Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Júlske Alpy

Dátum konania: 19. 8. 2017

19. – 27. 8. 2017 Júlske Alpy

Prečo Júlske Alpy? Pred 31 rokmi sme spolu s Helou absolvovali krásny výlet do Kamnicko–savinjských a Júlskych Álp. Páčilo sa nám. Chcel som túto radosť dopriať aj priateľom. Verte, čím viac času prebehne, tým budú zážitky krajšie. Zabudnete na ťažké túry a zostane vám len to dobré.

1. deň, sobota, 19. 8. 2017

Trasa: Topoľčany – kemp Špik

Do kempu Špik v Gozd Martuljeku sme sa dopravili 18 miestnym autobusom značky Mercedes zo spoločnosti DOPA z Močenku. Celú sobotu sme mali na prepravu a ubytovanie. Kemp je v krásnom prostredí s výhľadom na Špik 2 472 m.

2. deň, nedeľa, 20. 8. 2017

Trasa: Dom v Planici – Dom v Tamarju – Sleme – Malá Mojstrovka 2 332 – Tičarjev dom

Počasie sa neukazovalo ako ideálne. Celú noc lialo. Boris do rána zhrdzavel. Zvolili sme najkratšiu túru na Malú Mojstrovku. Odviezli sme sa ku skokanským môstikom v Planici. Vjazd k chate Dom v Tamarju je zakázaný. Štrkovou cestou k nemu prichádzame. Pri ceste vidíme drevené stĺpy s navŕtanými dierkami, pod ktorou je názov vrcholu. Keď sa cez dierku pozriete, vidíte samotný vrchol. Pred chatou nás ešte zaujal vodopád, ktorý je označovaný ako prameň Nadiže. Vody v ňom bolo dosť po nočných lejakoch. Vidíme nádherný Jalovec, vzdialený len 6 hodín cesty. My ideme lesom. Už v prvý deň zisťujeme, že v Júlskych Alpách neexistuje rovina. Ani naklonená. Postupujeme vedľa dravého potoka Črna voda. Dvaja domorodci idú pred nami. Nevládzu. Zostávajú oddychovať. S úsmevom na tvári ich obiehame. Červený pásik – akože značka – sa stratil. Stúpame veselo ďalej. Sme stále v horšom a horšom teréne. Našťastie Peťo ml. zastavil kolónu a vrátil sa hľadať značku. Odbočka bola asi 100 m výškových pod nami. Museli sme sa vrátiť. Inak to ani nejde. Zachránili sme desiatky domorodcov, ktorí zblúdili tak ako my. Stúpame z nohy na nohu. V sedle pod Sleme oddychujeme. Čaká nás prechod cez suťovisko. V jeho strede je nástup na ferratový výstup na vrchol Malej Mojstrovky. Počuť cvakanie zaisťovacích karabín, ktoré časom slabne. Z vrcholu máme výhľady na všetky strany. Vidíme Jalovec, Mangart, Prisojnik… Cesta dolu vedie kamennými platňami posypanými jemným štrkom. Šmýka sa, ale pádom sa vyhýbame. Ideme pod hrane, pod nami nič. Sledujeme domácich, ako v spodnej časti bežia po suti. Sú rýchli. Nám zostup trvá dlhšie. V sedle Vršič už na nás čaká šofér. Nie je nadšený našim meškaním. Takúto radosť mu pripravíme každým odchodom. Nechtiac.
Večer sa balíme na dvojdňovku na Triglav.

3. deň, pondelok, 21. 8. 2017

Trasa: Aljažev dom 1 015 m – Tomišekova cesta – Triglavski dom na Kredarici 2 515 m – Triglav 2 864 m – Triglavski dom

Autobus nás odváža z kempu o šiestej. V doline Vrata si spomíname na minuloročnú cyklistickú návštevu. Počasie je nádherné, severná stena Triglavu tiež. Zahryzli sme sa do nej. Sem–tam sú pomocné laná, stupačky, kolíky. Dá sa to prejsť aj bez ferratového setu, ale pre bezpečnosť odporúčam si ho zobrať. Veľkú prestávku si robíme až na plató, asi hodinu pod chatou. Na ubytovanie musíme čakať do 13,00. Dali nám jednu izbu o rozmeroch 5x4, 5x3. Napchali nás tam 17. Kto tam nebol neuverí. Dostali sme hygienické jednorazové prádlo. Vaky nebolo kde odložiť. Naša izba bola priechodzia. Zaujímavé bolo, že sme dostali zľavu na preukaz KST. Na Triglav sme vyštartovali o 15,30. Vrchol bol už odľahčený od turistov. Na lanách sme nemuseli dlho čakať. Na vrchole sme posedeli. Mali sme na všetko čas. Oblaky prichádzali i odchádzali. Edita nechala dózu s orechami otvornú. Vtáci ju okamžite objavili. Nepochopím jednu matku s dvoma malými deťmi. Jedno sa zapínalo na lano samé, druhé musela ona. Neviem, či takto získa deti k láske k horám, alebo naopak.

Na chate sme si dali hŕstkovú polievku s mäsom. Bola aj kapustová. Noc pod dvoma dekami bola teplá, ťažko dýchateľná.

4. deň, utorok, 22. 8. 2017

Trasa: Chata Triglavski dom – Dom Planika 2 041 m – Dolič 2 164 m – Hribarice – Dolina Triglavskih jezer – Koča pri Triglavskih jezerih 1 685 m – Črno jezero 1 294 m – Kočapri Savici 853 m

Po dobrých raňajkách odchádzame o ôsmej. Schádzame k Domu planika. Chlácholili sme sa, že pôjdeme len dole. Vôbec to nebola pravda. Chata slúži tiež na prespanie aj občerstvenie. Popod masív Triglavu postupujeme na západ. Vidíme tri hlavy vrcholu. Chatu na Doliči si prezeráme len z diaľky. Už je všetkým jasné, že dnes to oddychový deň nebude. Konečne vidíme plesá v Doline triglavskih jezer. Sú tu plytšie jazerá než v našich Tatrách. Voda v nich má bledozelenú farbu, vo väčších hĺbkach je tmavozelená. Počet ľudí začína stúpať. Pri Velikom jazere, kde sme s Helou spali pred 31 rokmi, sú procesie. My sme z chodenia už otrtúlení. Členky majú hybnosť na všetky strany. Konečne sme pri zdroji vody pri Koči pri Triglavskih jezerih. Dokonca tu tečie pitná voda pred chatou. Napájame sa množstvom, ktoré by nám závideli aj alpské kravy. Dobre sa sedelo, ťažko sa vstávalo. Čakajú nás ešte dva prudké zostupy a môžeme sa tešiť. Pri Črnom jazere oddychujeme ešte raz. Pohľad na Bohinjské jazero a či rovina pri chate pri prameni nás ubíjajú. Vytrasení, ako deka po výlete, prichádzame dole. Znova občerstvenie, dokonca zmrzlina a či rezeň. Jeden nám chýba. Čo je David Copperfield? Tesne pred cieľom sme ho videli. Dávid to nebol. Bol to náš Jožo, ktorý sa nevedel zastaviť. Podarilo sa mu to až pri Bohinjskom jazere.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, Peťo ml. bežal po jeho stopách a my sme šli k jazeru busom. Prvá Jožova otázka bola – kde bol tak dlho a čo je taký spotený. Už cez deň sme bojovali s kacírskou myšlienkou, zaradiť do programu oddychový deň. Jeden sme mali v rezerve. Presviedčanie netrvalo dlho. Našli sa však iniciátori, hlavne Peter M., ktorý bral výlet ako prípravu s vodcom na Matterhorn a dohodli sa na výstup na vrchol Špiku.

5. deň, streda, 23. 8. 2017

Program: Oddychový deň, prípadne výstup na Špik

Ráno o siedmej odišla štvorica vybraných bežcov autom k Mihovmu domu. Tu nechali auto, trochu hľadali značku a suťoviskom Kačji graben vyšli na vrchol. Dolu šli už trochu lepšou cestou cez Koču v Krnici. Až na Peťa M. prišli zdevastovaní rýchlosťou presunu. Ostatní vstávali po ôsmej hodine, vyvaľovali sa v okolí stanov, behali do obchodu, dopĺňali kalórie. Navštívili aj miestnu pizériu.

6. deň, štvrtok, 24. 8. 2017

Trasa: Aljažev dom – bivak č.4 1 980 m – Škrlatica 2 740 m – sedlo Dolkova Špica – popod Krišku stenu – Križ 2 410 m – Pogačnikov dom 2 050 m

Klasický odchod o 6,00. Víta nás ceduľka Bivak 4 – 3. Aký nerozhodný značkár. Bol rozhodný. Čítalo sa to – bivak č. 4, tri hodiny. Na prekvapenie, šli sme rozvážne, čas sme stiahli. Krátka prestávka. Boris zostáva, ostatní pokračujú pod Škrlaticu. Slnko svieti, scenéria pekná. Pri odbočke na vrchol nechávame pár ľudí pod veľkým balvanom. Suťoviskom vystupujeme k pevnej skale, kde si dávame ferrátový set a strácame sa v mori skál. Cesta je istená, niekedy neistená a mohla by byť. Je to seriózne lezenie. V sedielku nechávame triedený odpad. Kto sa necítil, nešiel ďalej. Výstup bol náročný, uspokojenie na vrchole obrovské. Fotíme sa pri kríži, obzeráme si kruhový výhľad. Nechce sa nám odísť, ale náročnosť dňa je proti. V chládku pod balvanom sa futrujeme, mysliac si, že sme už takmer na chate. Bol to obrovský omyl. Cez sedlo pod Dolgovou Špicou sme sa prehupli do ďalšej doliny. Po Pogačnikovom dome ani stopy. Klesáme do doliny. Pozornosť upútali bečiace ovce bez dozoru. Závideli sme im pohyb po strmých skalách. Priblížili sme sa k bivaku 4. Aj to bolo deprimujúce. Veď sme tu boli ráno. Zasa sme začali stúpať. Úzky chodník, široké platne. Viackrát sme si mysleli, že už bude prechod do doliny jazier Kriško. Museli sme vystúpať svoj Kríž – kopec s týmto názvom. A tu sme zbadali chatu. Aj sme sa tešili že konečne, niektorí si poplakali, že utrpenie sa končí. Pred ôsmou večernou hodinou sme boli na chate. Ubytovanie sme si zabezpečili dopredu. Mali sme skupno ložište nad nákladnou lanovkou. Bolo lepšie ako v Triglavskom dome. Výber jedál bol obmedzený, ale na hladné žalúdky dostatočný a môj segedín bol jedlý. Chutil inak ako som zvyknutý, ale mäsa v ňom bolo dosť. Večerné spevy sa nekonali. Zaspali sme skôr, ako sme si stihli ľahnúť.

7. deň, piatok, 25. 8. 2017

Trasa: Pogačnikov dom – Razor – sedlo Vršič

Na raňajky sme si dali väčšinou praženicu z dvoch menších vajec. Okolo ôsmej sa vydávame do sedla Planja. Po ceste sú aj istiace prvky, trochu súťoviska. V sedle zostáva rezervný tým pre útok na Razor. To keby sa prvému týmu nepodarilo dosiahnuť vrchol. Oživil som si spomienky spred viacerých rokov a hovorím, že ferratový set nie je potrebný. Útočné družstvo odišlo. Sledujeme ho pohľadom, až kým sa neskryli v skalách. Skrývame sa pred vetrom a nachádzame pekné skalné okno. Vrcholové družstvo sa vracia. Je nadšené. Oduševnene rozpráva o previse, ktorí museli zdolať. Bol zaistený, ale po mojej rade naň nemali výbavu. Teraz sme si mysleli, že pohodlne klesneme na 1600 m. Bola to len polovica pravdy. Klesli sme. O pohodlnosti nemožno hovoriť. Ako som už písal, pohyb v Júlskych Alpách je náročný. Prezreli sme si Prisojnik a držali sme palce našim dvom účastníkom, ktorí si vybrali cestu cezeň. My sme prišli do sedla konečne načas. O 16,00 sme už sedeli v reštaurácii. Chlapci z Prisojnika prišli o hodinu neskôr. Známa kľukatá cesta zo sedla sa opravuje.

8. deň, sobota, 26. 8. 2017

Trasa: Dom v Planici 940 m – Dom v Tamarju 1 108 m – Jalovska škrbina 2 138 – Jalovec 2 645 m – Kotovo sedlo 2 134 m – Dom v Planici

Našlo sa len 6 záujemcov. Ostatní boli zdecimovaní. Odchod zasa o 6,00. Po Dom v Tamarju už známa cesta.Z doliny Tamar sme si vybrali na výstup zrejme tú ťažšiu trasu – nepríjmnou, pohyblivou a strmou suťou pod sedlo Jalovska škrbina. Do nej sme vystúpili krátkou zaistenou cestou. Tu už na nás začalo svietiť slnko a dali sme si skorý obed. Stretli sme tu aj mierne zmäteného česky hovoriaceho chalana, ktorý zostupoval dole. Pokračovali sme dobrou pevnou skalou často za pomoci oceľový lán a krátkych tyčí, ktoré slúžili aj ako chyty aj stupy. Cesta nás znovu doviedla na suť. Predrali sme sa aj cez ňu a nastúpili k záverečnému výstupu. Kopec nám dal zabrať, zvlášť, keď nás v neveľkej vzdialenosti minuli padajúce kamene. Na vrchol sme dorazili úspešne okolo 13,00. Znovu sme stretli mierne zmäteného Čecha. Neviem, kto bol viac prekvapený, že je na vrchole, či on alebo my. Trochu sme sa najedli, ja som dopil štvrtý a poslený liter vody (bolo cca 13,00) a pobrali sme sa dole.

Zostupovali sme po zaistenej ceste, často však bola len strmá skale s množstvom voľných kameňov, ktoré sme si jeden druhému nechtiac spúšťali pod nohy. V Kotovom sedle, sme len mierne spomalili a v  slušnom tempe pokračovali veľmi strmo do doliny Tamar. V doline sme si krátko vydýchli a zostával nám už len krátky zošup suťou k chate Dom v Tamarju. Na chate sme sa stretli s Borisom, ktorý si dnes urobil vlastný program. Doplnili sme tekutiny: káva, pivo, minerálka a pobrali sme ďalej ku parkovisku, k autobusu. Veľký búrkový oblak, ktorého sme sa oprávnene báli sa niekde stratil a nám zostávalo len zísť peknou lesnou cestičkou.
Zdecimované družstvo malo za úlohu zrušiť stanový tábor. Hlavne deti to pojali ako celodennú prácu. Už o 7,00 začali s postupnou demoláciou. Ostatní boli trochu rozvážnejší. Po obede sme boli na ferrate blízo kempu. Rieka Hladnik tu vymodelovala tiesňavu. Zaistená cesta vedie ponad Jermanov slap. Je pekná, náročnosť vraj B, ale je náročnejšia než naša C na Martinských holiach. Krv na skalách už niekto zmyl. Potok je trikrát premostený. V miestnej pizérii sa kŕmime, ale nezabúdame ani na našich v horách. Kupujeme poživeň aj im. Stanový tábor je definitívne zrušený. S hygienickými vecami čakáme na vrchárov. Janko čaká aj s hrnčekom kávy. Asi si potrebuje niečo vyžehliť. Platíme kemp. Sme príjemne prekvapení, že noc, keď sme spali na Pogačnikovom dome, nám nezarátali.

9. deň, nedeľa 27. 8.2017

Trasa: Gozd Martuljek – Topoľčany

Báli sme sa zápchy na diaľnici v Slovinsku a Rakúsku. Mali ju urobiť dovolenkári vracajúci sa od mora. Našťastie sa nekonala. Trochu sme stáli na hraniciach, kde si Rakúšania kontrolovali príchodziacich. Domov sme dorazili okolo štvrtej ráno.

Zapísal: Peter.

Fotografie z podujatia Júlske Alpy.