Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Hochschwab, Rax

Dátum konania: 27. 8. 2016

1. deň

Ľudia by radi chodili do hôr. Aj sa nahlásia. Keď už ide do tuhého, neprídu. Pôvodne sme chceli ísť autobusom, ale ľudia sa odhlasovali a odhlasovali. Zostalo nás 18, čo sme natlačili do 4 áut. Odchádzame o šiestej ráno. Množstvo batožiny vyzeralo na dlhší zájazd. V Bratislave sme si kúpili za 8,80 € rakúsku diaľničnú známku. Do dedinky Mixnitz sme prišli tesne pred jedenástou. Parkoviská už boli obsadené. Pustili nás na trávnatú lúku bez poplatku. Množstvo áut jasne ukazuje, že medveďov v Medvedej rokline nenájdeme. Pri vstupe do doliny je maketa rokliny a okolia, kde nám ochotná pani ukazuje, kadiaľ sa ide hore a kadiaľ naspäť. Sú tu aj záchody a zasa zadarmo. Vedľa potoka stúpame dosť strmo. Vstupné 3,50 € sa platí až tesne pred technickými pomôckami. Lepíme sa na chrbát skupine idúcej pred nami. Vody v potoku je dostatok. Drevené rebríky, plošiny sú bezpečné. Roklina je pekná a udržiavaná.

Pár údajov. V rokline sa nachádza 49 drevených rebríkov a 115 drevených lávok a mostíkov s počtom 2900 stupienkov, celkovo na dĺžke 1400 m. Prevýšenie v rokline je 450 m – vstup sa nachádza vo výške 750 m a východ z rokliny vo výške 1200 m. Otvorená je od 1. mája do 30. októbra.

Pri východe z rokliny nás privítala chata. Neveľká s rýchlou obsluhou. Pri chate boli aj suché WC. Zaujímavé. V Rakúsku sú mraky chát pri zaujímavých miestach. U nás by to ochranári nedovolili. Dôvody by boli na dve A4. Inou cestou sme sa vrátili k autám. Presunuli sme sa do Präbichlu, kde nás ubytovali v troch chatách po 6 osôb. Krásne ubytovanie. Dokonca sme na každej chate mali aj saunu. Nikto ju však v tom teple nevyskúšal. Večer sme ešte na autách vybehli do susedného mestečka Eisenerz. Je známe povrchovou ťažbou železnej rudy. Hľadali sme miesto na zaparkovanie. Našli sme ho, ale prešli sme autami cez pešiu zónu. Vbehli sme do kostola. Kňaz sa nás na omši pýtal či sme Česi, Maďari. Museli sme mu našepkať. Boli sme sa pozrieť aj v opevnenom gotickom kostole. Bol otvorený, kontrola žiadna. Z jednej reštaurácie znela živá hudba. Príjemná atmosféra. Spať sme šli skoro. Zajtra nás čaká náročný deň.

2. deň

Odchádzali sme o 6,00. Rýchlo nahodiť údaje do GPS a ideme. Povozili sme sa. Zablúdili sme dvakrát. Opäť sme parkovali na upravenom parkovisku zadarmo pri chate Alpengasthof Bodenbauer. Hneď od parkoviska stúpame dolinou Trawiestal. Predbehol nás párik mladých Oravčanov pracujúcich v Rakúsku. Prichádzame o naše mozgy. Vieme, že vo vápencovom pohorí vo vyšších výškach voda nie je. Každý si nesie poriadny prídel. Ja 3,5 litra. Nálada je dobrá, naberáme výšku. Sme v pásme kosodreviny, sme nad ňou. K útulni to máme jednu hodinu po zaistenej ceste G ́Hackte (obtiažnosť A/B). Zdá sa to veľa, ale je to akurát. Stúpanie je strmé po rebríku na suti, po skalách. Zajačie úmysly nepočúvam. Išli sme bez ferratových setov, rovnako ako ostatní, ktorých sme stretli. Oddych je pri útulni Fleischerbiwak. Tu zostávajú dvaja, ostatní pokračujú na vrchol Hochschwabu 2 277 m. Fotíme sa pri kríži. Bol som dohodnutí s oravčanmi, že na vrchole si zaspievame nejakú oravskú pesničku. Chlapec hrá v ľudovom súbore. Žiaľ, z našej strany nebol záujem. Bola to akási ostýchavosť, nesmelosť, hanblivosť. Z vrcholu ideme k supermodernej chate Schiestl Haus. Je mimo hlavných trás turistov a tak nie je plno. Objednávame si rôznymi jazykmi. Došlo k nedorozumeniu. Obsluhujúci zatiahli na obslužnom okienku roletu, naliali si pól deci, vypili a zahlásili fajčiarsku prestávku. Niektorí z našich sa právom urazili. Obsluha by nafúkala balónik, ako mal fúkať Richard Sulík po vyhratých voľbách. Z obsluhy sme boli sklamaní. Posádka jedného auta sa poponáhľala a trasou výstupu sa aj vrátila. Ostatní sa vraciame k útulni, kde sme sa rozhodli, že späť pôjdeme dlhšou trasou, podľa tabuliek trvajúcou 5 hodín. Tá predstava bola zúfalá. Trasa nebola len o klesaní. Trochu sme aj stúpali, ale bolo to celkom príjemné. Na trase bola ešte jedna chata. Chatár bol príjemný, usmievavý. Občerstvili sme sa sirupovou vodou i polievkou. Čakala nás ešte hodina prudšieho klesania a už sme boli pri autách. Na chatu sme sa vrátili už za tmy.

3. deň

O ôsmej prichádza pani a dostávame vyúčtovanie a na izbu aj bonbonieru Merci. Odchádzame do Raxu. Na parkovisku pri chate Edelweisshütte (Preiner Gscheid) meditujeme, či je zadarmo. Zatiaľ bolo. Balíme sa na 4 dni. Treba sa vedieť rozhodnúť, čo je potrebné až tak, že to zvyšuje váhu plecniaka. Mali sme aj takých, ktorí si veľmi potrebné veci niesli okrem batohu aj v cestovnej taške. Aspoň sme tým Rakúšanom vylúdili úsmev na tvári. Cestu na chatu sme urobili rýchlejšie, než naznačovali tabuľky pre Hadí chodník. Ferratisti chceli ísť po ferrate Reißtalersteig (A/B), ale pod ňou zistili, že je zatvorená pre padajúce kamene. Tak sa museli uspokojiť s ferratkou Karl Kantner Steig (A/B). Na chate nás privítala indiánka s vážnou tvárou. Naposledy s zasmiala, keď mala 5 rokov a dostala kúsok čokolády. Vysvetlila nám, že do izieb sa dostaneme až po 17,00. Nuž sme si odložili batohy a išli sme si pozrieť kostolík. Tu sme sa stretli s ferratistami a vybehli sme na Heukuppe. Najvyšší vrchol Raxu 2007 m. Mraky sa zbiehajú nad hlavou, vietor silnie, kropia nás kvapky dažďa. Zrýchleným krokom ideme na chatu Karl-Ludwig-Haus vo výške 1804. Dostali sme jednu miestnosť, ktorá slúži na odkladanie batohov. Tu sme aj raňajkovali aj večerali. Čas do otvorenia ubytovacej časti trávime rozhovormi, viazaním uzlov… Vonku vietor kvapkami dažďa bičuje chatu. Konečne ideme na izby. Máme 3 dvojposteľové a dve šesťposteľové. Dvojky sú drahšie, staršie a menej veselé. Vo dvojkách je ešte pôvodný nábytok, vybavenie. Prach na poličkách je trochu mladší. Viacposteľové izby majú nové postele. Celkovo bola chata opravená pred cca 3-4 rokmi. Na poschodí sú po jednom WC pre mužov a ženy. Chodba k nim je tak dlhá, že niekedy zabudnete, kam ste sa to vybrali. Mužská sprcha je jedna, ženy majú dve. Teplá voda je za 5 € na 4 minúty. Je to dobrý návod na otužovanie. Najväčší problém bol ten, že na chate nebola voľne dostupná pitná voda. Museli sme si ju draho kupovať. Zaujímavé bolo aj platenie. Najskôr sme vyplňovali komunistické prihlásenia k pobytu. Neskôr neboli potrebné. Skopírovali nám členské turistické preukazy. (Mali sme zľavu 10 € na noc.) Všetko šlo elektronicky. Po večeri prišiel Herr Ober – tak sme hovorili voľakedy vrchnému v reštaurácii – spočítal nám útratu za celý deň, pripočítal ubytovanie za jednu noc a odrátal nám zálohu na jeden deň. Nikto neponocoval.

4. deň

Nesmelo ideme na raňajky. Máme ich v cene. Sú však v dvoch cenách a my nevieme, ktoré sú pre nás. Nakoniec sme mali švédske stoly s potravinami v bio kvalite. Každé ráno boli tie isté. Každý si mohol nájsť podľa chute. Ako teplé jedlo bola vždy praženica. V posledný deň niektorí namiesto pozdravu kotkodákali. Ferratisti išli na ľahšie ferraty do údolia Grosses Hollental (cesta Gustav Jahn Steig - obtiažosť B a cesta Alpenvereinssteig - obtiažnosť B), urobili si aj krátku cestu pri okne pod Otto-Schutzhause (cesta Kronich–Eisenweg - C). My sme si naložili peknú, ale dlhú túru. V slečnom a veterno počasí sme sa zastavili pri kamennej plachetnici, vystúpali na Trinksteinsattel, kde sme si posedeli v otvorenej chate, slúžiacej aj pre záchranu núdznym, zostúpili sme k Seehutte. Na chate stále pracoval ázijský kuchár. Trochu sme popili a vystúpali na vrchol Preineru, kde končia aj mnohé zaistené cesty. Hrebeňom sme prišli na Jacobskogel, kde stojí nejaká rozborená stavba. Odtiaľ Otto-Schutzhaus. Tu je na chate dostatok vody. Návštevnosť vysoká, pretože v jej blízkosti končí lanovka. Dorozumievacím jazykom je tu aj slovenčina. Dobre sa nám objednávalo. Zbehli sme aj ku skalnému oknu, kde ale bol zákaz. Pokračujeme k Hollentalaussicht – výhľadu na Grosses Hollental. Stretáme sa so spokojnými ferratistami. Zatiaľ sú v plnom počte. Klesáme k Dirnbachovej chatu, ktorá slúži len ako útuľňa. Tu sme prijali strategické rozhodnutie, že sa vyškriabeme na protiľahlý masív Bärengruppe. Pri ceste hore sme použili aj technické prostriedky vo forme oceľového lana. Hlavy máme zvesené a z nohy na nohu stúpame do výšky 1943 na vrchol Schweibwaldhohe. Telami sme pováľali trávu, doplnili energiu a roztrúsene sme prišli na chatu. Nasledovala sprcha s výkrikmi, večera a spánok.

5. deň

Ferratisti šli na zaistenú cestu Haid-steig (C/D) s Čiernou madonou a prešli si aj cestu Bismarcksteig (B). Pešiaci sa natrápili už pri výbere trasy. Veľa neprechodeného nám nezostalo. Ale natrápili sme sa aj v teréne. Heukuppe sme traverzovali, prechádzali sme cez Franzlbauerhutte. Ako deti z mesta sme obdivovali kravy, dávali sme si pozor pod nohy. Kravy nám nesypali pod nohy hrach, ale niečo pikantnejšie. Chata Habsburghaus sa týči na 1786 m vysokom kopci. Samozrejme voda je aj tam vzácnosťou. Zdá sa, že chata je takmer prázdna. Chatár je milý, trpezlivý. Hitom sa stala sirupová voda. Keďže chceme nabehať kilometre, rozhodli sme sa klesnúť na výšku 1300 m. Zo začiatku je klesanie strmé, potom sa zmierni a širokou cestou prichádzame opäť na značku. Chceli sme sa najesť, ale na turistickom smerníku je napísané, že za 45 minút bude chata Gloggnitzer. Chata patrí rakúskemu Alpenvereinu. Je vo výške 1550, je otvorená len cez výkend a slúži ako školiace stredisko pre spolok Alpenverein. Cez Klobentorl a Jahnkreuz – kríž je postavený na pamiatku chatára, ktorý tu, pár metrov od chaty, zahynul v dvadsiatych rokoch v snehovej búrke – sme prišli zasa na Habsburghaus. Dali sme si sirupové opojenie a poďho na našu chatu. Cestou sme zobrali ešte ferratistov z cesty Bismarcksteig (B).

6. deň

Ešte nám trčala praženica z krku a už sme klesali k autám. Boli tam. Nastúpili sme. Takmer všetci sa tešili, že ideme domov. Peťo však pre nás pripravil ešte jedno prekvapenie. Cestou domov sme sa zastavili pod vápencovým bralom v doline Pittental. Nachádza sa tu prírodný park Seebenstein. Našim cieľom bol turecký hrad na vápencovom brale. Viaže sa k nemu historka, že v období tureckých vojen dedinčania hnali Turkov na skalu, kde ich pozabíjali. Teraz tam postavili ruiny hradu. Cesta naň vedie turistickým chodníkom, kde v trase je aj skalné okno, ale dá sa naň vystúpiť po ferrate Pittentaler Klettersteig (C/D), čo naši zanietenci využili. Treba dodať, že nie všetci na hrad vystúpili. Niektorých trápili pľuzgiere, niektorí nenašli v sebe silu.

Zapísal Peter.

Fotografie z podujatia Hochschwab, Rax.