logo KST Žochár Topoľčany

Japonská turistika II.

Dátum konania:  28. 10. 2017

Vozokanský lev, Fidvár, Levice, maršal Malinovskij, Lišov, Kozárovce  (8 km)

Ráno o siedmej Dagmar volá a pýta sa, koľko nás ide. Odpovedám: „25“. Ona: „prídem Vás pozrieť“. Prišla. Z auta vystúpila dáma v kožuchu, sukni. Dvoch bodyguardov z auta vyzvala, aby nosili. Krabica zákuskov, fľaša frndžalice aj s pohárikmi, dva kartóny malých toriet, ktoré boli obalené marcipánom, na vrchu pena z bielkov. Vyzerali ako pivné poháre. Veľmi pekné. Dagmar išla rovno zo svadby svojho syna.

Ďakujeme a mladomanželom Martine a Oliverovi želáme spokojný spoločný život. Týmto počinom sa nálada účastníkov zájazdu výrazne zlepšila. Autobus pokojne vrčal a my sme pokojne koštovali zákusky. Prvá zastávka bola pri Veľkých Vozokanoch, pri pomníku Vozokanský lev. Stojí tu na pamiatku hrdinského boja obyvateľov proti tureckej presile – 4000 bojovníkov – v roku 1652. Napriek podpísanému mieru sa Turci vybrali rabovať. Keď sa s početným lupom vracali, do cesty sa im postavili dobrovoľníci. Bojovali do tmy. Na druhý deň ráno boje pokračovali. Sedliaci sa skryli v lese a záhradným náradím napadli Turkov odzadu. Zranili koňa vezíra Mustafu. Ten sa dal na útek a s ním všetci ostatní. Medzi padlými boli štyria synovia rodu Eszterházy. Preto na vozokanskom poli postavili pomník. Vo fotoalbume je obrázok aj starého pomníka. Pred pár rokmi bol poškodený nový. Chceli ho rozrezať a odovzdať do zberných surovín. Našťastie lev ich svojou váhou premohol. Teraz je pomník zreštaurovaný.

Fidvár. Tešili sme sa naň. Veď ide o pozostatky 4000 rokov starej civilizácie. Okrem jednej jamy sme nenašli nič. Aj lokalitu sme našli na druhýkrát. Neoznačené. Šofér autoškoly nám povedal, že sa tam kope v lete. Čo vykopú, zoberú, zaznačia do mapy a opäť zasypú. Kopú aj Nemci. Takú lokalitu doma nemajú. Nás zamrzelo, že po ceste nebolo žiadne upozornenie. V lokalite mohli byť náučné tabule s fotografiami nálezov, priebehu kopania. Chýbajú im šurianski gymnazisti, ktorí v Nitrianskom Hrádku nahradili inštitúcie poberajúce peniaze. Celé Slovensko sa nevie spropagovať.

Levice. Najskôr sme sa zastavili na zrúcanine hradu. Vraj sa niečo urobilo, ale stále je čo zlepšovať. Do horného hradu sa nedá dostať. Je tu múzeum, vináreň s kaviarňou. Chceme ešte vidieť opravená kalváriu s rozhľadňou. Dostávame sa k nej úzkym chodníkom okolo mocných tejto doby. Hodnotím podľa domov. Kalvária je nová. Cez vojnu bola zničená, po vojne zlikvidovaná. Na vrchole je zrúcanina kostolíka, ktorý je len zastrešený. Zostal ako svedok doby. Hneď pri ňom je rozhľadňa zakončená veľkým nerezovým krížom. Občianske združenie Patrimonium Servandi urobilo kus práce. Odrobili veľa dobrovoľníckych hodín. Zamyslieť by sa mali nad otváracími hodinami rozhľadne. V nedeľu dve hodiny, inak je potrebné sa nahlásiť 5, slovom päť, dní dopredu.

Maršál Malinovskij. Na vrchu Vápnik stála rokoch 1944 – 1945 štábna pozorovateľňa 2. Ukrajinského frontu a jeho veliteľa, maršala R. J. Malinovského. Pozorovateľňa zohrala úlohu pri riadení oslobodzovacích bojových operácií 2. svetovej vojny, konkrétne tzv. Bratislavsko-Brnianskej operácie, ktorá priniesla slobodu veľkej časti Slovenska, vrátane hlavného mesta Bratislavy. Pôvodná pozorovateľňa sa na vŕšku nezachovala, v roku 1960 tu však bol postavený pamätník, ktorý má onú historickú pozorovateľňu symbolizovať. Táto stavba v tvare štylizovaného sediaceho leva bola po dlhom období chátrania v rokoch 2013 – 2015 zrekonštruovaná a dnes patrí k najvýznamnejším samostatne stojacim murovaným rozhľadniam na Slovensku. Hneď vedľa rozhľadne je aj bunker. Nezistil som, ako vyzerala štábna pozorovateľňa. Ak by vyzerala tak ako dnes, neviem či by niekto na ňu vyliezol. Musel by byť triezvy. Je strmá. Okolie upravené, len v kríkoch okolo je veľké bohatstvo druhotných surovín od miestnych občanov.

Samotný vrchol je asi najväčšia travertínová kopa u nás. Ťažil sa tu známy Levický zlatý onyx. Je tvorený priesvitnými ónyxovými mramormi bielozlatožltej medovej farby, prechádza do travertínu žltkasto-okrovej farby. Vstup do lomu už zarastajú náletové rastliny.

Lišov. Dlho sme sa drkotali k nemu. Autobus zastal presne na odbočke k prvým skalným obydliam. Hneď sa nás ujala trojica chlapcov z miestnej komunity. Boli milí a úprimní. Napríklad. Ja som mal byť už tretiak, ale prepadol som. Alebo – tie druhé skalné obydlia sú lepšie. Je tam wifi. Dohodli sme sa, že nám budú robiť sprievodcov. Peknou cestou sme po asi km prišli k obydliam. Už sú opustené, zub času ich poznačil, ale pre nás veľmi zaujímavé. V roku 1554 napadli dedinu Turci. Ľudia hľadali útočisko pred dobyvateľmi, pravdepodobne vtedy začali vyhľadávať a prerábať skalné dutiny a jaskyne v tunajších pieskovcových, tufových a tufitových skalách. Tu sa ukryli pred ničivými nájazdmi. Obydlia boli spojené s potokom chodbou. Posledný obyvateľ odtiaľ odišiel po vojne. Vrátili sme sa do dediny. Niektorí sa nechali zlákať návštevou múzea masiek. My sme si šli ešte pozrieť druhé skalné obydlia, ktoré využívalo družstvo ako sklad ovocia. Bola tam zavedená aj elektrina. Našim sprievodcom sme sa odvďačili sladkosťami zo svadby. Keď sme sa vrátili k autobusu, nadšení návštevníci múzea nám odporučili jeho návštevu. Neobanovali sme. Dozvedeli sme sa, že je to najväčšia zbierka masiek v Európe. Expozícia je iniciatívou skupiny mladých ľudí z niekoľkých krajín Európy, ktorí pracujú pod hlavičkou britskej neziskovej organizácie Grampus Heritage and ltd. a do dediny chodia pravidelne už niekoľko rokov. Ich líder Martin David Clark zbieral tieto masky na svojich cestách po svete. V zbierke prevažujú masky z Afriky. V novootvorenej galérii by ich malo byť približne 100. Škoda, že tam nebol syn sprievodcu, ktorý je práve na prednáškovom turné po Európe. Veľmi zaujímavé. Na dvore bol postavený keltský dom, v budovách okolo bolo múzeum dediny.

V Lišove sme sa zdržali. Do Kozároviec sme prišli za šera. Boli sme nepríjemne prekvapení. Súsošie druhého príchodu Krista bolo bez vody, opadajúci obklad vo fontáne. Žeby neboli peniaze na prevádzku? Veľká škoda. Mohla to byť navštevovaná atrakcia dediny.

Japonci prišli domov už za tmy a šikmé oči som na nikom nespozoroval. Takže aj nabudúce.

Zapísal Peter.

Fotoalbum.