Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Devín, Hainburg

Dátum konania: 23. 3. 2013

Prísľub slnečného počasia  na prvú oficiálnu jarnú túru naplnil dva autobusy po zime mierne zlenivených turistov. O pol deviatej prichádzame  do Devínskej Novej Vsi. Tu sa k nám pripájajú ďalší rodinní príslušníci bývajúci v BA. Ešte mrzne, čiapky zostávajú na hlavách.  Nad obcou  nás čaká  paleontologické nálezisko Sandberg. Tvoria ho horninové zvyšky treťohorného mora spred 14 – 16 miliónov rokov. Lokalita bola objavená pri ťažbe piesku. Našlo sa tu okolo 300 druhov skamenelín ulitníkov, lastúrnikov, ale aj kostrové zvyšky väčších morských a suchozemských živočíchov.  Hľadáme, nachádzame a fotíme  skameneliny. Sandberg je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie  Devínska  Kobyla. Odchádzame na Devín. Počas hodinovej prechádzky nachádzame prvé jarné kvietky, poniklece, hlaváčiky, snežienky... Chvíľu čakáme na otváraciu hodinu hradu  – potešilo nás polovičné predsezónne vstupné. Pod hradom sú zastrešené základy ranokresťanskej kaplnky zo 4. stor. Na hradnom nádvorí 55 m hlboká studňa. Kocháme sa výhľadom na sútok Dunaja a Moravy. Devín je ukážkovo zrekonštruovaný. Nové chodníky, lavičky. Veľká škoda že sa tok financií, ktorý tiekol na rekonštrukciu Devína,  nepresmeruje občas aj na iné slovenské hrady. Zaslúžili by si to. Nasadáme do autobusu a presúvame sa do rakúskej dedinky Berg. Po 45 minútovom miernom výstupe do výšky 344 m prichádzame na Kráľovskú rozhľadňu Konigswarte vybudovanú  v r. 2001.Táto vyvýšenina slúžila už za čias Habsburgovcov ako pozorovateľňa pre stratégov monarchie. Výhľad z nej obdivoval aj Napoleon. Asi videl viac ako my. Cez  mierny opar sme na Alpy nedovideli. Pod rozhľadňou  je od r. 1958 postavený vojenský objekt, ktorý miestni obyvatelia považujú za meteorologickú stanicu. Konštrukcia rozhľadne sa nám zdala bezpečnejšia ako naše rozhľadne na Marháte a P. Javorine.  Na rozhľadni sú informačné tabule aj v slovenčine, čo nás tak potešilo, že sme prispeli do tunajšej pokladničky na rozvoj cestovného ruchu. To sme ešte netušili že turistické značenie sa nám na dlhšiu dobu stratí. Hneď pod Konigswarte je totiž poľovnícka obora, ktorá obkolesuje ďalší cieľ nášho výletu, zrúcaniny hradu Pottenburg. Preliezame  rebríkom do obory. Našťastie stromy ešte nenahodili listy, zrúcanina je pod nami, tak ideme intuitívne. Hrad dal postaviť začiatkom tisícročia gróf Poto z Pottensteinu. Mal slúžiť ako pevnosť proti maďarským nájazdom. Maďarom odolal, ale v roku 1529 ho poškodili Turci. Postupne spustol. Dominantou hradu je 30 m vysoká veža v tvare pravidelného hranolu ktorú je vidieť aj z Bratislavy. Prvé podlažie veže prikrýva gotická klenba s lomeným oblúkom. Pod hradom vyliezame z obory, prechádzame snežienkovým lesom až k autobusu. Diviaky sme nestretli. Autobusom sa vezieme do Hainburgu. Časť turistov ide na prehliadku mesta a hradu Schlossberg, väčšina  odchádza pešo na vyhliadku nad Hainburgom. Cestou stojíme pri  ďalšej vyhliadke,  obdivujeme čarovné ramená Dunaja. Medzi chleba si dávame prvé byľky medvedieho cesnaku. Stúpame na vyhliadku Braunsberg. Pekný výhľad na Hainburg, priľahlý hrad, Dunaj. Na vrchole vyhliadky nás prekvapil  pamätník postavený skupinou Karpatských Nemcov v Rakúsku v roku 1980 s nápisom “K pamiatke na vlasť Karpatských Nemcov, ktorí boli v roku 1945 vyhnaní z Presbursko-Banícko-Spišskej oblasti“.  Na žulovom pamätníku boli na mape Slovenska vyryté  dominanty mnohých  miest Slovenska  aj s riekami v nemeckom jazyku. Spoločnými silami sme všetky názvy rozlúštili. Cestou k autobusu niektorí stíhajú  rakúske občerstvenie.  Pekná, slnečná túra  sa vydarila. Záver jarného výletu nám spestrila hudobným minirecitálom cez autobusový mikrofón vodičova dcérka.

Prechádzka jarnou krajinou a dejinnými tiesňavami

Ak by sa písal letopočet, povedzme, o štvrťstoročie mladší, už by turistický klub Žochár nejestvoval. Ak by neboli príčinou jeho konca niektoré predchádzajúce túry, tak pokus o tú, ktorá sa uskutočnila v tretí jarný deň roku Pána 2013, by bol naisto klincom do rakvy topoľčianskej turistiky. A kde by bol koniec jej organizátora radšej ani nepomyslieť. Provokáciou burcujúcou strážcov hranice do pohotovosti by bola už stohlavá štrúdľa, ktorá sa šinula po svahu Devínskej kobyly a Sandbergu. A predstava, že by ten zástup vtedy pokračoval na pravej strane Dunaja po kopcoch nad Bergom, je samozrejme z oblasti science fiction.

Chvalabohu je dnes takáto pripomienka nedávnej reality už iba kapitolkou v učebniciach dejepisu a naša túra cez Devínsku kobylu do Hainburgu an der Donau bola príjemným a aj pre pamätníkov blažene slobodným zážitkom. Studeným, nejarným sobotňajším ránom sa uberáme ešte nie celkom zobudenými uličkami Devínskej Novej Vsi k pieskovým a pieskovcovým kopcom. Dohladka vyšliapané a mrazom spevnené chodníky medzi holými kríkmi sú pusté, máme na nich sólo. Bratislavčania si odložili prvú jarnú vychádzku na príjemnejšie ráno. Morava hlboko pod nami je krotká, v moravských Jeseníkoch a Beskydách sa ešte lyžuje. Hľadíme do rakúskej krajiny, ktorá je tak samozrejme rovnaká ako tá naša, že človek na okamih neuverí v existenciu niečoho takého, ako sú štátne hranice. Skaly, pieskovcové svahy, uzimená hložina, trnkové kríky obkľúčené civilizáciou pôsobia ako opustené kulisy lacného westernu.

Pred nami je Devín, autonómna časť hlavného mesta, i hrad. Prejdeme popri záhradných chatkách premenených a premieňajúcich sa na pohodlné vily. Urobíme niekoľko fotozáberov pred betónovou symbolicky dostrieľanou bránou s prelomenou mrežou. Klenie sa ako memento nad do kamennými doskami s menami obetí presnej mušky disciplinovaných a dobre vycvičených pohraničiarov strážiacich čiaru – hranicu tábora mieru pred imperialistickými narušiteľmi. Nositeľmi tých mien však boli vzdorovití budovatelia svetlých socialistických zajtrajškov. Pamätník stoji na mieste, kde je Morava sotva päťdesiat metrov široká. Jej kalné vody sa tisnú do dunajského koryta, ale spupné alpské zelené prúdy ňou pohŕdajú. Kormoránom je to však jedno, hlavné je, že v tom pretláčaní sa dá uloviť nejaká rybka. Za chrbtom máme chátrajúcu výletnú reštauráciu postavenú niekedy pred osemdesiatimi rokmi v príkladne funkcionalistickom slohu. Vtedy pyšná, v rytme charlestonu vítala pánov vo flanelových oblekoch a dámy v klobúkoch podobných tým z britského Ascotu. Dnes má smolu, nezmestila sa do súčasného slovenského kapitalistického gastrobiznisu.

Zaplatíme vstupné hradnému kapitánovi. Túlame sa vynovenými ruinami staroslávneho symbolu a svedka rozkvetu i pádu ríš. Jeho výnimočnosť oceňovali a využívali Rimania i Kelti, starí Slovania, Štúrovci i nacistická soldateska. A majestát toho miesta dojíma aj súčasníka zahľadeného do hľadáčika digitálnej kamery. Tam, aha, tam na druhý breh európskeho veľtoku máme ešte namierené. Slnko váhavo a úchytkom nakúka na podunajský svet, akoby sa bálo meteorológov, že im kazí predpoveď, ktorú vydali pred pár hodinami.

Na parkovisku, z ktorého sa o mesiac vyrútia do úzkych devínskych ulíc stovky profesionálnych atlétov i dobre trénovaných amatérov, aby za pol hodiny dobehli k bratislavskému mostu SNP, nastupujeme do autobusov. O pol hodiny z nich vystupujeme pri kostole v Bergu.

Po modrej sa vydávame uprataným agátovým hájom na Kőnigswarte. Kráčame po zemi, ktorú si v priebehu storočí obľúbili vojvodcovia – dobyvatelia. Potvrdzuje nám to aj informačná tabuľa na rozhľadni vystrkujúcej svoju terasu do výšky dvadsaťtri metrov. Stojí na temene kopca, z ktorého hľadeli ponad Dunaj do slovanskej zeme Riman – cár, Fridrich Červenobradý – Barbarossa, - cisár svätej ríše rímskej nemeckého národa, Napoleon Bonaparte – cisár francúzsky a tisíce a tisíce hláv nekorunovaných prichádzajúcich v mieri a pokore pred veľkosťou božieho diela.

Aj my sa kocháme v údive, ako len blízko je Bratislavský hrad a korunovačný Svätý Martin. Ale ešte bližšie je stredoveký strážny hrad – pevnosť. Obsadíme ho na pár chvíľ, keškári vyplienia zopár skrýš a dubovými hvozdami sa vydávame k marhuľovým sadom čakajúcim na slnečný signál, aby ich holé koruny zružoveli nádejou budúcej úrody. Keby snežienky vyrastali do takej výšky a hrúbky ako tropické palmy, kráčali by sme belostnou snežienkovou džungľou...

Hainburg okupovaný slovenskými poznávacím značkami, ku ktorým sa pridávame aj s našimi dvoma autobusmi, si hovie v studenej víkendovej pohode. Od parkoviska pri kúpalisku nás Peter Mokoš naviguje na Keltenwege – Keltskú cestu, na ktorej je rovnako riedko turistov ako na devínskych stráňach. Raz – dva sme na kopci s priestrannou lúčnou plošinou. Celý Hainburg máme ako na dlani, pokúšame sa odhadnúť, čo je v tamtom dome s čiernou starosvetskou strechou a čo je vo štvoruholnom dvore obstavanom masívnymi budovami. Na náprotivnom kopci sa usalašila zrúcanina ďalšieho strážneho hradu a v podhradí pestrofarebné činžiaky s káblovou televíziou. V severovýchodnom kúte lúky objavujeme zaujímavú memoriálnu tabuľu na masívnom podstavci. Umiestnili ju tam Karpatskí Nemci, niekdajší československí a slovenskí občania na pamäť a azda i z nostalgie za svojou domovinou. Na mramorovej doske je dôsledne vygravírovaná mapa Slovenska, na nej mestá a ich nemecké názvy, ktoré ich predkovia na Slovensku založili a po stáročia zveľaďovali, kým sa mnohí z nich nezaplietli s Karmasinom a po druhej svetovej vojne nedostali z Československa „výpoveď“. Ušľachtilý kameň a obrázky na ňom nepôsobia ani v náznaku konfliktne, skôr osvetovo. S chuťou si prekladáme nemecké mená miest do slovenčiny. Sme celkom radi, že niektoré sa takmer vôbec od seba nelíšia. Myslíme na tom mieste na to, čo všetko sa muselo udiať, aby sme my dnes v pokoji a mieri mohli absolvovať túto štvrťhodinku dejepisu a zemepisu.

Trochu fúka, slnko si šetrí energiu na lepšie časy a my kráčame po Keltskej ceste k parkovisku. Nastupujeme v dobrej nálade a so šoférovými malými spevavými ratolesťami si nôtime melódiu o kukulienke, ktorá sedí na buku i na dube. Na rakúskom, či na slovenskom? Nemáme dôvod lámať si nad takou otázkou hlavu.

Zapísal Vlado Štefanovič.

Fotografie z podujatia Devín, Hainburg.