Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Kľak

Dátum konania: 19. 2. 2011

Bolo nás tak málo, že sme boli radi, že sa výlet uskutočnil. Ako vždy, neoľutovali tí, čo sa zúčastnili. Prišlo nás len 29. Cestovné sme zvýšili o jedno euro na 8. Mali sme šťastie, že omylom do nášho autobusu nastúpili štyria mladiství, ktorí chceli ísť skibusom do Valčianskej doliny. Neľutovali ani oni. Trochu zmätkov sme zažili ešte na Fačkovskom sedle. Keď už autobus odišiel do Čičmian, zjazdári zistili, že na Fačkovskom pustia len detský vlek. Autobus sa musel vrátiť. To pešiaci sa mylne tešili, že hore bude pekne slnečno. Pekne bolo, ale hmlisto. Chodník stúpal serpentínami hore. Bol ľadový, skrytý pod popraškom čerstvého snehu. Stromy nám pomáhali udržať sa na dvoch nohách. V sedle pod Reváňom už bolo snehu viac. Stromy nádherne nie pocukrované, ale obliate bielkovou polevou. Na Kľaku hmla, fujačil vietor. Hríbik rozprávkovo zafúkaný, dvojkríž tajomný. Zima nás vyhnala. Klesáme ku Kľackému vodopádu. Reku, aký je v zime. Kráčame vyšliapaným chodníkom. Zrazu sa pred nami ukázala chata. Dnu sú štyri postele, sporák, nejaké potraviny, drevo, v blízkosti studnička. Chata nie je na značke, nuž sme sa museli pár metrov vrátiť. Klesáme strmo dole. Snehu ubúda, šmýkanie pribúda. Vodopády si obzeráme zhora. Štvorica klesá až pod vodopád. Je zamrznutý, ale ľad je tenký, nevhodný na lezenie. Po hodine stúpania sme zasa na Kľaku. Cesta hrebeňom bola najbezpečnejšia. Vybehli sme si ešte na Reváň. Viditeľnosť ako v saune. Klesanie v lese už bolo adrenalínové. Chytali sme sa aj hustej hmly, len aby sme si neobúchali naše telá. Nie vždy sa nám to podarilo. Napriek mnohým pádom sme v celistvom stave dorazili na salaš. Tu sme sa už vytešovali z pekného dňa.

Zapísal Peter.