Klub slovenských turistov Žochár Topoľčany

KST Žochár Topoľčany

Turistický klub priateľov prírody, cyklistiky, lyžovania. Každý je vítaný.

Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2023).

Zimný Tribeč

Dátum konania: 26. 11. 2011

Trasa: Krnča – sekvoja – lietadlo pod Kobylou skalou – Medvedí vrch – Tribeč – Cincilák – Súlovce (22 km).

V autobuse sa stretlo presne 20 usmiatych tvárí. Dobrý začiatok túry. Ak by sme nešli my, autobus by šiel naprázdno. Šoféra to vôbec nepotešilo. Asi má rád samotu. K sekvoji sme nešli cez kameňolom. Trochu sme sa vrátili a odbočili k vodojemu. Odtiaľto je pekný výhľad na Topoľčany. Dnes však nebol. Po lúkach sme pri poľovníckom posede vhupli do hory. Krátke stúpanie a sme pri jazierku, pár metrov od sekvoje. Ako je v poslednom čase zvykom, víta nás ochranka. Upozorňuje nás, že tu nemáme čo robiť, že je to súkromný pozemok menovca jedného z prvých dobrých ľudí – Ábela. Ako sa tá genetika za toľké generácie dokáže zmeniť. Sľúbili sme mu, že sa len popozeráme, odfotíme a ideme ďalej. Na sekvoji začínajú žltnúť konce konárov. Snáď nám neodchádza. Všimli sme si aj – podľa papierov – zrekonštruovanú Lesovňu. Vypadala ako celkom nová. Viac nás zarmútilo, že zo strany asfaltovej cesty sa buduje plot. Železné stĺpy sú osadené v betóne. Ohrada zaberá aj cestu vedúcu k Solčianskemu zrubu. Jablká sú ešte na strome. Sú zamrznuté, ale po rozmrazení sú chutné. Odchádzame okolo Lurdskej jaskyne. Ľad na ceste nás spomaľuje. Pri chate Stáňa je občerstvenie. Čakáme na koláčiky, ale ešte neprišla Katkina chvíľa. Samozrejme, že sme si pozreli aj pamätné miesto spadnutia lietadla počas 2. svetovej vojny. Na hrebeni nás čakala pani zima a jej chladné umenie. Stromy obťažkané námrazou, hmla. Na Medveďom vrchu chýbal smerovník upozorňujúci na odbočenie z hrebeňa. Kto to nepozná, môže byť nešťastný. Na chvíľu sa na nás usmialo aj slnko. Jeho lúče zohriali inovať na stromoch a tá začala hlučne opadávať. Bolo to ako vo filme, kde okolo utekajúceho hrdinu vybuchujú výbušniny. Pri mojom príchode na vrchol som počul, ako turisti zoskupení okolo stolíka vravia: „Jedzme rýchlo, už ide.“ To akože ja. Napriek tomu sa mi ešte ušlo z vynikajúcich zákuskov od Katky. Ona nemala len meniny, ale aj narodeniny. No nedaj jej hobľa. Čas nás vyhnal z vrcholu. Zastavili sme sa ešte na Cincilaku. Už niekoľko sto rokov sa tu nič nezmenilo. Stavba sa pomaly rozpadá. Dolu sme zbehli rýchlo. V dolnom úseku sa nám podarilo aj zablatiť.

Zapísal Peter.