Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Sereďmaratón

Dátum konania: 1. 6. 2014

Mário „kuchár“ Kačina  mal taký sen: čo keby sme sa zúčastnili maratónu  v Seredi. A tak som to išiel pozrieť na internet.  Trasa bola dlhá 117 km, prevýšenie 1450 m.  Dosť. Potom som popozeral  výsledky predchádzajúcich  ročníkov.  Priemerné rýchlosti  sa blížili k 40 km/h. Tiež dosť. A tak som to zavrhol.  Tam predsa nemôžeme.

Ale potom som pozeral aj fotografie účastníkov a zbadal som, že majú celkom pekné štartové čísla, na ktorých je aj ročník. Tie sa predsa nebudú vracať usporiadateľom.  Spomenul som si na časy zo základnej školy, kedy som nejaké tie športové súťaže povyhrával a niekde doma sa mi váľajú medaile a diplomy. Čo tak k nim pridať štartové číslo z oficiálnych cyklopretekov ?  A tak bolo rozhodnuté – zúčastním sa.

Pred pretekmi som dlho sledoval počasie – no nevyzeralo to dobre. Niekoľko dní pred pretekmi pršalo a tak hrozilo, že z akcie nebude nič. Ale deň pred pretekmi sa predsa len počasie umúdrilo.  Vyzeralo to, že bude pršať niekde na opačnom konci Slovenska.

A tak sme sa nakoniec rozhodli, že to vyskúšame.  Ráno  som sa zobudil o 4. hodine, zobudilo ma klopkanie na plech na okne.  Pomysel som si, že ani tie vrabce nemôžu spať.  Vstal som z postele a pozrel sa z okna.  Neboli to vrabce, to dažďové kvapky klepotali na okno.  Cesta bola mokrá – no nebude z toho nič. Chcel som vypnúť  budík, no potom som si to rozmyslel.  Ten ma nekompromisne zobudil pred 6. hodinou.   Kontrolujem cestu – mokrá. Kontrolujem počasie na SHMU – cez deň pršať nemá.  Volám Márovi – ideme do Serede a tam uvidíme.

V Seredi bolo zamračené , no mraky sa nad nami zľutovali a pomaličky sa rozchádzali.  Až tam padlo konečné rozhodnutie, že  pôjdeme.  Mário senior,  Mário „Junior“ Kačina  a ja sme sa vyobliekali  do klubových Žochárskych dresov len Tóno Magdolén reprezentoval tím GARMIN.  Na parkovisku pri štarte sa obliekame a skladáme naše stroje.  Zjavne sú o niečo nižšej kategórie ako bicykle viacerých pretekárov, z ktorých by sa dala spraviť celkom slušná výstava.

Na štart sme sa postavili o 10. hodine. Na štarte bolo 158 pretekárov. Nasledovala krátka inštruktáž a po nej bolo odštartované. Už tu ma zaujalo upozornenie, že nemáme podliezať rampy na koľajniciach. Vpredu bude rozhodca, ktorý bude merať čas zdržania a nám „ostatným vzadu“ to vraj môže byť jedno..... Pelotón pretekárov sa vyrútil do ulíc Serede a smeruje na Šintavu.   Už tu sa oddeľuje rýchle jadro a my ostatní sa statočne držíme na chvoste.  Po niekoľkých kilometroch už hlavný pelotón nevidíme.  Našej asi 20 člennej skupiny sa ujal navigátor na motorke. Vozidlá v protismere zastavuje vytrčením ľavej nohy. Dúfam že ju bude mať aj v cieli. Niekde pred Lukáčovcami sa pomýli a navádza nás mimo trasu niekde doľava. Našťastie sme zbadali šípku na ceste a ignorujeme ho. Nie však všetci, niektorí ho poslušne nasledujú, čím strácajú kontakt s našou skupinou.  V Pastuchove tí rýchlejší dosť svižne vybehli miestny kopec a začínam tušiť, že tempo bude rýchle.  Za Hlohovcom nám prudký severný vietor ukazuje svoju silu a snaží sa nás vrátiť naspäť.  Nepodarilo sa mu to. Odolali sme mu a už sa štveráme na Havran.  Utekajú mi, ale mám ich na dohľad. Spolieham sa na občerstvovaciu pauzu, ktorú organizátori sľubovali na Havrane.  Konečne Havran.  Prvá prestávka po 70 km. Tachometer ukazuje priemernú rýchlosť 29,5 km/h a to som niekde vzadu.  No z pretekárov  tu nikto už nebol.  Hľadám  niekoho s vodou a energetickými nápojmi, no neúspešne.  Pri reštaurácii stojí chlap na motorke z realizačného tímu, no nápoje nikde. A tak nahlas a neslušne vyjadrujem svoj názor.  Bežím do reštaurácie a dopĺňam si vodu.  Medzitým cez Havran preletel Junior s ešte jednou pretekárkou. Ani sa nezastavili a bez doplnenia vody pokračujú ďalej. Prichádza aj Mário  S Tónom. A tak si ešte dávame pivo. Potom spoločne pokračujeme na Radošinu.  Nasledujú kopce cez Orešany, Horné Orešany a Tepličky.  Kopce zo mňa vytiahli dosť síl a začínam pociťovať únavu.  Aj žalúdok sa mi začína nejak krútiť – to asi ten energetický gél čo som zjedol pred stúpaním na Havran.  Na odbočke na Hlohovec už nie sú žiadny usporiadatelia,  zjavne sa vykašlali na chvost pelotónu. Pokračujeme cez Hlocovec – šípky na ceste nie sú dobre viditeľné a na odbočke na Sereď dokonca nie je žiadna.  Pretekár pred nami ju dokonca  míňa a tak na neho kričím. Našťastie ma počul. Mal zvesenú hlavu, zjavne už toho mal dosť.  V tiahlom stúpaní za Hlohovcom ma chytá kŕč do nohy – lepšie si to načasovať nemohol.  Našťastie nám fúka do chrbta a tak cez Bojničky a Dvorníky ideme dosť svižne. Tu bola aj rýchlostná prémia, ktorú sa už nás netýkala.  Vo Vinohradoch nad Váhom dostávam ďalší kŕč do nohy. Jedna prestávka na pitie  je pre mňa málo.  Do cieľa zostáva 5 km – to už nejak prejdem.  Konečne máme no dohľad Sereď.  S Máriom a s Tónom sme  cez cieľ prešli spoločne, vedľa seba.

No a v cieli začal druhý diel pretekov – hľadanie juniora. Obehol nás na Havrane a tak sme ho  očakávali v cieli.  No nebol tam.   Najskôr nebral telefón no po chvíli sa mu Mário dovolal. V Hlohovci neodbočil na Sereď a skončil v Lukáčovciach ešte s jednou pretekárkou.  Tam to vzdali a tak mi neostávalo nič iné len ísť pre nich autom.  Nuž ale ako sa vo Fábii odvezieme traja a dva bicykle ? Jednoducho – bicykle na sklopené sedačky a pretekárke nezostávalo nič iné, len si vliezť do kufra.
A čo dodať na záver ? Užil som si atmosféru pretekov. Zas po dlhých rokoch som mal na sebe štartové číslo. Negatívom bol prístup usporiadateľov, ktorí zjavne kašlali na tých vzadu. Stačili im naše prachy. A tiež sa netrápili so značením od Hlohovca. Na toto nedostatočné značenie doplatili viacerí.

Trochu štatistiky na záver: trasu dlhú 117 km sme prešli priemernou rýchlosťou 29,16 km/h, dosiahol som max. rýchlosť 75,8 km/h, nastúpali sme 1450 m.  Našim cieľom bolo neskončiť poslední a to sa nám podarilo. Zo 158 pretekárov prišlo do cieľa 143. My sme skončili na 130. – 132.  mieste. Junior vďaka zlému značeniu nedokončil.

Zapísal Fero.

Fotografie z podujatia Sereďmaratón.