Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Vysoké Tatry (VhT)

Dátum konania: 25. 8. 2019

Päť dní sme strávili vo Vysokých Tatrách. Žiaľ museli sme zrušiť Alpy, tak toto bol náhradný program. Tak aj vyzerala účasť. Okrem mňa (Petra Dragúňa ml., hrdého držiteľa II. kvalifikačného stupňa VhT KST :) to bol ešte Jožo a patrí mu veľká vďaka. Takže Jozef, vďaka že si nezabudol a prišiel ;)

Je to tomu rok čo sme boli v Alpách na dvoch autách. Do rovnakého pohoria plánujeme výlet opäť, ale dve operácie v nemocnici, jedna neodkladná práca a mnoho iných dôvodov nás prinútilo urobiť zmenu. Ideme do Vysokých Tatier v počte dva kusy. No pekne to začína … .

Prvý deň ešte plný síl a optimizmu letíme z Hágov na Končistú. Tempo svižné, nálada optimistická, kým sa okolo nás neprehnalo trio Poliakov, ktorí išli raz tak rýchlo. Na magistrále váhame a ideme si pozrieť Batizovské pleso. Škoda času. Pohľad z chrbta na pleso, po ktorom vystupujeme na Končistú je lepší. Chodníček je vychodený, sem tam mužík, sem-tam nízka kosodrevina. Na dvoch miestach sa dá uhnúť vpravo a obísť skalky, ale v podstate je to jedno. Pred Končištou zabúdam, že treba zísť pár metrov z hrebeňa vľavo. Samozrejme niekto veselý dal mužíka, tak aby sa niekto zamyslený – ako ja nachytal a zbytočne prešiel pár metrov. Na vrchole krátke občerstvenie. Cesta z Hágov na Končistú je suverénne najlepšia výstupová aj zostupová varianta. To ale Jožo nevie a tak sa nechá nahovoriť na zostup cez Lúčne sedlo, a potom cez sedlo pod Ostrvou na Popradské pleso na kávu. Z vrchu Končistá do Lúčneho sedla je cesta tragická, nepekná. Celý čas zostupuješ ideš po suti a v podstate je jedno kadiaľ. Teda pozor na snehové pole, v žľabe, ale koncom augusta to bolo dávno bez snehu. Zo sedla pod Ostrvou letíme dole a za nami sa ženie búrka. Z dažďa nakoniec nič, ale aspoň si bolo kde sadnúť na Majlátovej chate. Dávame si polievky, kávu a rozmýšľame kam ďalší deň.

Druhý deň ideme pokúšať Javorový štít. Nástup zo Smokovca, Hrebienok, pri veľkom balvane vpravo máme krátku prestávku. Ďalšiu pri Zbojníckej chate. Odbočku zo žltej značke sme bez problémov našli. Je za Javorovým vrchom a na chodníku je krásny kameň zo značkou a krásny chodník. Pri tomto nástupe človek nevie, či je viac dlhý alebo viac nudný.

Sprievodca hovorí dačo o trávach, a potom, že do sedla. Nejak sa mi to nevidí, ale poslušne pretraverzujeme cez celý sutinový kužeľ zľava do prava k dajakým odporným trávam. Jožovi sa trávy veľmi nepozdávajú, ale poslušne stúpa hore. Šmýkame sa po tých trávach a začínam mať nepríjemné tušenie. Z dola ku mne dohlieha huhlanie, že čo nejdeme radšej tou suťou? „Sprievodca písal o trávach, tak poďme po trávach“, vravím si. Temný hlas zdola sa ozýva čoraz nástojčivejšie. Tráva nie je mokrá, ale topánky na nej nedržia. Pri výstupe nechtiac vytrhávam dajakú zeleninu. Dosť! „Hybaj doľava, preč z týchto tráv!“ kričím Jožovi. Stúpame žľabom, ktorý vymyla voda v suti. Pod Ostrým sedlom nás čaká krátky výšvih po trávach. „Jáj, tak to sú tie trávy!“ potichu si pomyslím a navrhujem dačo si zajesť. Nálada v tíme sa trochu zlepšila povedzme že z -20°C na -15°C. Čas pokročil. To čo sme strávili záhradkárskej oblasti nám teraz chýba. Zo sedla pod Ostrým je to takým ostrým hrebienkom ešte hodný kus hore. Jožovi sa nevidia oblaky, a tak ideme dole. Ak si dobre pamätám, tak ideme v kuse až do Smokovca.

Vo vlaku sedí oproti nám postarší pán. V rukách drží kôš plný čučoriedok, ktoré nazbieral v najvyššom stupni ochrany prírody. Rozpráva nám o nájazdoch rómov na čučoriedky, o pytliakoch, o tom ako už 25 rokov chodí na čučoriedky do 5.-teho stupňa ochrany prírody … .

Tretí deň oddychujeme, Jožo ide nakupovať darčeky na Štrbské Pleso. Ja chcem ísť na kávu, ale pre extra štátny sviatok je všetko zavreté.

Štvrtý deň vstávame tak ako každý deň o 4,00, aby sme stihli odchod prvého vlaku o 5,00 z Popradu. Vystupujeme pod Popradským plesom. Na Majlátovej už majú otvorené. Dávam si kávu. Pokračujeme do Zlomiskovej doliny. Stretáme divnú skupinu Nemcov. Na rázcestí váhajú. Amatéri. My s Jožom sebavedomo pokračujeme. O pol hodinu pochopím, že tam kde Nemci váhali, sme mali odbočiť. Nie je čas sa vracať, ideme kolmo hore kadiaľ nás to pustí. Na chodníku Nemcov takticky púšťame a ideme za nimi. O polhodinu pochopím, že možno Nemci nie, ale my sme už určite mali dávno odbočiť. Nie je čas sa vracať, ideme kolmo hore kadiaľ nás to pusti. Nemci na nás vyjavene pozerajú. Jožo začína dačo hovoriť o lepšom plánovaní. „Zase je všetko po starom“ hovorím si. Sem tam máme aj chodník. Cez hang sa dostávame po chodníčku a na vrchu si dačo zajeme. Pomaly sa blížime k Dračiemu sedlu. Pozerám do žľabov, že ktorý je ten náš? Nemci vpravo skúšajú dáky prvovýstup cez hromadu kameňov. Vyjavene na nich pozerám. Náš žľab nikde. Začínam mať nepríjemné tušenie. Čítam ešte raz sprievodcu. Zdola zaznievajú slová o niekoho nekompetentnosti. Pozerám za letecké snímky, našu polohu na mape. „Jáj, až za Dračím sedlom!“ hovorím si a s radosťou klesáme zopár desiatok výškových metrov. Jožo na mňa vyjavene pozerá.

Vbehneme do správneho žľabu a ideme hore. Je tu veľa ľudí, ale miesta je dosť. Hlavne, že nepadajú žiadne kamene. Hore je pár kramlí, tesne pred koncom žľabu a pri traverze vľavo. O chvíľu sme na vrchole. Super. „Neveril som, že sem prídeme.“ v návale emócii mi hovorí Jožo. Vyjavene na neho pozerám. Začínajú sa zbierať mraky. Musíme ísť. Prvé kvapky. Toto bude búrka. Približne v polovici žľabu ideme po rampe vpravo smerom k sedlu Kohútik a k sedlu Váha a hlavne k chate pod Rysmi. Chodník nejasný, po Ťažký štít sa držíme hore pri skalách. Pred nami dakoho vidím, tak ideme za nimi. Dážď začína byť nepríjemný. Sme v Kohútiku. Takže dole po reťaziach a hen do sedla Váha. Jožo začína mať problém s kolenom. Skaly sú mokré. Na prašivých lišajníkoch sa šmýka ako na ľade. Jožo začína mať problém s druhým kolenom. Silný vietor. Jožo začína častejšie nadávať. Padajú krúpy. To už nevydržím a obliekam si vetrovku. Nech to skrátim … na Majlátovej chate Jožo zjedol dva guláše.

Piaty deň hrá Jožo múmiu na posteli a ja sa idem prejsť cez Gánovce a miesto nálezu najstaršej lebky na našom území, ďalej k železnici a popri lese späť do Popradu. Lomnický štít je v búrkových mrakoch od 10,00, približne okolo 11,00 začínajú okolo neho biť blesky. Pôvodne sme chceli ísť tento deň na Lomničák. Dobre, že sme nešli, lebo tá búrka by nás aj tak vyhnala späť do doliny.

Šiesty deň ideme vlakom späť domov. Vo vagóne sa cez uličku predral chlapík s vozíkom z reštauračného vozňa a mohol som si kúpiť kávu. V kupé zavládne dobrá nálada a s Jožom sa na seba veselo usmievame.

Zapísal Peter ml.

Fotografie z podujatia Vysoké Tatry (VhT).