Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Hradištnica

Dátum konania: 6. 10. 2012

Telo i dušuhojivá túra

Nikto nemôže poprieť, že aj turista je ľudská bytosť, teda harmonická jednota tela a duše. Nuž a vďaka tomu je turista tiež stelesnením antického zistenia, že Mens sana in corpore sano, čiže sokolského v zdravom tele zdravý duch, čo preložené do športovej reči je ten podivín, ktorý dáva zabrať svalom, kostre i mozgu a zmyslom bez vyhliadky na olympijský vavrín. Zato však objavuje také vyhliadky do krajiny, aké neuzriete zo žiadnej atletickej dráhy, ani zo žiadneho boxerského ringu.

Turistove štadióny nemajú VIP a VNIP (very non important person) tribúny, zaobíde sa bez agenta, realizačného tímu, ale, žiaľ, aj bez blýskavých, cengavých a šuchotavých odmien za vrcholové výkony. V turistovej aréne je raz tajomne mĺkvo, raz čertovsky búrlivo, raz mu tečie za golier, inokedy sa mu lepí jazyk na podnebie. Raz stúpa do nebotyčných výšav, inokedy to s ním ide z kopca …

Tak bolo pred dvoma týždňami cestou na Krížnu a Majerovu skalu – tu strž, tam vývrat, tu pot cícerkom, tam čiapka na uši a rukavice na ruky. Achilovky, menisky, úpony i svaly, srdce, pľúca, potné žľazy i kožné póry pracovali na vysoké obrátky. A odmena? Studený vietor, doliny ani oslnené, ani zahmlené, niekoľko hltov čaju a suché tričko na prezlečenie.

Teraz však sedíme v pohodlnom autobuse, ktorý mieri zo Svidníka do hlavného mesta. Na bánovský asfalt spadlo tuším pár kvapiek a pred pol hodinou sme sa vyhrievali na popoludňajšom slniečku. Ranné slnko nás vítalo v Hradišti, kde má svidnícky autobus zastávku na ceste opačným smerom – z Bratislavy do Šariša.

Frekventovaná E50 nie je tá najlákavejšia turistická trasa. Niekoľko sto metrov po nej nás však privádza na odbočku do orechovej aleje voňajúcej čerstvo oráňanými plodmi i lístím. Taká je na sklonku babieho leta turistická aróma, akú nekúpiš v žiadnej parfumérii. Listnatý les nás víta tichom a náznakmi jesenného prelivu. Peter nám sľúbil partizánske bunkre a v žľabe medzi dvoma miernymi svahmi si obzeráme masívne, nepríťažlivé stavby z kvádrov a betónu. Nepôsobia ani bojovne, ani pietne. V ich útrobách sa dajú cez malé okienko zazrieť náznaky zrubu – pravdepodobne niekdajšieho partizánskeho úkrytu. Možno sa v nich skrývali aj tí traja, ktorým pár metrov od stavieb postavili posmrtný pomník. Ale ochrana pamiatky je to pozoruhodná.

Vstupujeme a kráčame po príjemne stúpajúcej ceste, nenáhlivo kochajúc sa všedným dušehojivým pôvabom bukovo-jaseňového lesa. Prvé spadnuté listy sa miešajú pod našimi nohami s vlaňajšími zoschnutými. Zabraní do priateľských rozhovorov sa ocitáme na nenápadnej odbočke. Päťdesiat mierne náročných krokov po skalách a stojíme pred neobyčajným prekvapením – čosi medzi pevnostným múrom, nedobytným bunkrom, turistickou útulňou a komfortným medvedím brlohom. Tony opracovaného kameňa, stovky hodín driny kombinovanej s láskavým ohľadom na stromy a ostatný lesný terén – vraj čierna stavba. Zaplaťte, milí milovníci prírody, pokutu, lebo vám to tu zbúrame! Ešte šťastie, že sa také hrozby na Slovensku neberú až tak vážne. Veď kto by zaplatil za tie bunkre – nebunkre? Hlúpa otázka! Už za ne zaplatili ich „nájomníci“ – tú najkrutejšiu pokutu.

Naším ďalším medzicieľom sú Kňažinove lúky. Je hodina, keď slnečný reflektor najvýdatnejšie nasvecuje scénu. Aké blaho sedieť na pohodených bukových klátoch, hľadieť na okrovejúce a červenajúce koruny stromov, hľadieť na oblohu pokreslenú grafikónom transeurópskych leteckých liniek, zhlboka dýchať a tešiť sa iba tej muške zlatej! Peter ponúka už tohtoročné štiepky, potichu cvakajú digitály, nikomu nechýba telefónny signál. Dušu rosia kvapky balzamu.

Pred sebou máme ešte Holý vrch, Jankov vŕšok a Zayov Uhrovec. Obyčajný, pokojný les, sem-tam stádo čiernej či vysokej, spoľahlivo značený chodník, komótna chôdza... a predsa čosi prekvapujúce a dráždivé – zadrôtovaná dolina, desiatky ba skôr stovky hektárov lesa aj so spoľahlivou lesnou cestou. Tabuľky na plote oznamujú okoloidúcim, že súkromný majetok ohrozuje ľudský život. Je to spupné i trpko smiešne, zarazí to aj najtvrdohlavejšieho advokáta trhového mechanizmu a užitočnosti kapitálu.

A dopochodovali sme opäť na asfaltku. Okrem stromov ju lemuje aj schátraná a „zvandalizovaná“ aleja betónových stĺpov elektrického osvetlenia. Vstupujeme do priestoru zašlej a asi aj falošnej slávy. Ešte nedávno kráčali tou alejou od mohyly sprievody úprimne zvedavých i nakomandovaných k niekdajšej expozícii partizánskeho arzenálu a bunkrov.

Betónová opacha na masívnom kurgane vztýčená na poctu bojovníkov – len partizánov – proti nemeckým okupačným oddielom nepôsobí ani náhodou pietne. Pamätník je studený, hrubý, hrozivý a bezduchý. Asi aj preto namiesto úcty a poklony zvádza k paródii na niekdajšie hromadné skladanie pionierskeho sľubu v jeho tieni. I niekoľkí z nás si ňou pripomínajú svoje detsky patetické a bojové odhodlanie. A parodicky či chaoticky pôsobí aj poučno-rekreačné zázemie pamätníka. Mierne ošarpané reštauračné a hotelové budovy obkľučujú staré i novšie vojenské bojové vozidlá pomiešané so zájazdovými autobusmi, luxusnými limuzínami i vyzývavými športiakmi. Tie posledná majú totiž na Jankovom vŕšku výsadné postavenie. Dravý zvuk ich multikonských motorov zaháňa do hlbín lesov trúchlivú pripomienku vyhasnutých životov v boji za slobodu.

A teraz dole kopcom rovno na uhrovské námestie a do múzea – rodného domu Ľudovíta Štúra i Alexandra Dubčeka. Prvý sa vzbúril proti kolesu dejín dovolávajúc sa priazne cisára a druhý sa vzoprel zločineckému politickému režimu, ktorého bol najvyšším predstaviteľom. Aký krutosmiešny paradox slovenskej histórie pod jednou strechou…

Máme rekreačne dostatok času, autobus odchádza k svidníckemu spoju až o pol štvrtej. Všetko sme stihli, autobus vchádza na E64, aby sme o desať minút vystupovali na topoľčianskej stanici.

Zapísal Vlado Štefanovič.

Fotografie z podujatia Hradištnica.