Zimný výstup na Tribeč s príbehom

Odchod: 6,15 z autobusovej stanice v Topoľčanoch.
Príchod: 16,00 do Topoľčian.

Na Tribeč a aj z neho pôjdeme čiastočne mimo značenej trasy. Počas túry sa budeme držať spolu. Zoberte si so sebou aj viac stravy. Čo keby? Vhodné sú hlavne koláče. Sezóna strácania sa začína.

Na Vašu účasť sa tešia členovia KST Žochár, 0905 609 385, peter@zochar.sk.

Sľúbený príbeh. Nepovinné čítanie. Povinné len pre čitateľský krúžok klubu.

Taká normálna rodina. Kompletná. Na túto dobu rarita. Otec pracoval ako technik, mama v administratíve. Dcéra už oslávila 10 rokov a syn 8. Deti neboli nalepené celý deň na vymoženostiach techniky. Chodili do prírody. Inak nešportovali.

Sobota voľná, počasie pekné, nuž sa pobalili a vyrazili do hôr. Deti boli už na plyšákov veľké, ale mali ich plné batohy. Čo sa čudujem. S nami chodí jeden pár, ktorý má dohromady viac ako 100 rokov a na vakoch sa im hompáľajú plyšoví medvedíci. Možno mali ťažké detstvo. Na túre si nedávali dopredu veľké ciele. Vždy sa rozhodovali podľa pocitov. Nechceli deťom pokaziť radosť z pohybu. Deti pobehovali vpredu, rodičia s odstupom za nimi. Nepreberali žiadne ťažké témy. Vlastne také ani nemali. V rodine sa cítili dobre. Problémy nepoznali. Pred časom dobre popršalo, čo znamenalo, že v tribečských horách vyrástlo veľa hríbov. Vždy nosili so sebou plátenú tašku na unikátne úlovky.

Bola vyhlásená súťaž o najväčší dubák. Pri hľadaní sa rozpŕchli do rojnice. Sem-tam bolo počuť radostné výkriky. Súťaž bola v plnom prúde. Oči zapichnuté do zeme. Vzdialenosť medzi súťažiacimi sa zväčšovala. Otec skontroloval stavy. Syna nebolo. Nestalo sa to prvýkrát. Stačilo ho okríknuť a on hneď pribehol.

Tentoraz sa tak nestalo. Po viacerých pokusoch stále nič. Nervozita začala stúpať. Veď bol tak blízko. Mama zostala s dcérou. Navzájom sa utešovali. Predsa sa nemohol stratiť? Otec sa vybral smerom, kde ho videl naposledy. Horou sa nieslo synovo meno. Ak neodpovedá, iste sa mu niečo stalo. Spomenul si aj na príbehy stratených v tribečských horách. Neveril im. Teraz začal pochybovať. Zrazu zmeravel. Na strome bol priviazaný dcérin najobľúbenejší medvedík. Bol priviazaný zvlášť krutým spôsobom. Šnúrka z topánok obopínala krk medvedíka. Pripomínalo to popravu. Tak toto nemohol urobiť náš syn. Čo to má znamenať? Aká hra sa tu rozohrala? Kto je za tým? Chýbajúca šnúrka z topánok mu bude sťažovať ďalší pohyb. Hrdlo mu stiahlo, srdce sa rozbúchalo.

Nevrátil sa k žene s najnovšími informáciami. Asi by ju to položilo. Potreboval nájsť syna. Znervóznel. Už z neho nebol racionálny človek. Mozog mu vynechával. Nevedel, čo ďalej. Chcel zachovať rozvahu, ale nešlo to. Les ho pohlcoval čoraz viac. Vo svetlej chvíli si spomenul na zbytok rodiny. Vrátil sa k nim. Boli prekvapené, že bol sám. Zhodli sa, že treba zavolať pomoc. Len si rýchlo spomenúť na čísla. Ešteže ich mali napísané v turistickom preukaze. Mali šťastie, bol aj signál. Službukonajúci policajt bol skúsený. Podarilo sa mu z otca dostať potrebné informácie. V takýchto prípadoch, ak ide o deti, sa nečaká.

Policajti si začali robiť svoju rutinnú prácu. Vyhlásili pátranie, zobrali aj psa. Rodinu našli schúlenú v klbku. Dodávali si tak odvahu. Pes sa po zachytení pachovej stopy rozbehol. Psovod za ním vial ako handra z prečnievajúceho nákladu na aute. Netrvalo dlho a pes zastal pri chlapcovi. Ochladzoval sa vyplazeným jazykom. Chlapec ho sledoval s vyvalenými očami. Možno takými, ako hľadela onoho času Nadežda na Lenina. Bol smutný a cítil sa previnilo. Na rodičov doľahla úľava. Aj chceli synovi dohovoriť, aj sa chceli s ním objať.

Nakoniec nepovedali nič. Len sa tuho objali. Slzy šťastia sa nedali zastaviť. Otázka prečo sa však nedala nepoložiť. To už hovorí známa psychologička Magdaléna Odovzdaná z centra pre týrané deti. „Stáva sa, že jedno z detí sa cíti menej milované. To druhé je úspešné, každý ho chváli. Aj v škole ich učitelia porovnávajú. Menej úspešné dieťa má potom pocit menejcennosti, fustrácie. O probléme nehovorí. Dusí ho v sebe a rastie v ňom nenávisť voči úspešnejšiemu. V niektorých prípadoch potom prepukne u neho pocit pomsty. Rodičia si takéto správanie ani nemusia všimnúť. Tak to bolo aj v tomto prípade.“ Psychológovia vždy vedia poradiť, nájsť chybu iných. So svojím životom si poradiť nevedia. Že si rodičia nič nevšimli. Syn bol vždy veselý. Je pravda, že dcéra, ktorá bola ešte aj ambiciózna, chcela byť vždy centrom pozornosti. Užívala si pozornosť okolia. Brata mala rada, pomáhala mu. Bolo to nezištné, alebo len preto, aby bola pochválená? V každom prípade sa s touto teóriou nevedeli stotožniť.

Po týždni sa vybral otec do hory, že aspoň zvesí obeseného medvedíka. Pritom si aj vyvetrá hlavu, trochu sa upokojí. Išiel po známych chodníkoch. Čo nevidieť tam bude. Medvedíka sa mu nepodarilo nájsť. Spomenul si, že pred týždňom si celú trasu zaznamenal a našťastie aj uložil. Zapol navigáciu. Ukazovala, že je úplne inde. Ale veď to pozná. Má sa spoľahnúť na rozum, alebo na techniku. Nie je ešte tak starý, aby mal problémy s pamäťou. Rozhodol sa. Satelity sa predsa nemôžu mýliť. Navigácia ho viedla do tmavého lesa. Chodil do hôr často, ale toto nespoznával. Akoby bol v pralese. Popadané stromy vyzerali ako blúdiace, zhrbené postavy. Vietor pofukoval. Staré stromy vydávali kvílivé zvuky. Sem-tam spadol suchý konár. Už tu chýbal len solčiansky pes s veľkými tesákmi a bažiny. Pred sebou matne uvidel nejaký otvor. Vypadal ako brloh. Opatrne nazrel dnu. Nemal žiadnu baterku, ale na prekvapenie videl dobre. Postupoval ďalej a zrazu … .