Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Zimný Tribeč

Dátum konania: 1. 12. 2018

Trasa: Čeľadince – strelnica – Veľká Kurňa – Veľký Tribeč – chata Petráška – Malá Kurňa – Čeľadince (20 km).

V Čeľadinciach nás privítalo mrazivé a veterné počasie. Zasa 20 účastníkov. Pribudol však pes. Cez zamrznutú roľu sme prišli pod Hrdovickú. Pozvoľne sme stúpali, neskôr sme kráčali po trase bývalej železnice, ktorá sa použila na ťažbu dreva v 20. rokoch minulého storočia. Na Petráške sme mali občerstvovaciu stanicu. Päť druhov domáceho pečiva nás dostatočne zasýtilo. Hneď za chatou sme stúpali strmo na hrebeň, ktorý nás doviedol až na Veľkú Kurňu. Na Žabici sme sa napojili na modrú značku a po malej vrstve snehu sme vyšli na vrchol. Stromy boli jemne pocukrované snehom a námrazou. Už tu pred nami niekto bol. Znovu sme sa posilňovali. Ukončenie príbehu, ktorý sa odohral v tríbečských horách, sme si nevypočuli, pretože tu fúkalo. Ani na Pustovníkovej studničke sme sa nič nedozvedeli, aj keď aj pustovník je jednou z obetí našich hôr. Po hrebeni sme prešli Malý Tribeč a vo Velčickej bráne sme odbočili k chate Vlčica. Tu už nefúkalo. Príbeh nemal šťastný koniec. Vlastne bol bez konca. Záhada trvá. Niečo sa odohrá aj v budúcom roku. Zo skál Pozeráku sme sa pozreli na Veľký Tribeč a strmo dole so šmýkaním sme prišli zasa k Petrášovej chate. Dohodli sme sa, že sa nebudeme ponáhľať na autobus. Pri družstve parkujú 4 autá, do ktorých sa pomestíme. Vyšli sme aj na Malú Kurňu. Ešte donedávna na jej vrchole stála drevená vežovitá konštrukcia, ktorá voľakedy slúžila na presné vymeranie zemského povrchu. Hovorilo sa tomu aj triangulačná veža. Už nestojí. Jej úlohu prebrali moderné meracie metódy. Zastavili sme sa pri poľovníckom prístrešku. Na stôl sa dostali ešte zbytky dobrôt. Bola to netradičná túra. Tak ako príbeh, ani ona nemala dobrý koniec. Neboli sme v krčme. Zapísal Peter.

Pre tých, čo nemohli prísť, pre tých, čo sa vyhovorili, pre tých, čo sa báli mrazu, pre tých, čo sa báli zmiznutia, posielam ukončený príbeh.

Stretol som známeho. Bol bledý, vycivený. Poznal som ho ako človeka plného života. Rád chodil do prírody a hlavne do blízkych tribečských hôr. Porozprával mi svoj krátky, mysteriózny zážitok.

Bolo hmlisté, novembrové popoludnie. Žena mu udelila voľno, aby jej nezavadzal pri domácich prácach. Vybral sa len tak na potulky do blízkeho lesa. Nepatril medzi tých, čo v každom strome, kríku, vidia nejakú príšeru. Niečo zaprašťalo. „Asi som vyplašil nejakú zver,“ myslel si. Zvuky ako z hororových filmov sa opakovali. Trochu zneistel. Nedalo mu. Vybral sa za podozrivými zvukmi. Netrvalo dlho a na suchom spadnutom konári zbadal kus látky. Nebolo to zo starej flanelovej košele, ani zo starých šušťiakov. Bolo to z drahej funkčnej bielizne. Hneď ho napadlo, že to musel byť nejaký turista. Tí teraz vrážajú veľké peniaze do oblečenia. Aj turisti objavili komfort. Pokračoval ďalej. Na spadnutých bukových listoch si všimol červené bodky. Že by značkár? Keďže červená značka tadiaľ nešla, napadla ho krv. Opatrne zobral list do ruky. Jeho predstava sa naplnila. Na liste videl zrazenú kvapku krvi. Doktori tomu hovoria koagulum. To aby pacienti nerozumeli. Spomenul si na príbehy ľudí, ktorí sa tu v okolí stratili. Myslel si o sebe, že sa len tak ľahko nezľakne. Veril tomu, čo zažil. Babské reči si nepripúšťal. A zrazu to bolo inak. Váhal čo urobiť. Vrátiť sa a či ísť ďalej. Išiel ďalej. Veď čo ak niekto potrebuje pomoc. Celý zvyšok života by si vyčítal, že nepomohol. V hrubej vrstve lístia bolo stopovania ľahké. Videl ako ten pred ním často padal. Chytal sa konárov, suché lámal. „Nemal by byť problém dohoniť ho.“ Hmla hustla. Pohybujúce sa konáre vydávali srdcervúce zvuky. Stopy sa blížili k strmej skalnej stene. Hovorilo sa o nej, že je vstupom do inej dimenzie. Nikto tam však nikdy nebol. Alebo bol a už sa nevrátil? Posledné kvapky krvi končili na skalnej platni. Určite sa tu dlho nezdržal. To by tu krvi bolo viac. Ale kde je? Stopy tu končia. Spomenul si len na rozprávku z Tisíc a jedna noc. Skúšal Sezam, otvor sa. Nefungovalo to. Veď to bola rozprávka a ešte z orientu. Na posledné čo si spomína bolo, … že všetko bolo modré, akoby poprášené modrým práškom. Nevie, ako sa dostal domov. Prvé, čo si pamätá, boli slová jeho milovanej ženy. „Si ako Lenin. Žene povedal, že ide za frajerkou. Frajerke, že je u ženy a on šup do knižnice. A ty povieš, že ideš do hory a pritom prídeš ufúľaný z práce.“ Pracoval totiž ako lakovník.

Zmenil sa. Hovoril, že si nie je istý, čo je skutočnosť a čo fikcia. Do hôr chodí ešte častejšie. Hľadá miesto, kde stratil pamäť. Nájde ho? Ak áno, vráti sa?

Fotografie z podujatia Zimný Tribeč.