Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Júlske Alpy (Slovinsko) na bicykli

Dátum konania: 31. 5. 2018

0. deň, streda (30. 5.)

Odchod autobusom z Topoľčian večer o 23,00. Smer - Pontebba (Taliansko), cca 600 km.

Odchod bol naplánovaný na 23,00. Pri nakladaní bicyklov sme sa trochu zdržali a máme 15 minútové meškanie. Bratislavčanov doberáme pri auparku. Konečný stav sa naplnil. Je nás 30.

1. deň, štvrtok (31. 5.)

Cyklo trasa: Pontebba – Tarvisio Fussine – jazerá Laghi di Fussine – Rateče – dolina Tamar – Kranjska Gora (58 km)

Cesta prebehla v pokoji. Šofér Stano je spoľahlivý, znalý. O 7,57 stojíme na parkovisku v Pontebbe. Je mimo mesta. Okrem nás tu stoja dva kamióny z Čiech a Slovenska. Z toho vyplýva, že je zadarmo. Prezliekame sa, robíme drobné úpravy na bicykloch, napr. meníme sklesnutú dušu, pcháme sladkosti to tašiek. Pestrofarebný had sa dal do pohybu. Skoro sme našli cyklistickú cestu Alpe-Adria, ktorá sa vinie po vale bývalej železnice. Vynikajúci asfalt. Stretáme veľa cyklistov. Idú oproti, pretože je to z kopca. Možno sme boli jediní, ktorí mali inú orientáciu. Počasie nádherné, príroda úžasná, okolie upravené. Kondičné rozdiely sa začali ukazovať. Nebolo to však neriešiteľné. Odbočujeme k jazerám Laghi di Fusine. Sú dve. Spodné je krajšie, ale pri hornom je občerstvenie. Pri spodnom a fotíme, pri hornom oddychujeme. Je tu veľa cyklistov a veľa aj na batériu. Z hlavného ťahu sme si ešte odskočili do doliny Planica. Zastavili sme sa pri skokanských môstikoch, na ktorých sa skákalo. Pozreli sme si funkčnú bežkársku trať pod strechou. Záujem bol aj o chatu Dom v Tamarju, ktorá leží pod národným kopcom Slovinska Jalovcom. Pohľad naň sa azda nikdy neomrzí. Rýchly zjazd na cestu do Kranjskej Gory. Tam prebieha veľký bikový festival. Pretekári vypadajú zanedbano, ale to patrí k ich imidžu. Ubytovaním sme príjemne prekvapení. Musíme meniť zostavy na izbách, pretože sme dostali iné rozloženie postelí, ako bolo pôvodne. Večer máme čas na prehliadku mesta. Unavení z cesty i z prejdených km skoro zaspávame.

2. deň, piatok (1. 6.)

Cyklo trasa: Sedlo Predel – Čezsoča – Trnovo ob Soči – Kobarit – Tolmin (59 km).

Odchod je stanovený na siedmu. Poobede bývajú búrky. Autobus nás vyváža do sedla Predel. Odtiaľ sa nerozohriati spúšťame strmým zjazdom. Cestu ná skrížilo malé auto neznámeho výrobcu so spustenými výstražnými svetlami. Za ním sa hrnuli ovce poháňané už pešími pastiermi. Chceli sme sa zastaviť na cintoríne padlým v 1. svetovej vojne v Logu pod Mangartom, ale pri tej rýchlosti, keď prúd vzduchu prenikal aj cez sklá okuliarov, sa to nepodarilo. Stojíme až pri pevnosti Trdnjava Kluže. Z jednej strany cesty vedúcej vedľa rieky Koritnica je vybudovaná pevnosť, z druhej je v skalnom masíve vybudovaná sieť tunelov, strieľní. Táto časť slúži ako náučný chodník. Vidieť tu kramle osadené kolmo hore, vedúce k pozorovaciemu a vraždiacemu miestu. Teraz je to zaujímavý bod. Pred Bovcom prechádzame z doliny rieky Koritnica do doliny rieky Soče. Už prvý kontakt bol zaujímavý. Lanový most. Zvládli ho všetci, aj keď niektorí s bledou tvárou. Tešili sme sa z pohľadu na rieku, na kajakárov i rafterov. Až prišla dedina Log Cezsoški. Tu asfaltka skončila. Cesta bola tvorená voľne pohodenými kameňmi. Bicykle nám viac zavadzali ako pomáhali. Viedla nás vysoko nad rieku. Optimisti sa tešili, že aspoň si užijú zjazd. Pesimisti mali pravdu. Do civilizácie sme prišli vo vodáckom kempe, kde sa končí komerčné splavovanie, pretože sa Soča dostáva do zovretia skál, v Trnovo ob Soči. Obložili sme sa nápojmi. Návrh na skrátenú verziu bol nekompromisne odmietnutý. Tentoraz ideme po pravej strane rieky trochu po hlavnej a potom po naše obľúbenej štrkovej cesta až do Kobaridu. Pred mostom sa tešíme zo zúženého miesta. Cesta do Tolminu je po vedľajších cestách dolu kopcom. Pred nami sa týči na vrchu Kozlov rob tolminský hrad. My hľadáme miesto, kde sa môže otočiť náš bus s prívesom. Spred dvoch rokov si pamätáme miesto pri športovom areáli. Zostalo nezmenené a bus prichádza. Ešte ráno sme v sedle Predel stratili dvoch našich cyklistov. Chceli len dofúkať jednu dušu. Pokazili ventilku a potom menili, riešili. Aj sa nakoniec za nami pustili, ale stretli sme sa až na ubytovni. Oni sa nakoniec vybrali cez sedlo Vršič. Zaujímavé, že sedlo Vršič a cesta vedúca do neho, tvorili do roku 1947 hranicu medzi Talianskom a Juhosláviou. Do hostelu sme prišli pomerne neskoro, takže sa už nikomu nechcelo vystrájať.

3. deň, sobota (2. 6.)

Cyklo trasa: Sedlo Predel – sedlo pod Mangartom – Tarvisio – Rateče – Krajnska Gora (48 km).

Obchod Mercator sa otváral až o 7,00, nuž sme odchádzali do sedla Predel o 7,30. Pri odbočke do sedla Mngart nás nemilo prekvapila cestná tabuľa, zakazujúca vstup pre všetky vozidlá. Boli tam aj dvaja paštikári, ktorý balili bicykle na auto. Stretli sa s pastiermi, ktorí aj dnes hnali stádo na pašu a tí im naznačili, že nie je vhodné pokračovať. Stretli sme aj dvoch domácich, ktorí nám povedali, že 6 km je v poriadku. Rozhodnutie nebolo ľahké. Nakoniec zvíťazila túžba ísť. Na začiatok sme mali slalom medzi ovčími hovnami, potom to bol útok na hodne naklonenú rovinu. Dole písali, že stúpanie bude 22%, ale na ceste bolo značené len 15%. Stačilo aj to. Cesta je kvalitná, výhľady krásne. Prechádzame tunelmi, serpentíny nás dvíhajú do oblakov. Prvý sneh na ceste. Až neskôr sme pochopili, že práve dnes tadiaľ prešiel odhŕňač snehu. Ďalšie serpentíny, tunely. V diaľke a výške vidíme cestárske vesty. Tam sa naša púť na bicykloch končí. Vchod do jedného z tunelov je zasypaný snehom. Pracuje sa na jeho odstránení. Cesta za ním je však tiež pod snehom. Ďalej sa nedostaneme. Zázračná technika nám však napovedá, že chata pod Mangartom je asi 400 m vzdušnou čiarou. Niekoľko odvážlivcov sa vydáva na malé dobrodružstvo. Pretraverzovali sme trávnaté úbočie a chata sa ukázala. Otvorená bude až koncom júna, keď sa sneh na ceste stopí. Zima ju poškodila. Vlnitý plech na streche trochu chýbal. Zjazd dolu bol nádherný. V sedle Predel sme svojou návštevou potešili chatára, ktorý deň predtým odopieral našim ženám základnú potrebu – návštevu WC. Žranica bola drahá a cyklotašky ponúkali dobroty z domu. Odišli sme už na taliansku stranu a pri prezeraní pevnosti sme sa aj najedli. Ďalšou zastávkou bolo jazero s názvom Lago del Predil. Voda krásne zelená. Asi preto majú vo svojej trikolóre zelenú farbu. Cez banícke mestečko Cave sme zbehli do Tarvisia. Tam sme sa napojili na štvrtkovú trasu. Rozdiel bol len v počasí. Ocitli sme sa na okraji búrkového mraku. Ako tak sme mu unikali. Poriadny dážď sa spustil až po našom príchode do ubytovania. Večerná rozlúčka bola pokojná a krátka.

4. deň, nedeľa (3. 6.)

Pešia trasa: Pokljukská tiesňava (7 km).
Príchod autobusom do Topoľčian o 18,30.

Posledný deň mávame už len krátke vychádzky bez bicyklov. Tentoraz ideme navštíviť Pokljukskú tiesňavu. Zastavujeme v dedine Krnica. Popravde sme ju prešli. Vyskúšali sme si odpojenie a zapojenie prívesného vozíka a vrátili sa na začiatok dediny. Cesta do tiesňavy je pohodlná. Pozdravujeme kone i malé žriebä. Samotná tiesňava je už náročnejšia na členky. Postupne stúpame. To najkrajšie nás čaká v Galérii. Je tu drevený chodník nad úrovňou zeme. Končí v skalnej štrbine, cez ktorú prejdú bez újmy len obraní udenáči. Za ňou sa rozprestiera rovina lemovaná vysokými skalami a porastená papraďou. Farebne je to očarujúce. Pre krátkosť času volíme návrat k autobusu. Zašpinené ruky si umývame v priezračnom potoku. A už je len na šoférovi Stanovi, aby sme prišli šťastne domov. Zvládol to s bravúrou. Ďakujeme.

Zapísal Peter.

Fotografie z podujatia Júlske Alpy (Slovinsko) na bicykli.