Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Bulharsko 1

Dátum konania: 28. 8. 2013

1. deň

Už pred dvoma rokmi sme chceli spoznávať Bulharsko. Nevyšlo. Tohto roku sme predsa len vycestovali. Po vynikajúcej minuloročnej Korzike sme sa na 12 dní znovu zverili do rúk CK Kudrna a išli sme spoznávať prírodné šperky Bulharska. Osvedčená Karosa nás o siedmej večer vyzdvihuje v mimoriadne chladnom počasí v Bratislave. Pasažierov 26, sprievodca Megy s pomocníčkou Gabčou, dvaja vodiči a kuchárka Renča. Bez nás žochárov by sa zájazd zrušil, cestovke sa zájazd vyplatí až nad 25 účastníkov. Českí bratia nám budú musieť byť kruto vďační. V žochárskej zostave je 6 dievčat - traja chlapi sa s nami budú cítiť ako v moslimskom raji. Hneď za hranicami začínajú z vrchného batožinového priestoru postupne padať na hlavy všetky možné časti našich batožín. Kým nezaspíme, veľmi sa na tom bavíme. Počas nočného prechodu Maďarska nás podchvíľou budí padajúci spacák, dózy s jedlom, štrngotajúce príbory v ešusoch. Srbskí colníci sa prišli nadýchať do autobusu slovenského vzduchu a dosť dlho kontrolujú pasy a OP. Púšťajú všetkých.

2. deň

Už počas nočných prestávok sa otepľuje. Monika nám sľubuje, že v Bulharsku bude 30 stupňov. Ranné páliace slnko sľub potvrdzuje. Prechádzame mierne zvlneným pohorím Stará planina. Všade samé slnečnice. Na severe je to najrozšírenejšia poľnohospodárska komodita. Pod prírodným vrchom Rabiška mogila (461 m) je ukrytá jaskyňa Magura. Vítajú nás turecké toalety – väčšina využíva priľahlý lesík. Aklimatizácia na bulharské hygienické pomery začína. Napriek 30 stupňom berieme teplé oblečenie. Počas hodinovej prehliadky ho oceňujeme. Magura sľubovala poloerotické prehistorické nástenné maľby maľované guánom z netopierieho trusu. Nevideli sme ich. Vraj rekonštrukcia. Škoda, guána bolo dosť. Premaľovať sme ich mohli aj my. Kvapľová výzdoba celkom pekná, najväčší bulharský stalagmit Padnutá šiška je vysoký 11 metrov. Viac nás zaujímajú obrovské až 28 m vysoké jaskynné sály. Vonku si fotíme jazero Rabiško vzniklo tektonickou činnosťou. Pred spustnutou polorozpadnutou reštauráciou na parkovisku pri jaskyni sa podávajú prvé neskoré raňajky. O hodinku sme v Belogradčiku. Skalné mesto očarilo. Pevnosť v Belogradčiku pôvodne vybudovali Rimania, ktorí maximálne využili prírodný terén. Rimania, Bulhari a Osmani ju využívali ako nedobytnú citadelu. Červeno sfarbené pieskovcové skalné útvary na úpätí hradu – priamo pod nimi mestečko. Kamenné kužele hríby, stĺpy zaberajú plochu 22x5 km. Dvojhodinovú fotogenickú prechádzku skalným mestom končíme prvou ochutnávkou bulharských pív. Vzájomne si ich ochutnávame a vyberáme si svoju značku na ďalší horúci pobyt. Nocujeme v peknom mini kempe s horúcou sprchou a slovenskými toaletami. Skvelý deň zavŕšila kuchárka Renča rajčinovou omáčkou s českými knedlíkmi. Jacovčanky ju za odmenu berú nocovať do svojho stanu – s radosťou zisťujeme, že je naša krvná skupina.

3.deň

Napriek skorému budíčku východ slnka nad Belogradčikom neodfotíme. Ideme opačným smerom. Prichádzame do dedinky Liljače. Na miestnej mini tržnici lacno kupujeme ovocie. Kto má chuť na čerstvé vajcia, môže si ich kúpiť aj so sliepkou. Obyvatelia dediny pod 40 rokov kamsi zmizli. Úmerne vekovému zloženiu obyvateľov vyzerá aj dedina. Polorozpadnuté domy, všade nahádzané odpadky, nepokosené, zaburinené. Stačilo by tak málo. Podopierame jeden polo vypadnutý múr z domu – bulharské metre asi fungujú. Po hodinovej ceste zvlnenou krajinou prichádzame k Božiemu mostu. Nachádza sa v neveľkom krasovom území. So svojimi rozmermi - 20m vysoký a 25m široký je najväčším skalným mostom v Bulharsku. Most vytvoril úplne malý potok. Kedysi bol skalný most 200m mohutnou prietokovou jaskyňou, neskôr sa zrútila a ostal iba most. Kdesi sa objavil miestny sprievodca – ochranár – naozaj mal pripnutú na bunde menovku. S čelovkami sa predierame cez úzke chodby jaskynného systému Pešketo. Do poslednej z nich sa vystupuje 20 metrovým kolmým dreveným rebríkom. V jaskyni hromada guána. Zostup rebríkom je adrenalínový. Rebrík s chýbajúcimi stupienkami je totiž navrchu upevnený iba na jednom konci. Náš miestny sprievodca nás zdola bulharsky naviguje. Po zlezení si povinne umývame v špinavej vode ruky od guána. Cestou do dediny míňame koziu farmu vybudovanú z prostriedkov EÚ. Evidentne spokojný chovateľ pasie poležiačky kozičky uprostred polorozpadnutej farmy. Po hodinovej jazde zastaneme uprostred lúky. Kilometer chôdze odtiaľ je uprostred lúky na úplnej rovine zvislý priepasťovitý ponor Bankovica s hĺbkou vyše 50 m. Keď je veľa vody pretekajúci potok vytvára 17 m vodopád – voda nebola. Po pár sto metroch je vstup do najväčšieho skalného tunelu v Európe Prochodna. Filmári v ňom natočili nového Barbara Conana. Výška tunelu od 29 do 43 m, dĺžka 265 m. Prelomením a prepadnutím tenkej nadložnej vrstvy vznikli v strope dve veľké skalné okná, ktoré tunel osvetľujú. Skalný útvar pri východe pripomína Lurdskú jaskyňu. Stúpame vyššie k bulharskému Domu speleológov. Zvonku nenápadná stavba vo vnútri milo prekvapila. Pivo a kávu pijeme na krásnej terase s výhľadom na rieku Iskar. V budove je jedáleň s novodobou nástennou maľbou poslednej večere. Po ďalšej hodine jazdy prichádzame do dediny Gložeň. Nakladáme si na plecia batožinu na nocľah. Po 1,5 hodinovom výstupe lesnou cestou vchádzame do Gložeňského monastýra – pre vysokú nadmorskú výšku ho volajú orlie hniezdo. Na stromoch pred kláštorom visí množstvo tzv. Marteničiek. Bulhari si tieto červeno biele ozdoby najčastejšie v tvare ľudských postavičiek na sviatok Baby Marty, ktorý pripadá na 1. marca (od toho Marteničky) vymieňajú a to každý s každým. Červená farba znamená zdravie a plodnosť a je symbolom ženského princípu, biela reprezentuje muža a prináša šťastie, silu a dlhovekosť. V dnešnej dobe bývajú najčastejšie vlnené, hodvábne, ale aj drevené, plastové, kovové, sklenené. Nosia sa zapichnuté na kabáte, saku, svetri, bábätká ich mávajú obtočené okolo nožičky.... až kým jej majiteľ neuvidí prvý jarný kvet, rastlinku alebo zviera. Potom ich vešajú na stromy a kríky. V kláštore žije iba jeden mních. Väčšia časť kláštorných ciel je využívaná ako turistické ubytovanie. Po ubytovaní sa kocháme večernými výhľadmi, kostolíkom s krásnym ikonostasom. Mních nám rozkuruje v piecke vedľa kúpeľne, aspoň uschnú mokré uteráky. Pod jednou sprchou sa celá výprava rýchlo odšpiňuje. Večeriame typické bulharské jedlá: šopský šalát, fazuľovicu bez mäsa, kjufče a kebabče (mleté mäsá) so zemiakmi. Podával sa dokonca melón. S plnými bruchami sa vzájomne zoznamujeme. Svorne vychvaľujeme nášho šéfa Peťa – dnes určite sladko zaspí. Postele sú železné so starodávnymi drôtenými sitami pod vyležanými matracmi. Nesťažujeme sa. V  kláštore spíme po prvý krát.

4. deň

Po raňajkách ešte vybiehame k peknej vyhliadke na kláštor. Presúvame sa na východ do dedinky Emen. S plavkami vo vaku začíname trojhodinový prechod 3km dlhým a 150m hlbokým Emenským kaňonom vyhĺbeným riekou Negovanka. Na začiatku kaňonu je sprístupnená jaskyňa, v ktorej ešte donedávna pestovali hlivu. Teraz sú tam iba netopiere a ich guáno. A smrad. Megy nás upozorňuje na možnosť nepriechodných drevených lávok cez kaňon. Pred každou je tabuľka s varovaním vstup na vlastné nebezpečenstvo. Nikde nevidíme kríže tak ideme. Nebezpečné sú. Zábradlie sa kýva, každý tretí stupienok chýba. Vyhliadky úchvatné. Na konci kaňonu je sľubované čvachtanie. Otužilci sa oplavkujú a plávajú v jazierku pod ľadovým vodopádom Momin skok padajúci z výšky 10m. Cestou späť sa mierne schladzujú aj nekúpajúci počas 15 minútového dáždiku, ktorý nás núti prvý a posledný krát počas zájazdu vytiahnuť pršiplášte. Vezieme sa do mesta Veliko Tarnovo. V 12. a 13. storočí bolo hlavným mestom Bulharska. Megy nás vedie k pamätníku Asenovcov - štyroch cárov vládnucich v tomto období. Odtiaľ sa individuálne roztrácame po meste. Domy sú malebne uložené v kopci, natlačené husto na seba. Vystupujeme k pevnosti Carevec – sídlu cárov. Leží na strategickom mieste na skalnatom pahorku, obklopený meandrom rieky Jantra. Uprostred Carevca je kostol z 13 st. vo vnútri vyzdobený modernými ale veľmi ponurými maľbami. Presúvame sa na magické táborisko poblíž Varny. Čo znamená magické táborisko v Bulharsku zisťujeme čoskoro. O desiatej večer vybiehame s čelovkami z autobusu, za pomerne frekventovanou cestou si medzi pichľavými kríkmi hľadáme miesto na stan. Vodu na hygienu máme vo fľašiach. Rýchlo rozkladáme stany. O pár minút magická noc začína. Do rána sa hluk prechádzajúcich áut strieda so zúrivým štekotom troch túlavých psov. Tí sa rozhodli obkľúčiť táborisko a strážiť nás až do rána.

Fotografie z podujatia Bulharsko 1.