Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Putikov vŕšok

Dátum konania: 16. 3. 2013

Po niekoľkých rokoch chystania ideme konečne na najmladšiu sopku v strednej Európe. Pôvodne sme chceli ísť autami, ale keďže sa prihlásilo 49 záujemcov, objednal som autobus. Pred sobotou sa ale zmenilo počasie. Zaduli poriadne vetry, ochladilo sa až pod nulu a snežilo. Ľudia sa začali odhlasovať pre choroby. Nakoniec sme sa zišli 36. Autobus nás vyšiel po 6 € na osobu. Pôvodne som chcel ísť cez Skýcov, ale šofér to zmenil na Veľké Pole a Žarnovicu. Vystupujeme v Tekovskej Breznici. Už nás tu čaká Fero s Marcelou. Urobili krátky prieskum trasy a krčiem. Ideme vedľa cintorína po chabo značenej zelenej značke. Nemali sme sa ani kedy rozcvičiť a už nám v ústach zavadzajú pľúca. Ideme skalným hrebeňom až na Hrádok. Veľa stôp po hrade nezostalo. Baby si ale záchod našli aj s ofukom. Výhľad na Pohronie, Inovec i Vtáčnik je pekný. Postupujeme skalným hrebeňom až na Priesil. Zastavujeme sa na bralách – vraj sa volajú Sokolie skaly. Zastávok máme požehnane. Naťahujeme čas. Z Priesila ideme traverzom a potom strmo dolu. Potešili sme sa výhľadom na Sitno. Sem-tam sú vyvrátené stromy, záveje. Zastavujeme pri chate. Peknej chate. Niektorí do nej nakúkajú cez sklené časti. Opodiaľ vidíme menšie chatky. Ideme bližšie a zisťujeme, že je to sauna, zastrešený prameň a miesto na opekanie. Pri saune stretáme dvoch zálesákov. Dávajú si klobásu. Od nich sme sa dozvedeli, že je to chata Kvietikovcov. Starší budú poznať herca tohto mena, mladší nech sa opýtajú. Schádzame do Chválenskej doliny. Na trávnatých svahoch vidieť zatrávnené kopčeky. Tajomstvo sme rozlúštili. Sú to kamene obrastené trávou. Zálesáci nám poradili, aby sme za dedinskou chatou prešli cez potok a vystúpali na Putikov vrch. Čelo sa nám však vzdialilo a tak klesáme dolinou ďalej. Až keď GPS ukázalo, že treba odbočiť, tak odbočili. Strmo k potoku. Bol dosť široký. Už strmý zjazd niektorých odradil. Ďalších odradil potok. S rôznou pomocou sme sa dostali na druhý breh. Strmé stúpanie dalo zabrať. Dostali sme sa aj do časti, kde sme sa šmýkali po malých lávových bombách. Je ich tu neúrekom. A už sme pri jaskyni Sezam. Cencúle visia nad jej vchodom. Nebezpečenstvo číha dnu. Plyny vychádzajúce z vnútra zeme zanechali dieru, ktorá je hlboká 25 m. Aby človek do nej nespadol, umiestnili dnu drevený peň. Pred ním bola zdochnutá srnka. Pred jaskyňou sme si vypočuli niečo o Štiavnickom stratovulkáne a sopkách všeobecne. Potom sme vystúpili do samotného kráteru sopky. Stretli sme sa tu aj s našimi, ktorí prišli do dediny a odtiaľ vystúpili na vrchol. Sopečné bomby mizli v batohoch. Je zo jedna z mála túr, keď je batoh ťažší na konci ako na začiatku. Kráter je zo strany dediny otvorený. Žltá značka náučného chodníka mala ambíciu nás doviesť dole. Nie vždy sa jej to darilo. Značenie mizerné, cesta šmykľavá. Pozadie niektorých bolo zašpinené. Zastavujeme sa ešte v kostole. Je pekný, vitrážové okná, bohato zdobený strop. Prvá krčma s tromi stálymi zákazníkmi nás vyhnala cigaretovým dymom a puchom pravej 4. triedy pohostinstva. Pizéria už bola iná kategória. Vraj toľko ľudí tam ešte nikdy naraz nebolo. Dali sme si aj Pizzu. Že nebola dobrá. Mne chutila. Asi som bol viac hladný. Do Topoľčian sme šli po diaľnici cez Nitru. Kruh sa uzavrel.

Zapísal Peter.

Fotografie z podujatia Putikov vŕšok.