Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Bralce, Sklené Teplice

Dátum konania: 5. 4. 2014

Na prechádzke v rozprávke a bájach

Hore Hronom dolu Hronom, ako v tej odbojnej básničke, šinie si to našinec po R1. Nová Baňa, Žarnovica, Hliník, Žiar  alebo opačným smerom, napravo Štiavnické vrchy, naľavo Vtáčnik alebo naopak ... či je len to Slovensko utešený kút sveta, voľká si náš našinec za volantom očarený jarnou krajinou... A keby sa mu nelenilo, či nedychčal by mu na temeno biznis a odbočil by napríklad do Lehôtky, obul by si poriadne wibramky a vydal by sa na zelený náučný chodník,  to by uzrel, čo za čudá sa ukrývajú v  štiavnickom lese.

Napríklad také Bralce, ktoré sa ponúka prvé. Asi aj preto, že je prvá sobota po zmene stredoeurópskeho času na letný. Strmým krokom zdolávame krátku strminu vedúcu, kam inam, na plošinu s dobrým výhľadom na hlinícke paneláky v miernom opare a s bukom zaštepeným Kristovým krížikom. Bralo Bralca láka nazrieť cez jeho okraj do dvadsať alebo tridsať(?) metrovej kolmej hĺbky. Kuk a každému zvedavému zovrie žalúdok a pichľavé zimomriavky mu prebehnú po chrbte. Poďme radšej ďalej podľa zelených terčíkov starostlivo vymaľovaných na kmeňoch bukov i na skalách.

Najprv nadol krotkým mladým zmiešaným lesom a potom nahor do zápačí, úšustov, strží medzi machnaté skaly a pralesné buky. Stúpame a zostupujeme v trpezlivom rade z jedného kotla do druhého schodišťami dizajnovanými akýmsi zlomyseľným kamenárom z Prokrustovho rodu. Kto má nohy krátke, skalisko mu ich kruto naťahuje, kto ich má dlhé, ten si ich ráňa v tesných prielazoch. Tu nám však podáva pomocné ohnivká reťaz, inde lomikamenité korene bukov, borovíc a vrabčích čerešní. Ocitáme sa na divadelnom pódiu, na ktorom sa už stáročia odohráva nekonečný zápas znepriatelených obrov. Bojujú proti sebe polmetrákovými skalami, ktoré vylamujú zo zvrásnených brál a vrhajú ich po sebe. Máme šťastie. Večným bojom strmácaní zúrivci uzavreli sobotňajšie prímerie pravdepodobne na počesť minulotýždňového výsledku prezidentských volieb, a tak my sa môžeme opatrne brodiť kamenným morom. Aréna je nasvietená chabým matným svetlom, nevidieť človiečika turistu, nepočuť vtáčika letáčika, už len aby z nejakej diery vystrčil zo tri zo svojich deviatich hláv krvilačný drak a fľusol po nás plamenným dychom... Bŕŕŕ!

Na zelené terčíky je však spoľahnutie. Najprv nás vyvedú na Jánovu lúku a potom odovzdajú do opatery žltej značke. Na jej konci by mali byť Sklené Teplice. Treba však chvíľu pochodovať po príjemnej vrstevnici. Stráži ju regiment urastených mocných bukov, po ktorých naisto túžobne pokukujú pilčíci a najmä kšeftári s drevom. Statné stromiská však zatiaľ defilujú na našu poctu, aby nám i ostatným pútnikom urobili radosť. Mali by sme sa sem vrátiť o rok.
Prišiel však čas zapátrať po tajomnom hrade nie v Karpatoch , ale v Štiavnických vrchoch. Neveľmi sa nám darí, hradný pán asi o nás nestojí, nepostavil nám do cesty potrebnú smerovku, a tak popod dvojkríž prizdobený tujami vchádzame do Repišťa, dedinky ležérne uloženej v širokej doline plnej jarného svetla, zelene a včelieho bzukotu. Z utešeného dňa sa tešia aj Budkáčik s Dupkáčikom hľadiac z maštaľnej terasky na podivnú procesiu ozbrojenú farebnými palicami. To už je kurort na dohľad.

Vchádzame do mestečka, v ktorom už za vlády Karola Roberta pracovala prvá skláreň na slovenskom území. Zanedbané parkovisko susedí s kovovým šrotom na stojato – niekdajšou reštauráciou. Je zdevastovaná s neobyčajnou pedantnosťou. Žiadne sklo z okenných tabúľ, žiaden rozlámaný nábytok, upratané ako na gazdovskom dvore,  až má človek pochybnosť, či to nemá byť stavebná technická pamiatka na prosperujúce kúpeľníctvo z konca 20. storočia. Iné kúpeľné budovy v klasicistickom slohu pamätajúce vzdialenejšie zlaté časy sa márne usilujú zatieniť schátralosť  verejných chodníkov, zanedbanosť kútov a plôch na hlavnej ulici, ktorá ani najmenej nevzbudzuje predstavu  mesta, v ktorom sú už od 16. storočia jedny z najhodnotnejších kúpeľov na našom území. Ťažko si predstaviť vzhľad a atmosféru tohto miesta v čase, keď sa v ňom európsky osvietenskí prírodovedci stretli na svojom prvom zjazde. Ako asi vyzerali sklenoteplické domy a ulice, keď sa po nich v čase panovania Márie Terézie prechádzal Ignác Antonín Born, rešpektovaný  vedátor, aby si odpočinul od zložitých pokusov s amalgamáciou zlatých a strieborných rúd, ktoré hojne ponúkali štiavnické šachty a štôlne.

Deprimujúci dojem v návštevníkovi trochu rozptýli klasický lesopark a možno pohľad na zrod Afrodity  (Venuše) vymaľovaný s veľkorysosťou sakrálnej výzdoby na strope nad bazénom Banského kúpeľného pavilónu. V ňom a ďalších dvoch sme si máčali svoje telá, uvoľňovali príjemne unavené svaly ako bonus, ktorý nám vynaliezavo pripravil pozorný predseda klubu.
Tajomné a mnohoraké sú Štiavnické vrchy, pretože sa o ich dary, tajomstvá, aj hrozby i pôvaby postaral Héfaistos, ten kuľhavý, ošklivý, ale dobrácky kováč, Diov syn, boh podzemia a ohňa. Ten, ktorý prikul Prometea na kaukazskú skalu, ale tiež ukul Héliov nebeský voz. Užili sme si skál i jarného Héliovho  svetla, lebo Štiavnické vrchy sú turistická báj a rozprávka.

Zapísal Vlado Štefanovič.

Bralce spolu s Szaboovou skalou a Kapitulskými bralami sú v podstate z tej istej horniny – ryolitu. Ten ani roztavený takmer “netečie”  (podobne ako zubná pasta, aj keď je tekutá, tak netečie). Niekedy má dutinky, ktoré vznikli po úniku prchavých látok, pôvodne rozptýlených v roztavenej hornine pri jej chladnutí, v ktorých môžu byť malé kryštáliky kremeňa. V žilách/žilkách sa ešte môže nachádzať opál, či chalcedón. Na potulkách sa vám určite podarí nejaké pekné kamienky nájsť, i keď možno len zbytky toho, čo nechali iní hľadači.

Zapísal Peter ml.

Fotografie z podujatia Bralce, Sklené Teplice.