Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Ide vláčik motoráčik III

Dátum konania: 27. 7. 2018

Zodpovedne nahlásených bolo 101. Prišlo 86. Na budúci ročník vyberám zálohu.

Ráno sme svojou prítomnosťou znervóznili výpravcu. Mali sme aj bufetový vozeň. Účastníci boli tiež trochu nervózni, keď zistili, že pododlnejší tapacírovaný vozeň niekto takmer celý obsadil. Vláčik sa pohol, vášne opadli. V bufetovom vozni mali začať pracovať Angelika s Peťom. Začali. Išlo im to tak dobre, že nikto nechcel iných. Bufetárčili až do konca. Bola s nimi spokojnosť a zábava. Ďakujú všetci obslúžení. Po spočítaní tržby bufet priniesol do klubovej pokladne 110,10 €. Mňa pobolievali kríže. Po pár km v hrkotavom vagóne sa mi polepšilo. Čiže z toho vyplýva, ak vás bolia kríže, poďte na vláčik.

Prvá zastávka bola v Brezovej pod Bradlom. Takmer všetci, ak nie všetci, sa vydali na Bradlo. Slniečko sa usmievalo, deti hundrali. Odmenou na vrchole im boli nanuky a iné dobroty. Keďže sa na vrchol dá prísť aj autom, bolo tam dosť návštevníkov. Pod mohylou je aj chata s občerstvením. Čím menší postavou, tým väčší pomník. Svojou prácou si však Milan Rastislav Štefánik zaslúžil aj väčší. Výhľady sú na hrad Branč, Myjavskú pahorkatinu. Cestou späť nás už v Brezovej trochu pokropil dážď. Mohol aj viac. Občerstvili sme sa v reštaurácii Trezor. Pôvodne v tej budove bola banka. Keď skončila, trezor nevedeli vybrať, nuž ho tam nechali. Ideme do Šaštína. Teraz prišla už naozajstná búrka. Na jej koniec sme si počkali vo vlaku. Bazilika sa hľadá ľahko. Jej veže sú dobre viditeľné. Prezeráme si ju z vnútra. Asi majú kamery. Prišiel kňaz a začal nám hovoriť o histórii. Potom nás pozval na oratórium. Sú tu rôzne zaujímavosti o ľudovej nábožnosti, o zobrazovaní vďaky za pomoc. Boli sme sa pozrieť aj na štrkovisku, kde sa snažia prilákať hostí. V Skalici vystupujeme. Tóno si berie svoju skupinu ubytovaných, zvyšok odchádza autobusom s nervóznym šoférom do Zlatníckej doliny. Tu sme sa nevedeli dopočítať osôb. Areál je pekný a vhodný pre deti. Mali dostatok priestoru na vybehanie.

Druhý deň nás vláčik odviezol do Kopčian a počkal nás večer v Holíči. Zo stanice ku Cisárskemu žrebčínu je kus cesty. Ešteže boli po ceste mirabelky, ktoré deťom zalepili ústa. Oproti minulému roku sa zasa urobil kus práce. Pán Matulík nás už očakával. Rozdelili sme sa na dve skupiny a prezreli sme si múzeum. Potom nám ešte porozprával o histórii a perspektívach celého komplexu, kde okrem žrebčína patrí aj kostolík sv. Margity Antiochijskej a kačačáreň, na opravu ktorej je podaný projekt. Ak sa dobuduje aj most a spojí sa areál Mikulčíc s Kopčanmi, tak sa tam oplatí prísť na viac dní. Niektorým vyschlo v krku a idú si ho zvlhčiť do krčmy. My pokračujeme ku kostolíku. Oddychujeme v jeho tieni i v tieni jediného stromu. Zrazu prichádza sprievodkyňa, otvára kostolík. Neprišla síce kvôli nám, ale keď uvidela takú masu, nedalo jej a niečo nám o kostolíku povedala. Kostolík je zvnútra maľovaný. Je tu viac vrstiev. Zachované sú asi tak ako na Sádku. Slnko praží ako voľakedy pri okopávaní záhumienku repy. Po ceste takmer žiadny chládok. Dokonca ideme po roli. Spevňujeme si členky. Holíčsky zámok prepadáme odzadu. Práve je vstup. Menšina, nie národnostná, vchádza a ostatní hurá do krčmy. Je v areáli kaštieľa. Obsluha ešte také množstvo ľudí nevidela. Má málo pohárov a aj tie sú prázdne na stoloch. Naši bufetári im pomohli. Odchádzame ešte k jedinému veternému mlynu na Slovensku. Je otvorený, bez výkladu, ale aj bez vstupného. A teraz už len niečo zjesť. Toľko sme si preberali, až sme skončili v pizérii na námestí. Vláčik nemeškal. V osemmiestom taxíku nás šlo 14. A to nebol rekord. Ráno sa ich viezlo 15. Jednoducho Záhorie. Večer sa opekalo, deti strieľali na bránu, behali. Už večer sa začalo upratovanie, pretože majiteľ si to želal. Zariadenie má prvý rok. Asi si myslí, že kúpil zlatú hus. Má čo robiť, aby neskrachoval.

Tí, čo idú na svätú omšu nemusia upratovať spoločné priestory. A neupratovali ich ani niektorí fajnovší. Našťastie sme tam mali Editu, Angeliku a pod dozorom Peťa M. sa dalo všetko do poriadku k spokojnosti majiteľa. Dnes máme v pláne len jeden výšľap a to na Plavecký hrad. V lese stretáme ešte neškolopovinné dieťa, ako má na zvalenom strome porozkladané veci na predávanie. Opodiaľ stojí otec. Boli v tomto roku pri mori v Chorvátsku a tam videl, ako deti predávajú tovar. Videli sme budúceho ministra financií. Predával mušle, žraločie zuby. Bol nesmierne šťastný, keď niečo predal. Na Plaveckom hrade sa toho veľa nezmenilo. Porozliezali sme sa, najedli, napili. S malou skupinou si chcem pozrieť jaskyne. Vydávame sa hrebeňom za hrad. Stretáme dvoch horolezcov, ktorí nám nedoporučujú ísť ďalej. Hádam ich nebudem počúvať. Horolezci boli vždy fajnoví. Liezť to áno, ale cesta ku skalám je pre nich utrpenie. Vápencový hrebeň je úzky, adrenalínový. A ďalej sa nedá. Vraciame sa na hrad. Až dole som si v navigácii všimol, že sme šli ešte neprebádanou cestou. Nevadí. Nabudúce. Zaraďujeme sa do davu. Ráno bolo na neďalekej strelnici počuť rachot. Tabuľa upozorňovala, že tam varia aj guláš. Vyslali sme tam spojku. Odozva bola, že je tam veľa ľudí, nie je kde sedieť. Nuž ideme do dediny. Krčma je na hornom konci. Čašníčka takmer dostala nevoľnosť, keď nás videla. Náš počet jej neurobil dobre. Chceli sme aj niečo pod zub, ale nebola schopná. Chceli sme nanuky. Mali sme si vybrať a pritom mala len jeden. To všetko sa zmenilo, keď jej prišla pomoc. My sme sa však už museli pobrať na vlak. Šťastne sme prišli do Topoľčian. Vláčik nám vzorne slúžil.

Poďakovanie patrí hlavne Tónovi Č., ktorý vybavil na železnici všetky potrebné veci. Ďakujem bufetárom i všetkým, ktorí svojou dobrou náladou prispeli k úspešnej akcii.

Zapísal Peter.

Fotografie z podujatia Ide vláčik motoráčik III.