Klub slovenských turistov Žochár Topoľčany

KST Žochár Topoľčany

Turistický klub priateľov prírody, cyklistiky, lyžovania. Každý je vítaný.

Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Brankov

Dátum konania: 15. 10. 2011

Trasa: Podsuchá – Brankovský vodopád – Brankov – Ostrý – Biely Potok 61 účastníkov (13 km).

Vyrážame na málo navštevovaný turistický chodník značený zelenou značkou. Mostom prechádzame potok Revúca. Pri vstupe do doliny nás čaká prudký výšvih. Hoci hovoríme o pôdnom deficite vlahy, tu je to práve naopak. Povrch je blatistý. Je nebezpečné stúpať na korene. Pri odbočke k Brankovskému vodopádu z Kuruckej skaly sa dočítame, prečo Kurucká. Vodopád je takmer bez vody. Jeho kuloár je však dominantný. Vody je tu celoročne málo. Vodopád je najkrajší na konci zimy, kedy tvorí mohutný ľadopád. Vraciame sa na značku a jeden za druhým stúpame strmo vedľa potoka. Vtom prichádza správa, že jeden pán zablúdil. Neuveriteľné, ale pravdivé. Telefonáty boli tak početné, až nás začala nahrávať CIA. Zblúdený sa ohlásil nad vodopádom, potom pod vodopádom, pri potoku, na asfaltke a posledným, pre mňa ukľudňujúcim telefonátom, z autobusu. Dostal prísny zákaz vychádzania z autobusu bez doprovodu. My sme sa nenápadne šplhali na vrchol. Veľký Brankov je odlesnený. Výhľady sú na hrebeň Veľkej Fatry, ktorý sa kúpal v slnečných lúčoch. Hrebeň Nízkych Tatier bol v hmle, ale Salatín sme videli. Rozfúkal sa vietor. Sem-tam narazila do nás snehová vločka. Stúpame po jesienkach, zvyškoch snehu. V závetrí sme konzumovali dobroty z domu prinesené. Ako poslední prišli Tesárčania. Majú tri menšie deti. Ostro padáme dole a rovnako ostro stúpame na najvyšší vrch dnešnej trasy – Brankov 1 177 m. Je zalesnený. Pri chôdzi po trávnatej časti nachádzame veľa kravského trusu a vidíme aj prázdne ohrady pre ustajnenie. Zaujala nás aj chata v zlom stave, slúžiaca na núdzové prenocovanie. Posledný úsek je spájaný so silným partizánskym odporom proti Nemcom. Na vrchole bola delostrelecká pozorovateľňa. Boje tu prebiehali od 7.9 do 24.10.1944. Dokonca ich Nemci aj bombardovali. Na vrchole Ostrô je viac pamätníkov i zaujímavý podstavec na večný oheň. Cestou dolu trpeli hlavne kolená. Tešili sme sa na útulnú, vykúrenú krčmu v Bielom Potoku. Privítala nás zasmradená miestnosť. Niektorí zabojovali a na smrad si zvykli. Väčšina si trochu posedela vonku a keď sa už zuby nedali ovládať, vošli do vykúrených autobusov.Krčmárka nás pochválila, že sme odvážni. Vraj sa tu po okolí potuluje 15 medveďov. Mali šťastie, že sme ich nestretli.

Zapísal Peter.