Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Festival a okolie Drahožického potoka a Prostrednej doliny

Dátum konania: 2. 3. 2013

Popri Hradištnici cez Pánsky vrch do Argentíny a Kirgizstanu

Jeden, dva, tri... trinásť, pánboh pri nás, rátali sme pri kríži , od ktorého sa v tom kúte hradišťského chotára ako v starodávnej rozprávke rozbiehajú tri cesty. Dve smerujú do Strážovských vrchov. Je prvá marcová rozprávkovo utešená, ako aprílová, sobota a meniny majú Anežky. Naším cieľom sú blízke kopce a krajiny.

Peter vybral neznačkovanú trasu, veď sme už nejakí zálesáci, a on ju má už prejdenú. Priateľsky zhovievavý svah nás vedie medzi jari nedočkavými bučinami a dubinami ozdobenými statnými borovicami. Sem - tam jedna s kmeňom a konármi takými dokonale skrútenými, akoby z nej dáky strážovský obor žmýkal živicu na zlatistý jantár. Na mieste usporiadané dendrologické sympózium, bohužiaľ, nenašlo vysvetlenie tohto záhadného javu, a preto vyzývame všetkých stromoznalcov, aby sa so svojím prípadným vysvetlením prihlásili na www.zochar.sk.

Naša nevedomosť nám však nebráni zhlboka vdychovať sladko-trpkastú borovú arómu, s rešpektom nakúkať do prudkých zrázov a viesť víkendové reči. Tam, kde chýbajú farebné značky, spoľahlivo nás navigujú značky bobkové. Tu guľaťučké, tam oválne i iné, sviežo čierne i predvčerajšie vyblednuté na slnku. Napriek holému listnatému lesu a početným kôpkam za celý deň nám nie je dopriate zazrieť aspoň jediného producenta tých úhľadných hromádok.

A tak sa venujeme histórii, pretože sa práve ocitáme nad „bunkrami“, ktoré sme kontrolovali už vlani v októbri. Kým naši štyria kamaráti si idú svojou cestou ako Frank Sinatra, my ostatní sa spúšťame príkrym úšustom vystlaným vlaňajším bukovým lístím, aby sme vzápätí mohli skonštatovať, že v doline panuje hlboký mier strážený bunkrami udržiavanými omnoho starostlivejšie než cesta z Rajčian do Chynorian.

Vydávame sa späť na trasu zdolávaním skalnatej steny, akú nemajú v žiadnej skalolezeckej telocvični. Myslíme na to, aké úžasné fotky by sme si mohli prezerať, keby kamzíky vedeli fotografovať. Vstupujeme na odumierajúce snehové políčka, ktorými sú pokryté severozápadne orientované úseky našej trasy. Vibramkami chrúmeme snehovú kôru, je nám dobre, veselo, predjarne. Až tak, že sme si zabudli pripomenúť, že sme takmer dobyli 542-metrový Panský vrch.

Víťazným oblúkom sa vraciame. Vedie nás trávnatý hrebienok, ktorý sa tvári ako hrebeň. Naľavo i napravo nás straší možno sedemdesiatstupňový svah dekorovaný fotogenickými skalnatými vežami a mladými stromami rastúcimi kolmo ako sa na správne duby patrí. Hradištnica je stále schovaná v bukovom poraste, no my sa nebojíme. Sme predsa zálesáci kráčajúci k rozprávkovej križovatke s ukrižovaným. Na šťastné stretnutie s kamarátmi, ktorí chodili cestou – necestou, sme podstúpili koštovku obsahu niekoľkých fľaštičiek.

Teraz hurá, do šíreho sveta...! na hory, cesty za ľuďmi, ktorí neobsedia, nedajú si pokoja, ktorí sú potrestaní zvedavosťou, odvahou a navyše fotografujú či videujú. V Bánovciach sa takí schádzajú už trinásť rokov, aby sa trochu pochválili, trochu porozprávali nad fotkami o tom, aký je vet za siedmimi horami a siedmimi dolami. S nimi sme križovali autobusom argentínsku pampu, bolívijské Kordiliery i paraguajský prales. Vandrovali sme kirgizskou stepou a virtuálne si pripíjali na družbu so šikmookými opilcami. Sledovali sme vodné čudá na Islande i nástrahy Himalájí, v ktorých je už alpinistické korzo i rozširujúci sa cmiter nepokorných, ale pokorených trúfalcov. Trochu sa nám tajil dych nad filmovými zábermi predvádzajúcimi tatranských horských vodcov uctievajúcich svojich dávnych i nedávnych predchodcov...

Sobota sa nachýlila k nedeli, keď sa naše putovanie letom – svetom skončilo. Nejeden z nás si však kaleidoskop príjemných a poučných zážitkov ešte reprízoval v hojivom sne.

Zapísal Vlado Štefanovič.

Fotografie z podujatia Festival a okolie Drahožického potoka a Prostrednej doliny.