budú s nami až do konca. Poďakovali sme za spoločnosť, pomoc a tešíme sa na stretnutie. Teraz zostal na tlmočenie už len Tomáš. Mesto je ešte ospalé. Ľudí vonku je málo. Hrad je dominantou a tak začíname s jeho prehliadkou. Bol postavený v rokoch 1397-1409 na skale obklopenej vodnými plochami a močiarmi. Striedal obdobia slávy a hany. V r. 1683 si zalietal v povetrí, keď ho tam poslal turecký veľkovezír Kara Mustafa. Jakaba Fellnera sme nestretli. Videli sme však jeho diela. Pochádzal z Moravy. Zasiahol do architektúry viacerých maďarských miest, hlavne Taty. (Esterházyho kaštieľ pri jazere Öreg-tó, neskorobarokový kostol, kde je aj pochovaný, budova mlynu, baroková kaplnka so súsoším pri vyhliadkovej veži, ktorá je tiež jeho dielom...). Ponáhľali sme sa práve na 45 m vysokú vyhliadkovú vežu. Pôvodne bola z dreva. Je z nej pekný pohľad nielen na mesto. Zaujal nás aj mlyn s piatimi náhonovými kolesami. Urobili sme si ešte okružnú jazdu okolo menšieho jazera. Tu sa naše cesty rozdelili. Niektorí si chceli oddýchnuť, okúpať sa, zrelaxovať. Ostatní sa vydali za Turulom. Míňajúc hlavnú cestu putujeme cez Baj, kde žije silná poľská komunita, o ktorej sa nikde nepíše. Do Vertésszõlõs už ideme poľnou cestou. V dedine našli kostru starú asi 500 000 rokov. Je tak stará, že ani Ludvík ju nepoznal. Patrila Archantropovi. Je tu zriadené múzeum. To sme nenavštívili, ale chceli sme si pozrieť múzeum slovenskej dediny, ktoré tu zriadili 1996. Pozdravil som staršie panie dobrý deň a ony odpovedali tak isto. Boli to Slovenky. Trochu sme sa porozprávali. Múzeum sme našli. Bolo zatvorené. Žiadna informácia o tom, kto má kľúče. Turula už vidíme. Odbočka k nemu je takmer za mestom. Pri odbočke asistujú aj policajti. To sme nevedeli, že sú tu cyklistické amatérske preteky. Pomaly stúpame, pretekári fučia okolo nás. Ale jednu ženskú sme predsa len predbehli. Nevládala a šla vedľa bicykla. Sokolík začal robiť defekty a dlho neprestával. Na parkovisku, takmer na vrchole, bola voda. Doplnili sme nádoby a ideme k bájnemu vtákovi. Mysleli sme si, že hore. Omyl. Najskôr sme prišli na vyhliadku, kde bola aj jaskyňa Szelim barlang. Pekné miesto. Posvätný symbol Maďarov, sochu vtáka Turula tu postavili asi pred 100 rokmi. Autorom bol Donáth. V Mlynkoch sme sa dozvedeli, že kopal za Slovensko. Socha je pekná. Fero s Máriom krotili Turula. Podarilo sa. Zobal im z ruky. Nevieme, či vták v nestráženej chvíli neďobol Sokolíkovi do plášťa. Mal ho deravý. Na viacero zalepení sa nám ho podarilo spojazdniť. Aj pod dojmom tejto udalosti sme sa vzdali ďalšieho spoznávania. Žalúdky sme si naplnili ešte v meste uhlia. Po uličkách Tatabánye, keď sme viackrát vbehli do slepých uličiek, sme sa dokrútili do kempu. Omladina sa kúpala pri jazere. Nuž sme ich išli podporiť. Voda v jazere bola teplá, špinavá, veľa obyvateľov tmavšej pleti, psy plávali kraula. Kúpanie nás nenadchlo. Vraciame sa do kempu. Omladina chce hrať volejbal. Aj sme si zahrali. Večer po pive sme mali zaujímavú debatu o etikete.

11.7.2011

Tata – Szomód – Dunaszentmiklós – Neszmely – Süttö – Labatlan, v preklade beznohý – Nyergesújfalu – Bajót, zvyšky hradu – Peliföldszentkereszt, pútnické miesto, neznámy hrad – Tokod, rímske opevnenie zo 4. stor. - Esztergom 69 km

Veľmi prezieravo sa chopil šoférovania Sokolík. Dohodli sme sa, že odtiahne celú trasu. V Ostrihome si kúpi plášť a pôjde nám oproti. My sme sa pustili cez horské dedinky. Ešte v Tate sme museli prenášať bicykle cez železničnú trať. Potom to bola romantická jazda mierne do kopca. Trochu nás pred dedinou Dunaszentmiklós vystrašila tabuľa, že neprejdeme. Cesta sa opravuje, ale aj autá prešli. V dedine zastavujeme. Našu pozornosť pritiahol kostol. Mysleli sme si, že okolo kostola je klasická krížová cesta. Zastavení bolo 14. Nebola to krížová cesta, ale boli tam zobrazené výjavy zo života Ježiša. Trošku sme si zahopsali a zastavili sa pri mieste, kde sa spracúva hrozno. Pozreli sme si spôsob strihania. Nebola to ručná práca. Dreva bolo veľa a aj strapcov. Možno ho budú ešte preberať. Máme aj pekné výhľady na Dunaj a Slovensko. Cesta k Dunaju klesala. Asfaltová užšia cesta viedla lesom. Sem-tam sa objavil aj štrk. A vtedy sa to stalo. Nebol som priamym účastníkom. Osobné auto stúpa hore. Krátka rovinka. Zo zatáčky vychádzajú cyklisti. Myslia si, že majú všetko pod kontrolou. Šofér auta sa tlačí na krajnicu. Lucka chce pribrzdiť, ale neuvedomuje si, že je na štrku. Bicykel dostáva šmyk, Lucka demoluje auto. Bicykel naráža do nárazníka a katapultuje sa. Ľavou časťou kormánu rozbíja predné sklo. Lucka sa dostáva do rotácie a ľavým stehnom odráža spätné zrkadlo i bočnú smerovku. Salto s vrutom dokončuje pádom na hlavu i rameno. Naráža pritom do Janky. Janka tiež padá, naráža si jedno koleno, z druhého jej mizne koža. Takto nejako sa to mohlo stať. Keď prichádzam ja, Lucka leží na asfaltke. Je v šoku, trasie sa. Ostatní sa jej venujú ako môžu. Konečne prichádza Hela. Vidieť, že podobných stavov zažila veľa. Najprv jej kontroluje hlavu, potom brušnú dutinu, či nemá nejaké vnútorné zranenie, kosti sú na poslednom mieste. Výsledok - otras mozgu, odreniny. Celkový dojem zhoršuje červená moruša, ktorá zafarbila Luckino telo do červena. Medzitým sa volá záchranka, policajti a opatrne to oznamujeme aj Sokolíkovi. Ako dobre, že tam nebol. Všetci sme boli na mäkko. Záchranka ju odváža aj s Tomášom do Tatabánye. Igor berie Sokolíka a idú za Luckou do nemocnice. My sa pomaly preberáme zo šoku. Rozhodli sme sa etapu dokončiť podľa plánu. Opatrne sa spúšťame dole. Oproti nám ide policajt s kolečkom. Asi bol premerať vzdialenosť od hlavnej cesty. Minimálne km to bol. Že by GPS nefungovalo? Čiastočne po hlavnej a aj po cyklochodníku sa chceme najesť. Vidíme tabuľu s Tescom. Neodoláme. Market je až za Nyergesújfalu. Budeme sa musieť trochu vrátiť. V Tescu nakupujeme hlavne mlieko a ovocie. Sadáme si pri budove a konzumujeme. Toto sú naše tradičné miesta na žranicu. Posedeli sme si trochu v chládku. Vraciame sa do mesta a pokračujeme do Bajótu. Mali by tam byť časti hradu. Dlho viedla cesta krásnym novým cyklochodníkom. V Bajóte nachádzame staré murivo i s kostolom. Krásnym prostredím medzi kopcami sa presúvame do kláštorného objektu v Peliföldszentkereszt. Ideme po stopách krížovej cesty, ktorá končí na kopci. Každé zastavenie má iné prevedenie. K areálu patrí krásne jazierko i neďaleko postavené ubytovne. Krajina je malebná. Cesta sa krúti pomedzi nevýrazné kopčeky. V Tokode sme si chceli prezrieť rímske opevnenie. Keby sme ho našli... Domáci tu tiež len bývajú. Vstupujeme do krčmy, vlastne pod jej prístrešok. Sú tam pohodlné kreslá, v ktorých sa hneď uvelebujeme. Upútala nás mapa Veľkého Uhorska. Maďari sa tejto traumy na vlastné nešťastie nezbavia. Bol tam aj stolnotenisový stôl. Bea okamžite doniesla rakety a svojich súperov sfúkla. V Baji sú štyri mlyny. My sme sa tešili, že sú to vodné alebo veterné. Omyl. Bol to novodobý priemyselný areál. Pred nami je hlavná cesta, na ktorú nemôžeme. Za ňou je cyklochodník vedľa Dunaja. Skúmame, ako sa tam čo najkratšou cestou dostaneme. Sme nútení sa vrátiť asi 3 km a potom sme už na sľúbenej ceste pre bicykle. Oproti stretáme veľkú skupinu skautov. Cyklochodník končí a my sme opäť konfrontovaní s autami. Do kempu sa dostávame bez problémov. Ubytovaní sme v chatách po 10 kusov. Ubytováva nás žena, ktorá pozná našu reč. V cene máme aj kúpanie v malom bazéne s krásne modrou vodou a žlté i červené mirabelky. Ideme sa okúpať dokiaľ ešte svieti slnko. Voda príjemne chladivá. Tešíme sa z našich vyšportovaných tiel a tu sa zjavila Lucka. Už po trase nás Sokolík informoval, že je v poriadku. Ale vidieť ju naživo, nás veľmi potešilo. Z nemocnice ju prepustili na vlastnú žiadosť. Keď videla budúce možné spolubývajúce, hneď jej bolo jasné, že sa odtiaľ musí dostať. Má pár odporúčaní: neponocovať, neopaľovať, oddychovať. Nespomínam si, že by niektoré dodržala. Máriovi sa zacnelo za manželkou. Tá letovala so zbytkom rodiny v Štúrove.

12.7.2011

Esztergom – Pilis 756 m – Pilisszentkerest /Mlynky/, odovzdanie daru od mesta Topoľčany – Királi kút - Pilisszentlászló 52 km

Mišo si zobral do auta dve zranené žubrienky. Najskôr si pozrieme ostrihomskú baziliku. Je ráno, ľudí takmer nevidno. Pri bazilike pribudlo od našej poslednej návštevy jedno súsošie. Je to krst sv. Štefana. Vandali sa už na ňom podpísali. Výhľady na Štúrovo, Dunaj, most. Navštevujeme aj vnútro baziliky. Je to nádherná stavba. Terajšia bazilika tvoriaca dominantu mesta sa na podnet slovenského arcibiskupa Alexandra Rudnaya začala stavať v roku 1822. Slávnostne bola vysvätená 31. augusta 1856 a úplne dokončená v roku 1869. Bola postavená podľa vzoru Baziliky sv. Petra v Ríme na mieste bývalého katedrálneho kostola, ktorý bol spustošený roku 1543. Času veľa nemáme. Predavač kožených klobúkov na nás veľa nezarobil. Teraz nás čaká stúpanie na najvyšší kopec Pilišských vrchov Piliš 756 m. Názov je odvodený od slovenského pleš, plešina. Vrchol nebol zalesnený. Stúpania v Maďarsku sú menej strmé. Dajú sa pomerne pohodlne výjsť. Zastavujeme až v sedle pod Pilišom. Vyrážame na vrchol. Cesta je asfaltová. Niekedy aj klesáme. Pred vrcholom sa cesta mení na štrkovú. Hore objavujeme betónové stavby. Pozostatok studenej vojny. Fotíme sa na vrchole. Škoda, že až neskôr sme sa dozvedeli, že asi 100 m od vrcholu je pekný výhľad na Budapešť. V sedle trochu čakáme, aby sme do Mlynkov neprišli veľmi skoro. Zjazd po dobrej asfaltke je pekný. V dedine hľadáme obecný úrad. Pomáhajú nám domáci, ktorí o nás vedia. Stretáme sa s ľuďmi, ktorých predkovia sem prišli zo Slovenska pred 300 rokmi. Obecný úrad bol pôvodne Slovenský dom, ale z neznámych príčin im bol zobraný. Pritom podľa posledného sčítania v dedine žilo 52% Slovákov. Bola to jediná obec v Maďarsku, kde počet bol nad 50%. Domáci sa už boja tohtoročného sčítania. Ani sa nečudujem. Na ulici nepočuť vôbec slovenčinu. Všetky oznamy obecného úradu sú len v maďarčine. Názvy obchodov boli aj v našom jazyku. To, že sa tu ešte hovorí po slovensky je zásluha starej generácie a zanietených učiteliek slovenského jazyka. V Maďarsku sa učí slovenčina ako cudzí jazyk. Žiadny iný predmet sa v nej neučí. Zaviesť to tak u nás, tak sme neznášanliví, netolerantní... a asi milujúci menšiny. Nech nepíšem dvakrát to isté. Pripájam článok, ktorý som napísal do Dnešku.

Čo má spoločné Pilisszentkerst s Mlynkami

Tentoraz nás naša pravidelná cyklodovolenka doviedla do Maďarska. Ako k tomu došlo? Pred dvoma rokmi sme boli v Slovenskom krase. Pri tej príležitosti sme navštívili jaskyňu Domica i jej maďarskú sestru Aggtelek. Tam bol sprievodcom Maďar. Snažil sa, ako vedel, ale keďže nevedel, zostalo pri snahe. Preklad nám zabezpečoval starší muž, ktorý pochádzal z najslovenskejšej dediny v Maďarsku – Mlyniek. Jeho slovenčina bola výborná. Tam skrsol nápad, ísť sa pozrieť na Slovákov, ktorí sa vysťahovali pred 300 rokmi a pritom si zachovali rodný jazyk. V oblasti Pilišských vrchov je 15 dedín, v ktorých sa ešte hovorí aj po slovensky. Keďže naša cyklodovolenka má 11 dní, museli sme si trasu trochu predĺžiť. Pozreli sme sa na maďarské podunajsko, historické mesto Tata, pozreli sme sa očí najväčšiemu turulovi na svete, ktorého mimochodom vytvoril Slovák, poprechádzali sme sa po ostrihomskej katedrále, navštívili sme rímske pamiatky i hrady vo Višegráde. Boli sme aj na najvyššom vrchu pohoria Börzsöny i Pilišských vrchov. Ústrednou myšlienkou však bolo stretnutie so Slovákmi v Pilišských vrchoch. Nakontaktovali sme sa cez internet na člena Slovenskej samosprávy pána Imricha Fuhla. /Má aj hromadu iných funkcií/. Ten zorganizoval stretnutie v Mlynkoch. Z našej strany nás prišiel podporiť aj pán primátor, Ing. Peter Baláž. Neprišli sme s prázdnymi rukami. Priniesli sme slovenské učebnice pre žiakov, ktorí sa učia slovenčinu a pán primátor priniesol ďalšie učebné pomôcky. Pri príchode do Mlynkov nás čakala početná delegácia. Spomeniem aspoň pár. Predseda združenia pilišských Slovákov Jozef Havelka, riaditeľka mlynskej školy Marta Papučková Glũcková. Keďže slovenské delegácie majú problémy s orientáciou pri hľadaní obce, náš primátor trochu meškal. Stalo sa to aj ministrovi armády pri jeho návšteve, keď sa bol omylom pozrieť na Budapešť. Zatiaľ sme sa dozvedeli niečo o živote v Pilišských vrchoch, o aktivitách speváckeho Pávieho krúžku. Prišiel medzi nás i starosta obce Jozef Lendvai. Až dovtedy sme nepotrebovali tlmočníka. Po jeho príchode už áno. Je zaujímavé, že jeho korene sú česko-slovenské, no on je už čistý Maďar. A čo je ešte zaujímavé? Po odchode Turkov bolo potrebné osídliť spustnuté usadlosti. Povolali Nemcov, Chorvátov, Slovákov. Po ústupe moru a iných nešvárov bolo tiež potrebné nanovo osídlovať. Prišli Nemci, Slováci... A po čase sa vyparili. Zostali len 100% Maďari. Pán starosta mal neodkladné záležitosti a tak nás veľmi skoro opustil. Škoda. Chceli sme s ním dohovoriť spoluprácu. Takto sme zostali v družnej debate. Pohostili nás chlebíčkami, napojili vodou i vínom z domácej produkcie. Na záver nám časť speváckeho pávieho krúžku zaspievala clivé pilišské slovenské piesne. Vraj všetky ich piesne sú clivé. Odrážajú ich životnú realitu. Na záver sme si prezreli pamätihodnosti Mlynkov – oblastný dom, Pamätný park a stavbu nového Slovenského domu.
Čo v nás rezonovalo po odchode? Ak nepríde zázrak, tak o Slovákoch v Maďarsku budeme hovoriť v minulom čase. V obci žije 52% Slovákov a všetky úradné oznamy sú len v maďarčine. Pri návšteve oblastného domu sme dostali písomné materiály len v maďarčine. Deti sa v škole učia slovenčinu len ako cudzí jazyk. Žiadny iný predmet sa v nej neučia. Aby sa mohli učiť po slovensky, pracovné listy si musia kopírovať. Po slovensky sa dá dohovoriť len so starými ľuďmi. Pravdu má Stano Štepka, keď vo svojej hre Počuje ma niekto? hovorí:“ Nás asi milujú“.
Naša návšteva nič nevyriešila. Trochu sme pomohli, ale treba v tom pokračovať. Ak sa chceme aj v budúcnosti pýšiť slovenskou menšinou v Maďarsku, musíme urobiť viac. Určite by stálo za pozornosť prijať ich deti na Slovensku, aby sa zdokonalovali v slovenčine, vytvoriť nové priateľstvá, pomôcť im slovenským hovoreným slovom. V auguste bude naša premiérka otvárať Slovenský dom. Verme, že to nebude len v štýle párty, ale že sa ukáže úprimná snaha pomôcť.
A čo má spoločné Pilisszentkerst a Mlynky? Je to tá istá obec s názvom v maďarčine a slovenčine. Pilisszentkerest je v preklade Pilišský svätý kríž.

A teraz neoficiálne. Prijali nás veľmi milo. Pohostili nás chlebíčkami, vínom, vodou a zaujímavou slovenčinou. Maďarčina používa štyri „e“, neviem koľko „o“ a „u“. Prízvuku sa nedá zbaviť. Je obdivuhodné, že stále používajú rodný jazyk. Podľa mňa je to jeden z divov sveta. Primátor meškal. Omylom sa bol pozrieť až v Budapešti. Starosta Mlynkov je veľmi zaneprázdnený. Nemal čas posedieť, porozprávať sa s našim primátorom. Ten si našiel vo svojom programe celý deň. Aj to hovorí o tom, ako nás vnímajú. Náladu nám to nepokazilo. Z rozhovorov sme sa dozvedeli, ako ťažko bojujú za svoje korene. Vyslovili obavu, že geneticky tam Slováci síce budú, ale budú hovoriť po maďarsky a po čase budú hovoriť o Hornom Uhorsku. Nezhody vládnu aj medzi Celoslovenskou samosprávou v Budapešti a Samosprávou pilišských Slovákov. Slovenský dom bude spravovať CSS z Budapešti... Keďže sme mali pred sebou ešte pár km, nastal čas lúčenia. Bývalý starosta nás odviedol na odbočku do lesa, odkiaľ sa najkratšou cestou dostaneme do Pilisszentlászló, po našom Senváclav. Je to tiež dedina z veľkej časti obývaná Slovákmi. Cesta je asfaltová, vedúca lesom, so stúpaním i klesaním. V dedine hľadáme Ruda, ktorý je majiteľom Jánošíkovej krčmy a má aj penzión na ubytovanie. Do krčmy vbehnem veselo a slovensky sa pýtam na Ruda. Výčapníčka sa na mňa nechápavo pozerala. Slovenčina jej znela cudzo. Museli sme použiť iné jazyky, aby sme sa dozvedeli, že Rudo je vzdialený a všetko vybaví jeho žena. Pri čakaní sme vbehli do potravín. Tam sa už dalo dohovoriť aj po slovensky. Penzión sa nám zapáčil, veď kde inde by sme šli. Nocľah za 10 € na noc. Boli sme spokojní. Večer sme vyrazili do krčmy. Nie do Jánošíkovej, pretože sa tam fajčilo a nemala terasu vonku. Dohodli sme sa, že tu budeme spať ešte jednu noc.

13.7.2011

Pilisszentlászló – Lepence – Dömös – Pilismarót - Dobogó-kő – Kakashegy - Pilisszentlászló 53 km

Vyrážame k Dunaju. Trochu do kopca a potom dobrou cestou dolu. Pri Dunaji jazdí veľa áut. V Dömösi bola rímska pevnosť. Videli sme ju na prospektoch. Nenašli sme ju. Zato sme s problémami našli inú. Keď sme sa chceli dostať do areálu, museli sme preskočiť plot. Nič prevratného sme dnu nevideli. Pokračujeme do Pilismarótu. Tomáš hľadá banku. Potrebuje hufnágle. Dobrou asfaltkou dlho stúpame. Je radosť jazdiť v takomto prostredí. Zastavujeme až na vstupe na hlavnú cestu, po ktorej sme včera šli. V našom strede tróni mladá, zabitá myš. Pokračujeme na Dobogó-kő. Je to vyhliadkový kopec 699 m vysoký. Je z neho pekný výhľad na ohyb Dunaja pri Vyšehrade. Zaujímavosťou je aj pomník venovaný zakladateľovi Uhorského karpatského spolku, hlavnému aktivistovi vybudovania turistickej chaty v Malej Studenej doline, ktorá nesie doteraz jeho meno, Edmund Téry. Majú tu aj dom turistiky a iné zaujímavosti. Krajom zrázu sa vraciame trochu späť, kde je ešte jedna vyhliadka. Teraz nás čaká vytúžený obed. Naša objednávka je širokospektrálna – ovocná polievka, polievka v bochníku, haláslé... Návrat do Senváclavu je po starej známej ceste. Stála za zopakovanie.

TÉRY, Ödön (Edmund) (1856 - 1917) Lekár, horolezec, organizátor turistiky, publicista a redaktor. Medicínu vyštudoval v Budapešti, ako banský lekár pôsobil v Banskej Štiavnici, od roku 1884 ako zdravotný radca na ministerstve vnútra v Budapešti. K horolezeckému zápisu patria prvovýstupy na Prostredný hrot (1876), Pyšný štít (1877) a Poslednú vežu (1877). Bol iniciátorom výstavby vysokohorskej chaty v Malej Studenej doline, ktorú uviedli do prevádzky v roku 1899 a dnes nesie jeho meno.

V roku 1888 aj z jeho iniciatívy sa od Uhorského karpatského spolku oddelil MTE - Maďarský turistický spolok (Magyar Turista Egyesület) a v ňom bol Téry popredným funkcionárom. Od roku 1889 bol plných 21 rokov redaktorom časopisu Turisták Lapja. Vydal aj turistického sprievodcu po V. T. (1900). Zomrel a pochovaný je v Budapešti.

14.7.2011

Pilisszentlászló – Pap-rét - Visegrád, horný hrad, rímsky tábor, kráľovský palác, Šalamúnova veža – loďou do Nagymarosu 24 km

Dnes nás čaká najkratšia trasa v celej naše histórii. Keď pršalo, aj tak sme prešli viac. Dnes to má ale vážnu príčinu. Ideme do Vyšehradu a tam toho je. Najskôr trochu stúpame až po skratku cez les. Cesta je asfaltová, vedie peknými zákutiami, skalným úvozom. Pri odbočke na hrad vo Vyšehrade je opäť na kameni pri ceste namaľované Veľké Uhorsko. Pred hradom ešte zastavujeme na vyhliadke. Koštujeme nezrelé hrušky. Na hrade sme medzi prvými. Dokonca sa fotíme na mučeníckych strojoch zadarmo. Trýzniteľ meškal do práce. Z hradu sú pekné výhľady. Je bez sprievodcu, ale sú tam slúchadlá a informácie sa podávajú aj v slovenčine. Po vyčerpávajúcej prehliadke ideme ešte k budove na vrchole, kde sú umiestnené obrazy. Zlákal nás krik a hluk. Prišli sme k dvom dráham, na ktorých sa mládež s vreskom spúšťa nadol. Pozeráme si kemp, zaujímavú reštauráciu, obnovené ruiny rímskej pevnosti. Dolný hrad je známy Šalamúnovou vežou. Lístky na kompu sú dosť drahé. Platí sa za osobu 400 HUF i bicykel 400 HUF. Vyloďujeme sa v Nagymárosi. Po cykloceste pozdĺž Dunaja prichádzame do jachtárskeho kempu. Máme tu vybavený nocľah. Je tiež drahý. Hľadáme niečo lacnejšie. V Kismárosi je kemp zrušený a zisťujeme, že nič lacnejšie v okolí nie je. Tak si staviame stany, kŕmime sa mirabelkami, povaľujeme sa. V neďalekej predajni ovocia kupujeme dyne i melóny. Akčná skupina, ktorá sa vydala hľadať lacnejší nocľah, sa vracia až za tmy. Noc bola rušná. Mládež, ubytovaná v neďalekých chatkách na vysokých nohách prestala vrešťať až s východom slnka.

15.7.2011

Nagymaros - Szokolya – Királiret hrad – Nagy hideg hegy 865 m – pešo na Csoványos 936 m a späť 6km – Királyrét - Kóspallag hrad – Bibervár hrad, jazero – Nagymaros 57 km,

Horská etapa. Začíname pohodlne, vedľa Dunaja, potom vedľa železnice až do Királyrétu. Tu si pozeráme okolie. Je to východiskové miesto do hôr. Našiel som jeden pomník, ktorý je venovaný Eve Braunovej. Dátum úmrtia 1945. Je tam aj niečo písané po maďarsky. Že by to bola pani Hitlerová? Nebola. Táto sa narodila v roku 1917, zatiaľ čo Eva Anna Paula Braunová Hitlerová v roku 1912. Značenie také, že sme sa nestratili. Zo začiatku široká asfaltka, neskôr šotolina. Vystúpali sme až do výšky 865 m na vrchol Nagy hideg hegy. Vítala nás otvorená chata s možnosťou tekutého občerstvenia i s jedlom. Hlad sme ešte nemali veľký, nuž sme bicykle opreli o ohradu terasy. Pešo pokračujeme na Čováňoš – píšem ako počujem – s výškou 936 m. Zo začiatku klesáme. Stúpanie je pozvoľné, sem tam sa ukazuje skupinka skalných brál. Na vrchole, tak ako takmer na všetkých strategických kopcoch sú pozostatky vojenských objektov. Nás upútala rozhľadňa pripomínajúca obrátenú studňu. Bola to jedna vysoká rúra. Rozhľad z nej bol nádherný. Vietor fúkal silný a prudko nás ochladzoval. Nezdržali sme sa dlho. Tou istou cestou sme sa vrátili k bicyklom. Tu sme nerozmýšľali hlavou, ale bruchom. Praskli sme si obed a na záver palacinky. Bolo zaujímavé, ako si ich objednal najprv jeden a potom ďalší a ďalší. Zjazd sme zrealizovali bez nehody. V Kospallagu má byť hrad. Hľadáme. Pýtame sa miestnych ohradených vysokým plotom, ležiacim pri vode, kde chytajú ryby. Hrad tu nie je, nebol a pri súčasnej ekonomickej situácii ani nebude. Nebolo to presvedčivé. Vybehol som desiatky metrov nad ich hlavy a tu zrúcaniny. Niečo podobné ako u nás Čierny hrad. Okolie je zarastené, ale kúsky hradu bolo predsa len vidieť. Ešte sme mali v pláne vyhliadku na Vyšehrad, ale nikomu sa už nechcelo. Relaxujeme pri stanoch. Večer sa sťažujeme vo viacerých jazykoch na včerajší nočný hluk. Je spln, horný hrad je osvetlený. Slabo. Chceme si ho zvečniť do fotoaparátu, ale nedarí sa. Mladí si dali povedať boli tichší.

16.7.2011

Nagymaros – Zebegény – Szob – sútok Dunaja a Ipľa, hrad – Ipolydamásd, hrad – Letkés – Salka, odskočenie si na kofolu na Slovensko – Letkés – Ipolytölgyes -Vámosmikola – Tésa – Vyškovce nad Ipľom – Sazdice – Demandice – Santovka – Margita-Ilona 84 km

Balíme sa s vedomím, že spíme už doma. Cyklochodníkom, prezerajúc si zrevitalizované stavenisko v Nagymárosi i miestnu architektúru, sa dostávame až do Szobu. Cez upravené námestie ideme k sútoku Dunaja a Ipľa. Najskôr sa dostávame pod železničný most idúci do Štúrova. Poľnou cestou prichádzame k sútoku. Prechádzame sa piesčitým korytom Dunaja. V blízkosti by mala byť zrúcanina a či len fragmenty hradu. Nenašli sme ich. Videl som len jednu stavbu, ktorá nič nehovorila o účele. Vraciame sa do Szobu a vyrážame smer sever. Cesta sa kľukatí pozdĺž pohoria Borzoni. Keď vidíme odbočku do slovenskej dediny, čo to píšem, do dediny na Slovensku, neodoláme. Chceme si dať kofolu. Ešte pred krčmou vidíme pri zachovalom domčeku, ktorý slúži ako múzeum napísané, že Tajhás. Rozmýšľame, či sme už na Slovensku. Prídeme do krčmy, pýtame si kofolu. Nemajú. Fakt sme už na Slovensku? V potravinách si kupujeme niečo na zjedenie. Vraciame sa do Maďarska. Cesta je ako podľa pravítka. V dedine Tesa, na naše prekvapenie evidujeme cykloznačenie. Ó, aký to rozdiel. Vo Vyškovciach prekračujeme Ipeľ a sme definitívne na Slovensku. Šofér Mišo nás čakal v Šahách. To sme nemali v pláne a tak sme sa dohodli, že nás počká v Santovke. Cesta bola čerstvo asfaltovaná. Smola sa nám lepila na pneumatiky, kamienky na smolu. V Santovke sme našli jedenie len na kúpalisku. Neplatíme vstupné. V reštaurácii futrujeme, dorážame sa zmrzlinou. Kto mal ešte trochu krvi v hlave, aj tá odišla do žalúdka. Povaľujeme sa. Zrazu začal vystrekovať prebytok termálnej vody. Na tento účel bol vystavaný kanál. Prichádza zamestnanec kúpeľov a hovorí o tunajšej liečivej vode. Vraj sa tu veľmi dobre hoja zlomeniny i škrabance. A tých mali naše dievčence dosť. Okamžite sa tlačia do odtokového kanála. Aj my zdraví sme chceli byť ešte zdravší. Kanál sa zaplnil našimi telami. Návštevníci sa pridávajú. Nevedia prečo, ale veď to nie je podstatné. Treba byť in. A to je tam, kde je väčšina. Kúpele od našej asi desaťročnej návštevy opekneli. Dolu vystavali múr, na ktorý tečie mineralizovaná voda. Minerály sa usádzajú na stenách a tá svieti na bielo. Za ňou sú ešte sedacie bazény, kde voda preteká z vyššie položeného do nižšie položeného bazéna. Bazény sú už celkom biele. Ľudí je tam tiež znesiteľne. Vychádzame z areálu a ideme si nabrať minerálku. Zastavujeme sa pri pôvodnom žriedle. Je už suché a zaujímavá je len travertínová kopa. Pri ceste k plničke idem okolo futbalového ihriska. Chlapci tam hrajú futbal. Po pravej strane sa rozvíja zaujímavá útočná akcia. Ulica je pustá. Útočník sa rúti k pokutovému územiu. Centruje, brankár vybieha a zachytáva loptu. Je čas pozrieť sa na cestu. Aha, auto. Predným kolesom narážam do blatníka, bicykel sa zotrvačnosťou dvíha a ľavou brzdou robí nezmazateľnú čiaru na karosérii. Spúšťa sa alarm. Čakám na majiteľa. Je ním syn policajta. Arogantný, jednoducho chrapúň. Pomáha mi Fero a ako mediátor pôsobil Sokolík. Dohodli sme sa na vine a treste. Už sa len ubytovať. Prichádzame na Margitu a tuším tam bola aj Ilona. V hoteli, kde je recepcia nášho ubytovania, čakajú na svadobčanov. Žení sa člen prezidentovej stráže. Chceme vidieť tú parádu. Paráda to naozaj je. Zákusky sa nerozdávali, ani tekuté. Po zaplatení ubytovania ho ideme hľadať. Potvora, bolo dobre zamaskované. Ubytovanie je slušné. Mali sme aj problémy. Lucka sa nemohla dostať zo sprchy, pretože sa pokazil otvárací mechanizmus. Našťastie mala otca, ktorý jej pomohol. Správca budovy to nevedel. Večer sme sa stretli, zhodnotili sme výlet. Viac v závere.

17.7.2011

Margita-Ilona – Kalinčiakovo – Levice - Tlmače – Kozárovce – Nemčiňany – Čierne Kľačany, pyxida – Prílepy – Zlaté Moravce – Topoľčianky – Skýcov – Topoľčany 82 km

Hriešni šli zasa do kostola na svätú omšu do Kalinčiakova. Po jej skončení sme sa všetci zrazili, ako lastovičky na jeseň. Navrátivší Mário nás pohostil zákuskami z domu. Nešli sme plánovanou trasou, ale cez Levice, Tlmače do Kozároviec. Tu nás šokovalo námestie. Janka síce niečo hovorila, že je pekné, ale aspoň mne to vyrazilo dych. Vítala nás obrovská fontána, ktorej motívom je druhý príchod Krista na Trojičnom námestí. V strede je Kristus, okolo štyria anjeli a vzadu tróni Boh Otec s Duchom svätým. Všetky postavy sú žiarivo biele. Fontána bola v prevádzke, množstvo vody bolo v pohybe. Treba vidieť. To ale nebolo všetko. Na dolnej strane námestia je oddychová zóna s množstvom lavičiek a plastikou s menami hrdinov z 1. a 2. svetovej vojny. Ich menoslov rozdeľuje kríž. V dolnej časti boli výjavy z obce. Okrem toho a to sme nevideli, lebo sme o tom nevedeli, sú v dedine ešte tri sochy archanjelov. Autorom všetkých sôch je Mgr. art. Peter Mészároš, rodák z neďalekého Rybníka. Za všetkým týmto je však už nebohý starosta, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí pri lete z Brazílie a terajší starosta Ing. Jozef Majer. Je obdivuhodné, že na post starostu nastúpil ako 29 ročný. Za štyri roky toho dokázal veľa. A to dedina nie je zadĺžená. V ďalších voľbách nemal konkurenta. Som zvedavý, čo urobí v tomto volebnom období. Ďalšou našou zastávkou boli Čierne Kľačany. Zastavili sme sa na mieste nálezu pyxidy, ktorú na naše územie priniesli sv. Cyril a Metod. Pamätník zarastá zelinou. Už sa tešíme na obed v Moravciach. Pizériu otvárajú až o 12,00. Zastavili sme sa preto v parku, kde je mauzóleum rodiny Migazzi. Zaujalo smútočné stromoradie z ovisnutých smútočných smrekov. Pozreli sme si aj bustu Janka Kráľa v inom parku. Boli sme tak vyhladovaní, že by sme zjedli aj stehno z dážďovky. V pizzérii sme nejedli, my sme žrali. Do popuku. Ťažko sa nám odchádzalo. Na Skýcov sme šli cez park v Topoľčiankach po zelenej značke. Bodku za našim putovaním sme dali v skýcovskej krčme. Stretli sme tam Mária, Cyrila Mikáta s partiou. Boli na púti v Topoľčiankach.

Záver
Ešte nikdy sme nemali toľko smoly, ale keďže sme savšetci vrátili, tak sme výlet zhodnotili ako úspešný. Nešťastie nás ešte viac spojilo. Zasa sme bohatší o veľa spomienok, zážitkov, poznania. Vzťahy medzi nami boli tradične na dobrej úrovni. Ochota pomôcť v núdzi sa nestratila. Verím, že väčšina sa už teší o rok v Čechách, kde sa pozrieme, ako si Česi predstavujú raj. My budeme zvedaví aj na jeho okolie.

Zapísal Peter.