Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Slovensko - Poľsko - Ukrajinské pohraničie

Dátum konania: 16. 7. 2015

1. deň 16. 7. 2015

Červený Kláštor – Tri koruny – Červený Kláštor (10 km) peši

Ráno po naložení 18-tich bicyklov a batožín robíme odchodové foto. Kruto žartujeme vraj bude možno posledné spoločné. Cieľ tohtoročnej cyklodestinácie Zakarpatská Ukrajina tomu napovedá. Pred pár dňami, v oblasti, ktorú chceme navštíviť, začali ozbrojené nepokoje. Dúfame v zlepšenie politickej situácie. Po príchode do Červeného Kláštora chlapi bravúrne zvládajú parkovací manéver prívesu s bicyklami. O hodinku už šliapeme na poľské Tri koruny. Pod vrcholom sa vyberá vstupné 1,5 euro. Fronta ako kedysi na banány. Počkáme hodinku, kým sa rad preriedi. Výhľad zhora na Dunajec a zámok Červený Kláštor je impozantný. V dedine na Poľskej strane v informačnom stredisku si na plastickej mape naštudujeme zajtrajšiu trasu.

2. deň 17. 7. 2015

Červený Kláštor – Spišská Stará Ves – Stromowiecke jazero – park miniatúr v Niedzicy – zámok v Niedzicy – Stromowcw Wyzne – Czorsztyn zámok – Krosnica – Grywald – Kroscienko – Szcawnica – Červený Kláštor (69 km)

Hneď za hranicami je dedina Niedzidza s parkom miniatúr zámkov a hradov. Bolo ešte zatvorené. Zavesení na drevenom plote sme uvideli aj Oravský zámok. Nad vodnou nádržou Czorsztyńskie prichádzame k stredovekému zámku Niedzica nazývanom aj Dunajec. Bol postavený nad riekou Dunajec. V 80-tych rokoch bola pod ním napustená vodná nádrž. Zámok aj toalety sú ešte zatvorené. Pri odchode sa s nami strážca parkoviska lúčil milými slovami – nechoďte, bude smutno. Pod priehradným múrom je dolné Stromowiecke jazero. Obídeme ho. K druhému hradu – zrúcanine pevnosti Czorsztyn na druhej strane priehrady - musíme prudko vyšliapať do kopca. Slnko už poriadne pripeká. Dodržiavame pitný režim – Paľo pije akúsi modrú tekutinu – vraj modrý prameň. Pokračujeme miernym stúpaním. Pred dedinou Grywald je na kopci organ v prírode zhotovený z plechu. Pôsobením vetra by mal hrať, ale vetra niet. Krásny 10 km zjazd po hlavnej ceste až do Kroscienka nad Dunajcem. Nestojíme, pokračujeme do kúpeľného mesta Sczawnica. Po krásnom cyklochodníku ideme vedľa rieky Branica. Breh rieky je pekne upravený na opaľovanie a kúpanie. Všade veľa turistov, hlavne rodín s deťmi, väčšina sa preváža na požičaných jedno až trojmiestnych bicykloch. Prudkým stúpaním prídeme až do centra kúpeľov. Architektonicky veľmi pekné, namiesto voľne prístupného prameňa sme našli „minerálkovú miestnosť“. Podávajú 5 druhov minerálnej vody - 2 dcl za 1,3 zlotého – aj so slamkou. Eurami sa nedá platiť všade – meníme zloté. Popri rieke ideme do 6 km vzdialeného NPR Homola. Do bezplatnej 800 m dlhej rokliny vchádzame už s prvými kvapkami dažďa. Sotva uvidíme vysoké skalné steny, chytí nás parádna búrka. Behom sa vraciame schovať. V ten deň sme určite utvorili rekord v počte ľudí napchatých pod prístreškom - natlačilo sa nás tam asi 150. Búrka rýchlo prešla. V Sczawnici prezliekame suché tričká a už sa slnečného počasia ideme po skupinkách vychádzkovým tempom popri Dunajci až do Č. Kláštora. Posádky pltí nám veselo kývajú - väčšina pltí je ale Poľská. Úspešný deň končíme opekaním pri ohnisku.

3. deň 18. 7. 2015

Červený Kláštor – Veľký Lipník – Kamienka – Hniezdne – Hraničné – Mníšek nad Popradom – Sulín – Malý Lipník – Legnava – Muszyna (84 km)

Severný Spiš je na minerálne pramene veľmi bohatý, v regióne je evidovaných vyše 80 minerálnych prameňov s rôznou výdatnosťou a minerálnym zložením. Dnes bude deň prameňov. Vo Veľkom Lipníku neúspešne pátrame po štvorkmeňovej lipe. Namiesto nej sme za dedinou našli prvý prameň skvelej minerálnej vody. V grékokatolíckom kostole prebieha hneď zrána krst. Kopcovitým terénom prechádzame obcou Hniezdne okolo Nestvile parku. Je tu expozícia tradičných ľudových remesiel spojená s prezentáciou histórie a súčasnosťou liehovarníctva na severnom Spiši. Ochutnávať tvrdý alkohol na bicykloch nemôžeme preto mierime k druhému prameňu v osade Lacková. V dedine Hraničné je pekný drevený rímsko-katolícky kostol. Kostolník číta informácie veľmi potichu - medzitým ako odbehne zvoniť poludnie, Hela nám prečíta informácie ešte raz a nahlas. V priľahlých potravinách babička robí nákup na sobotu: pol litrovú vodku, ploskačku vodky, pivo a cestoviny. Počas obednej pauzy ešte stále nevieme, kde budeme v Poľsku nocovať. V Mníšku prechádzame na pekný cyklochodník vedľa rieky Popradu. Po niekoľkých kilometroch sa mení na menej pekný, kamenistý. Za obcou Sulín ochutnávame poslednú spišskú minerálku Sulinku. Dobrá správa – máme kde spať. Za Malým Lipníkom zastavíme pri amfiteátri s pripravenou vatrou. Už druhý deň je tam stretnutie rusínskej mládeže. Pozrieme si nácvik spevov a tancov – mládežníci sú po tanečnom výkone prepotení viac ako my na bicykloch. Guláš ešte nemajú dovarený, tak sa iba napojíme. Za Legnavou má byť prechod na Poľskú stranu. Tou cestou sa určite v minulosti pašovali kone a iný kontraband. Kruté tlačenie bicyklov do kopca cez ťažko priechodný les. Námaha z nás vyťahuje všetky cenné minerály z dnes ochutnaných vodičiek. Zo škaredého lesa vchádzame ako do inej dimenzie. Víta nás nádherný novootvorený zážitkový park v kúpeľoch Muszyna. Ponáhľame, začínajú padať prvé kvapky. Ešte posledná 4 kilometrová horská prémia a zmoknutí prichádzame do  penziónu a kempu Rumcajzovka. Skvelé čisté ubytovanie pod strechou. Chýbajú nám dve postele. Nadmieru ochotný majiteľ ubytuje mňa s Jankom namiesto stanu v jeho karavane. Sme maximálne spokojní, unavení zaspávame spánkom spravodlivých. Majiteľ nás pozýva aj na zimu. Stačí keď napíšeme, že sme „zlet rowerovy“ hneď si na nás spomenie.

4. deň 19. 7. 2015

Muszyna – Powroznik – Krynica – Powroznik – Tylicz – Muszynka – Kurovské sedlo – Cígeľka - Tarnov – Bardejov (58 km)

Slnečné ráno nás vytiahne na rozhľadňu nového zážitkového parku v kúpeľnom mestečku Muszyna. Slovenskí radní páni by pozemky na takomto kopci rozporcovali na luxusné vily s dvojmetrovými plotmi. Poľskí tu vytvorili naozaj pekný parčík s množstvom lavičiek, pergol, kvitnúcich záhonov pre potešenie a oddych všetkých návštevníkov. Po rovinke prichádzame do dediny Tylič, drevený kostol je zatvorený, ale je pred ním krásna zvonica. Ďalší drevený kostol v Muszynke je zatvorený tiež, ale zaparkoval pri ňom autobus s ukrajinskými školákmi. Od sprevádzajúcich učiteľov dostávame prvé pozitívne informácie o aktuálnom dianí na Ukrajine. Nemusíme mať žiadne obavy, všetko je v poriadku. Radostne stúpame do Kurovského sedla späť na rodnú zem. Pri zostupe ideme viac-menej peši neznačenou cestou-necestou. Cez potok nám chlapi bicykle prenášajú. Niektorí využívajú potok na osvieženie a prechádzajú cez neho obutí. Z Petrova prechádzame cez rómsku osadu do Cígeľky. Pravú minerálku Cígeľku nenachádzame, tak sa napojíme z miestneho prameňa. Pri stúpaní späť k rómskej osade sa zgrupujeme dohromady. Malé rómčatá utekajú za nami, vrhajú sa na obsah cyklotašiek. Nejaké sladkosti im hádžeme – tí neúspešní po nás hádžu kamene. Vitajte na Slovensku. Na poludnie prichádzame do dediny Gaboltov. V kostole sv. Vojtecha sa každú prvú augustovú nedeľu koná púť rómov. Prišli sme práve po Hlavnej arcidiecéznej púti. Prezrieme si kostol, vonkajší amfiteáter. Horúčava nás ženie pod prístrešok reštaurácie v Tarnove. Žiadna výhra - prístrešok je z lexanu - teplo väčšie ako vonku. Keďže sa tu zastavili mnohí pútnici, jedla sa nedočkáme – pokračujeme do penziónu v Bardejove. Unavení z tepla po sprche driememe. Podvečer dokupujeme posledné slovenské jedlo a pitie. Večernú omšu v kostole sv. Egídia so zlou akustikou vylepšila Majkina návšteva s kúpeľnými oblátkami. Čvachtá sa v kúpeľoch, tak nás prišla povzbudiť na ďalšej ceste.

5. deň 20. 7. 2015

Bardejov – Zborov – Nižná Polianka – hr. Prechod Beskyd – Ozenna – Zidowskie – Krempna – Ostryzne – Polany – Dol – Tylova – Daliva – Jasliska (70 km)

Po horúcej noci nadránom spŕchlo a ochladilo sa. Na hrade Zborov máme vyčerpávajúcu prednášku o hrade i problémoch pri opravách, zastavujeme pred Nižnou Poliankou. Majú tam vybudované pekné prírodné kúpalisko, je hodinu pred otváracou hodinou. Po telefonáte prichádza plavčíčka otvoriť. My sme sa už medzitým prepchali cez potok a radostne sa kúpeme. Začína pršať- teplota 22 st. Nahnevaná plavčíčka od kúpajúcich vyberá po dve eurá. Vraj si myslela, že sa iba pozrieme. Osviežení odchádzame. Cesty vo veľkom opravujú, často sú semafory, ideme opatrne. Prechádzame hraničný kopec do Poľska. Vstupujeme do Magurského národného parku. Neporušená čistá príroda. Porušené sú iba cesty, ktoré sa mierne vlnia od výmoľov. Prechádzame cez bývalú osadu Zydowskie. Z info tabule na lúke vyčítame, že tu do vojny žilo vyše 300 ľudí prevažne židov. Zostal iba cintorín s označením miesta, kde stál kostol. V reštaurácii v Krempnej si preberáme z množstva druhov poľských pív. Majú hot dogy a hamburgery. Janko si búcha hlavu o trstinové strechy prístreškov. Drevený kostol v Krempnej je otvorený, k dispozícii letáčiky aj v slovenčine. Ignorant národných kultúrnych pamiatok Janko, sa stráca. Má navigáciu, po niekoľkých km nás našiel. Krajina je mierne zvlnená, cesty dobré, áut minimum. Za dedinou Jaslisko cesta náhle zhrboľatie, padá Peťo. Je doudieraný, s čerstvým cestným lišajom a čerstvo roztrhnutým tričkom. Prechádzame úplnou pustinou a zrazu penzión a ubytovanie. Máme slušné izby, niektoré susedia so stajňou s koňmi a muchami. Teplá voda v sprche s maličkým bojlerom je tak pre tri osoby. Do tmy sa stíhame vydezinfikovať všetci. Kone aj muchy dodržujú nočný kľud.

6. deň 21. 7. 2015

Jasliska – Wola Nižna – Moszcaniec – Wislok Wielky – Bieszcady – Gorny Koniec – Komancza – Oslavica – Wola Michowa – Zubracze – Cisna – Buk – Bukowiec – Wolkowija /Solinské jazerá/ (95 km)

Pri včerajšej večernej schôdzi sme prezerali výškový profil ďalšieho dňa. Od polovice trasy bol úplne zlý – samé stúpania. Kostol v Jaslisku so zázračným obrazom bol ráno zatvorený, dopĺňame zásoby v miestnych „sklepoch“. Slnko nemilosrdne praží. Prechádzame peknými cestami Jasliským parkom. V Novom Lupkove sa odfotíme na najjužnejšej položenej vlakovej stanici v Poľsku. Na koľajniciach majú Porsche prerobené na drezinu. V „sklepe“ nám vyrazia dych – dovolia nám použiť toalety pre zamestnancov. Horúčavu miernime nanukmi a radlermi. Stretávame 6 mladých ľudí s plne naloženými bicyklami zo Svidníka. Spia tam, kde ich pritlačí tma. Opäť nemáme ubytovanie – je plná sezóna, okolie Solinských jazier je úplne obsadené. Budeme šťastní, ak sa pre nás nájde miesto v stane v kempe. Pauzujeme v Cisne – je tu skanzen vláčikov – vstupné symbolické 1 zlt. Prichádzajú dva autobusy asi miestnych uniformovaných skautíkov. Sú disciplinovaní – ale takmer všetci, vrátane ich vedúcich, počas presunu mobilujú. Tí, ktorí sa v Cisne posilnili rezňami, neobanovali. Avizované kopce bez konca ešte len začínajú. Najdlhšia 95 km horská etapa končí pred kostolom v Polanczyku. Prišli sme všetci. Už nikdy nebudeme pozerať na výškové profily. Máme nocľah! Majiteľ kempu nám na aute s prívesom povozil batožinu. Presunuli sme sa pešo do 700 m vzdialeného kempu a šťastní rozkladáme stany. Sú hneď pri čistučkých sociálnych zariadeniach, kuchynke a sedení s ohniskom. Ideme sa okúpať do Solinského jazera. Je romantické, s jachtami a trošičku slané. Prístup do vody prachovo-blatový. Je vidieť pokles vodnej hladiny. Zajtra odchádzame na Ukrajinu a znovu nevieme, kde budeme spať. Máme iba tel. č. na dva penzióny. Zlé jazyky nám hovoria, že nás tam ani nepustia.

7. deň 22. 7. 2015

Polanczyk – Solina – Ustjanowa Dolna – Ustrzyki Dolne – Krościenko – Smilnica, hranica PL-UA – Starý Sambir – Volosyanka (0 km)

Neistota ďalších nocľahov (a nocľahov v stane) prinúti Sašku k návratu na rodnú hruď. Lúči sa s nami a drží nám palce. K hranici v Smilnici ideme busom. Po hodinovom čakaní a kontrole batožinového a prívesového priestoru sa nám otvára hranica na Ukrajinu. Najprv na colnici vybielime zmenáreň, potom automat s minerálkami. Peťo Sokolík je prekvapený, že vie aj po ukrajinsky – druhé č. tel. na penzión zabralo. Vybavil nocľah za 3,5 eura. Ani tomu neveríme. Za hranicou sme chceli ísť už na bicykloch. Nedalo sa. Sotva prešiel autobus. Šinul si to závratnou rýchlosťou 15 km za hodinu. Kto si myslí, že máme cesty s výmoľmi, nech ide na Ukrajinu do ľvovskej oblasti. Neskutočné, jeden výmoľ vedľa druhého. Všade rastú boľševníky obrovské – invázne jedovaté buriny vysoké aj 2,5 m – bežnými prostriedkami ako sú motyka, rýľ nezničiteľné. Domčeky miestnych veľmi skromné, väčšinou drevené s upraveným okvetinkovaným okolím. V každej dedinke je aspoň malá kaplnka alebo kostol – tie sú dokonale opravené, drevené alebo murované s nablýskanými strechami. V Starom Sambire dopĺňame hrivny a vybielime stánok so zeleninou. Ceny všetkého sú mimoriadne nízke. Napriek tomu skladáme klobúk pred domácimi, ktorí žijú zo 60 dolárových dôchodkov. Cestou stojíme pri drevenom kostole, vedľa ktorého stojí pôvodný. Tete kostolníčke dávame 50 hrivien – teší sa, že ich dá na obnovu kostola. Po príchode do hotela Čertur sme, aj bez bicyklovania z horúčavy v autobuse, na šrot. Ani nevyužívame miestny krytý bazén. Strava vynikajúca, uvaria nám to, čo chceme, skúšame boršč, kvas a pelmene. V bare ponúkajú nepreberné množstvo alkoholu – aj pivo Zlatá Praha. Izby pekné, v kúpeľniach hydromasážne sprchy (3,5 eura!).

8. deň 23. 7. 2015

Čertur – Strilky – Rozluch – Turka – Užok – Volosyanka (47 km)

Za horúčavy skoro ráno vyrážame na najhoršiu cestu Európy. Postupujeme veľmi pomaly, každý si hľadá medzierku medzi výmoľmi. Včera sme videli na ceste konvoj vozidiel so sanitkou, políciou, autá so zástavami. Dozvedeli sme sa, že prevážali telesné pozostatky mladého vojaka, ktorý zahynul v bojoch pri Donbase. Dnes v každej dedine až po mesto Turka boli cesty lemované stovkami kvetov a kahancov. Rakva je vystavená v miestnom kostole, stovky príbuzných a známych, polícia, vojaci. V tichu nazrieme do kostola a odchádzame...Zlá cesta pokračuje. V dedinskom obchodíku „so všetkým“ sa občerstvujeme. Kryštálový cukor vážia priamo z vreca, v chladiacom boxe sú uložené nanuky vedľa voľne položených zmrazených kuracích stehien, v plechovej vani sú údené ryby. Predavačka si z nudy strihá nechty. Dovolila nám nabrať vodu priamo z točky v obchode. Beátka nad tým prevracia oči. Ale nanuky a pivo nám chutia. Za sedlom protiidúce autá zvíria prach a Hela škaredo padá. Našťastie bez zlomenín, iba s preliačenou prilbou. Príroda je krásna, cesta sa stále vlní, pri ceste pasú mladé ženy a deti kravy a ovce. V Užanskom sedle je pamätník padlým ukrajinským vojakom. Čaká nás prvá prihraničná kontrola – vstup do Zakarpatského rajónu. Vojaci sú ozbrojení, ale usmiati. Ukazujeme pasy. Bez nich už ani na krok. V dedine Užok znovu polícia. Ochranka z Užockých kúpeľov nás pozýva do luxusného rezortu pre miestnu smotánku na obed. Je tu luxus, ale obsluha chýba. Odchádzame do náprotivného krčmo-obchodu. V dedine je drevený kostol, zvonku krásny, znútra je potiahnutý aj na stropoch linoleom, ktoré je vyzdobené sakrálnymi maľbami. Pamiatkári by zaplakali. Prichádzame do zrubového hotela vo Volosjanke. Majú aj saunu, ale tú s vďakou odmietame. Izby super, trochu nižší tlak vody v sprchových hydromasážnych kútoch (akí sme už rozmaznaní!). Majiteľ pracoval niekoľko rokov v Čechách, odpadá jazyková bariéra. Po večeri nás častuje čučuriedkovicou a objasňuje nám situáciu na Ukrajine.

9. deň 24. 7. 2015

Volosyanka – Žornava – Stužica – Žornava – Siľ – Velikyi Bereznyi – Perečín (80 km)

Ráno pastieri napájajú kravky v potoku pred hotelom. Šliapeme takmer po rovine do Stužického národného parku obzrieť si 950 ročné duby. Na zvláštne povolenie (3 dni vopred) sa dá cestovať do vnútra parku. Na vonkajšom múre „obchodu so všetkým“ je pekná informačná tabuľa. Turistov je tu ale asi veľmi málo. Za obchodom latrína, pred obchodom schátraná stanica prvej pomoci a základná škola. Miestny ujo Vasiľ si pýta od Gusta 100 gramov vodky. Potrebuje asi svoju dennú dávku. Počas cesty nám miestni s veľkou ochotou vysvetľujú cestu. Míňame prvé české a slovenské auto a osamelého slovenského cyklistu. Pred dedinkou Siľ je drevený kostol s pekným dreveným prístupovým schodiskom a zvonicou. Vo Velikom Bereznom máme obednú pauzu. Vyberáme posledné hrivny z bankomatov. V meste z kmeňov spílených líp miestni rezbári vytvárajú pekné maľované sochy. V Malom Bereznom sa vyštveráme do areálu mužského kláštora. Znovu pekné ligotavé strechy, zaujímavo vyrezávané vstupné dvere do kostola. Posledných 20 km do hotela Brezinka v Perečine. V podkroví hotela majú kaplnku – je tam veľmi horúco, vybavíme si tam sušenie mokrých vecí. Potom sa vraj máme pomodliť. V pekných izbách budeme spať dve noci. Je nad 35 stupňov. Klimatizáciu zabezpečujú iba muchy a komáre.

10. deň 25. 7. 2015

Perečín - Nevický zámok – Perečín 34 km

Po výdatných raňajkách (vajcia, pirohy!) ideme – vraj 8 km - do Nevického zámku. Po niekoľkých zblúdeniach, prenášaní bicyklov cez blatové úseky, sa stratenci schádzajú. Miestny pán, bývalý učiteľ v autoškole (pôvodom Maďar a manželka Slovenka) nás ochotne išiel odprevadiť na správnu cestu. Posťažoval sa na miestne pomery, úplatkárstvo, rodinkárstvo. Svoj 50 dolárový dôchodok spomenul iba okrajovo. Žije ako sa dá. Hore kopcom prichádzame k novo stavanému Nevickému zámku – hodnotíme ho ako podnikateľské baroko. Gýč na druhú. Robotníci nás napájajú vodou z hadice. Na pôvodnom Nevickom zámku sa nakrúcal film Tajomstvo hradu v Karpatoch. Veža s drevenou strechou ešte drží. Pod zámkom v reštaurácii ale pani nerozumie reči nášho kmeňa. Janko nastupuje za pult a obsluhuje. Nájdeme si pekné miesto a spolu s miestnymi sa kúpeme v teplej rieke Uh. Osviežení a znovu spotení prechádzame rieku cez kývajúcu sa lávku. Podvečer ideme na pravoslávnu omšu. Okrem nás je tu kňaz a 10 žien. Viac ako hodinové spevy v takmer 40 stupňovej horúčave si vysluhujú náš obdiv. My sme boli radi, že sme sedeli a občas sa postavili a kľakli. V hoteli medzitým začala honosná svadobná hostina – 120 ľudí. Všetci oblečení podľa poslednej módy, takmer nikto pripitý, ženy sa aj trikrát počas noci prezliekali do iných šiat. Vyššia vrstva. Vo vedľajšej menšej miestnosti zase prebiehala krstinová oslava so 40 ľudmi. Na oboch akciách veľa detí. Hudba - veľmi divoká rocková – hrala od 17.00 hodiny non-stop bez prestávky až do nášho odchodu ráno o 4,30.

11. deň 26. 7. 2015

V horúčave a v zajatí hudby nik nespal. Nevyspatí s radosťou opúšťame hotel. Milá vedúca sa s nami lúči, ospravedlňuje sa za hlučnú noc a pozýva nás aj na budúci rok. Na hranici za prudkého dažďa colníci s nami nacvičujú cúvanie s prívesom. Náhodne prezerajú aj vybraný, nevábny obsah našich batožín. Colníčka zo Slovenska je prívetivá cyklistka, zjednávala sa s nami na budúci rok na Ukrajinu z južnej strany. Tak o rok znovu Ukrajina!

Zapísala Edita.

Fotografie z podujatia Slovensko - Poľsko - Ukrajinské pohraničie.