44. ročník Zimného výstupu na Tribeč

Odchod: 6,15 z autobusovej stanice v Topoľčanoch.
Príchod: 16,00 do Topoľčian.

Na Tribeč a aj z neho pôjdeme čiastočne mimo značenej trasy. Počas túry sa budeme držať spolu. Zoberte si so sebou aj viac stravy. Čo keby. Vhodné sú hlavne koláče. Sezóna strácania sa začína. Ak bude blato, pôjdeme z Kovariec.

Sľúbený príbeh. Nepovinné čítanie.

Stretol som známeho. Bol bledý, vycivený. Poznal som ho ako človeka plného života. Rád chodil do prírody a hlavne do blízkych tribečských hôr. Porozprával mi svoj krátky, mysteriózny zážitok. Bolo hmlisté, novembrové popoludnie. Žena mu udelila voľno, aby jej nezavadzal pri domácich prácach. Vybral sa len tak na potulky do blízkeho lesa. Nepatril medzi tých, čo v každom strome, kríku, vidia nejakú príšeru. Niečo zaprašťalo. „Asi som vyplašil nejakú zver,“ myslel si. Zvuky ako z hororových filmov sa opakovali. Trochu zneistel. Nedalo mu. Vybral sa za podozrivými zvukmi. Netrvalo dlho a na suchom spadnutom konári zbadal kus látky. Nebolo to zo starej flanelovej košele, ani zo starých šušťiakov. Bolo to z drahej funkčnej bielizne. Hneď ho napadlo, že to musel byť nejaký turista. Tí teraz vrážajú veľké peniaze do oblečenia. Aj turisti objavili komfort.

Pokračoval ďalej. Na spadnutých bukových listoch si všimol červené bodky. Že by značkár? Keďže červená značka tadiaľ nešla, napadla ho krv. Opatrne zobral list do ruky. Jeho predstava sa naplnila. Na liste videl zrazenú kvapku krvi. Doktori tomu hovoria koagulum. To aby pacienti nerozumeli. Spomenul si na príbehy ľudí, ktorí sa tu v okolí stratili. Myslel si o sebe, že sa len tak ľahko nezľakne. Veril tomu, čo zažil. Babské reči si nepripúšťal. A zrazu to bolo inak. Váhal, čo urobiť. Vrátiť sa a či ísť ďalej. Išiel ďalej. Veď čo ak niekto potrebuje pomoc. Celý zvyšok života by si vyčítal, že nepomohol. V hrubej vrstve lístia bolo stopovanie ľahké. Videl, ako ten pred ním často padal. Chytal sa konárov, suché lámal. „Nemal by byť problém dohoniť ho.“ Hmla hustla. Pohybujúce sa konáre vydávali srdcervúce zvuky. Stopy sa blížili k strmej skalnej stene. Hovorilo sa o nej, že je vstupom do inej dimenzie. Nikto tam však nikdy nebol. Alebo bol a už sa nevrátil? Posledné kvapky krvi končili na skalnej platni. Určite sa tu dlho nezdržal. To by tu krvi bolo viac. Ale kde je? Stopy tu končia. Spomenul si len na rozprávku z Tisíc a jedna noc. Skúšal, Sezam, otvor sa. Nefungovalo to. Veď to bola rozprávka a ešte z orientu. Na posledné čo si spomína bolo… . To sa dozviete 1. 12. 2018 na vrchole Veľkého Tribeča.

Na Vašu účasť sa tešia členovia KST Žochár, č. t. 0905 609 385 alebo peter@zochar.sk.