logo KST Žochár Topoľčany

Ukrajinsko-maďarské pohraničie

Dátum konania:  24. 07. 2016

  1. deň - štvrtok,

    Pre veľký minuloročný úspech pokračujeme v cyklo zájazde na Ukrajinu. Tentokrát Zakarpatská Ukrajina, s plynulým prechodom do severného Maďarska. Ráno odchádzame podľa plánu. Chlapci sú už vycvičení – zázračne rýchlo naložili a upevnili bicykle do prívesu. Cestou na hranicu máme iba bezpečnostné – jediace prestávky. Z nudy zabíjame naletené muchy. Na colnici v Sobranciach sa však zdržíme. Pravdepodobne kradnuté auto z Ukrajiny kontroluje viacero colníkov. Na pomoc si privolali aj chlapíka v tričku s nápisom Expert. Po 1,5 hodine odchádzame – auto stále stojí na svojom mieste. Za hranicami míňame Nevický zámok, ktorý už poznáme z minulého roku. Zdá sa nám, že opravujú strechu. Do Perečinu prichádzame po piatej popoludní. Voda v rieke Uh je kalná po prudkom daždi. Prevádzkarka nás víta ako starých známych. Cenu za ubytovanie mierne zvýšili na 9,15 eura. Časť z nás býva v novo pristavenej časti – robotníci asi urobili niekde chybu – páchne nám tu odpad. Dve noci prežijeme. Ceny sú nízke večera s pivom 5,3 eura.

  2. deň - piatok,

    Slnečným ránom stúpame cestou k bohom zabudnutej dedinke Likicari. Cestu do nej postavili bratia češi v r. 1930. Tomu aj zodpovedá kvalita. V dedinke zahliadneme iba zopár ľudí. V centre zrenovovaná studnička, na kopčeku stojí drevený kostolík. Prichádza kostolník. Statný chlap nás najprv mlčky nechá poobzerať sa po interiéri kostola. Vzápätí sa na nás obráti slušnou východo slovenčinou. Mal matku Slovenku, ako deti hutorili. V dedine žije teraz iba 30 duší. Ešte pred r. 1980 tam fungovala škola pre 80 detí. Postupne sa dedina vyľudnila. Raz do týždňa do nej zavíta pojazdná predajňa. V pravoslávnom kostolíku býva omša každú tretiu nedeľu. V kostolnej lavici majú vzácnu ručne písanú knihu z r. 1735 s poznámkou, že kto ju ukradne bude prekliaty. Kostolník tvrdil, že zlodejovi by podrezal krk… Vrátili sme sa na lepšiu cestu a stúpame. Popri nej rastú veľké trsy pamajoránu (oregana). Keby sme tušili, že čaj z neho budeme už čochvíľa potrebovať … doma zisťujem že pamajorán je liek na hnačky a brušné kŕče. Prichádzame do dedinky Lumšory. Je známa tým, že v nej prevádzkujú kúpanie v kotloch napustených bylinným odvarom. Zastávame pri prvých medených kotloch. Pekne vybudované drevené zariadenie s neanglicky hovoriacou obsluhou. Obsluhujúca dievčina zarobí za celý deň 4,6 eura. Viacerí využívajú možnosť kúpeľa s naberaním liečivej energie. Ostatní iba očumujeme. Uvidíme, ako im to pôjde späť na bicykloch. Dva km za dedinou míňame vraj „vodopády,“ ale aby sme nekrivdili, sú pekné. Traja, ktorí malí málo kilometrov, si chcú vystúpať na Poloninu Runu. Zostali pri prvej krčme. Po ceste späť v každej dedinke ponúkajú domáci na predaj sušené a nakladané huby – veľké černobyľské. V jednej dedine sme objavili slovenský kostol sv. Juraja. Pred večerou ešte vystúpame na neďalekú kalváriu (jedno zo zastavení dali zrenovovať Slováci). Cintorín je nevykosený, ale s obrovskými obojstranne zdobenými náhrobnými kameňmi. Znovu čerstvý hrob vojaka z Donecka. Večer nám prevádzkarka za 88 eur vybavila vystúpenie folklórneho speváckeho súboru z neďalekej dedinky. Na druhý deň sa chystali na prehliadku súborov na východ Slovenska, chceli sa otestovať. Test dopadol na výbornú. Dve hodiny spievali, vyzvali nás do tanca aj do slovenského spevu.

  3. deň - sobota,

    Nakladáme bicykle a ideme smer Mukačevo. Po ceste stojíme v dedine Seredne. Pešo ideme k opusteným hradným múrom, ešte sme nevideli hrad postavený na rovine, pred hradnými múrmi je vztýčený stĺp – nevieme určiť k čomu slúži. Mukačevo nás privítalo lejakom. Polovica zostáva v autobuse. Ideme k zámku Palanok. Pri vstupnom je nepríjemná pani (asi jediná počas celého pobytu – asi sa doma pohádala s mužom). Voľne chodíme po celom areáli zámku, založenom v 11. storočí. Pôvodne mal aj obranný val s vodou. Prezeráme peknú historickú expozíciu, na jednom z nádvorí je na stĺpe vztýčený maďarský Turul (orol).V zámku množstvo pekných obchodíkov so suvenírmi, kávou, čajom. V jednom predávajú špecialitu - českú čokoládu študentskú pečať. Vychádza slnko, fotíme už slnkom zaliaty zámok. V centre Mukačeva máme rozchod. Cez Latoricu prejdeme pešo ku kláštoru. Mníška práve vysáva. Pri spovednici je jedinečný nápis: ženy a dievčatá, ktoré prídu k sviatosti zmierenia v mužskom odeve nedostanú rozhrešenie. Na námestí je socha Cyrila a Metoda, kominára a veľa túlavých psov. Jedlo aj nápoje opäť potešili nízkymi cenami. Súradnice autobusu máme v navigácii – nik sa nestratil. Večerom prichádzame do Chustu. Naši ukrajinskí priatelia z Topoľčianskej nemocnici nám vybavili ubytovanie v 4 **** hoteli VIP s welnesom a bowlingom – 7,5 eura na noc. V takom luxuse som ešte nespala. Namiesto včerajšieho folklóru je v ponuke pánsky striptíz za 2,3 eura …

  4. deň - nedeľa,

    Veriaci chcú ísť do katolíckeho maďarského kostola. Omša má byť „regelt 8.00“ t.j. ráno o 8.00. Kostolník sa ale riadi Kyjevským časom, (t.j. o hodinu pozadu) a posiela nás do novopostaveného pravoslávneho chrámu. Predseda má nohavice nad kolená - ihneď vyfasuje slušivú sukničku. Tu sa počas obradu stojí. Je dusno. Tackám sa pred chrám na lavičku. O chvíľu to aj ostatných prestáva baviť (prešla hodina v kostole). Cestou do hotela prechádzame cez centrum mesta – je veľmi pekne upravené, čisté. Vidiečania majú v horúčave na zemi poukladané na predaj rôzne domáce produkty. Od mlieka, vajec zeleniny až po čerstvo oberané hríby v igelitkách. Odolávame ponuke. Za mestom prichádzame do národného parku Údolie narcisov. Už odkvitli. Pekný cyklochodník je dlhý iba 5 km. Zastavujeme tetu na bicykli, ideme za ňou cestou - necestou až do ďalšej dediny. Konečne nachádzame pamätník s dvomi narcismi. Fotíme sa. Praví „narcisi“ sa fotia osamotene. Štrkovou cestou prichádzame k rieke Tisa. Na jednom dlhšom úseku brodíme cez bočné rameno s teniskami v rukách. Pokúšame sa kúpať – prúd je veľmi silný, ale voda osviežujúca. Na kraji mesta je stredoveký hrad. Kedysi bol Chust hlavným mestom Zakarpatska. Smerovník na hrad sme našli až pri návrate z hradu. Papierová ceduľka s nápisom „smer hrad“ bola prilepená na starej maringotke. Pod hradom je vybudovaný nový oddychový park určený hlavne rodičom s deťmi. Za malý poplatok sa tu deti môžu bezpečne učiť bicyklovať.

  5. deň - pondelok,

    Do Solotvina sme mali ísť na bicykloch. Cesta je však rozbitá a veľmi frekventovaná. Volíme výlet busom. Cestou na hodinu zastavíme pri novopostavenom kláštore. Zvyšky pôvodných múrov sa zachovali pred kláštorom - sú z r. 1431. Vo vnútri je možnosť zakúpenia výrobkov miestnych mníchov – rôzne maste, sirupy a balzamy. V Solotvine boli donedávna soľné bane. Ich postupným zatápaním vznikli prírodné, ale aj pekne upravené jazerá so slanou vodou. Prírodné mierne znečistené zdarma. Vstup na kúpalisko 50 hrv. Hustota vody je taká, že ani neplavci sa v nej neutopia. Odskúšané na sebe. Plávala som ako akvabela. Slnečné lúče zanechávajú na našich schnúcich telách liečivé soľné mapy. Po návrate do Chustu sa nám ešte zachcelo bicyklovať. Po rovinke 15 km do dedinky Rokosovo, odtiaľ prudko do kopca k miestnemu vysielaču. Domáci určili vzdialenosť k vrcholu – veľmi ďaleko. 7 km do kopca po rozbitej ceste sme zvládli všetci. Zjazd do dediny bo dobrodružný , Alena 3x spadla ja som takmer zrazila sliepku. V krčme mali eko pivo – chutilo ako normálne. K večeru Peťo hlási nevoľnosť s kŕčmi – nik tejto správe neprikladá veľký význam.

  6. deň - utorok,

    V skorom ráne zaútočil na troch členov výpravy neznámy vírus. Horúčkovité stavy striedala zimnica, behačky záchodové striedali brušné kŕče . Hela rozdáva prvé liečivá. Traja sa s vodičom vezieme do 40 km vzdialeného Berehova v autobuse. Tam nás po hodine ubytujú, nadopujeme sa liekmi a padáme do postelí. Zdraví členovia v horúčave vyrážajú na 80 km etapu. Našťastie v každej dedine je občerstvovacia stanica. Do odbočky do Rokosova idú po hlavnej ceste. Prežili. Zastavujú sa pri pamätníku Červené pole. Je to pamätník bojov medzi maďarskými vojskami a ukrajinskými bojovníkmi, chrániacimi si rodnú zem po vzniku Slovenského štátu v roku 1939, kedy Podkarpatská Ukrajina bola odobratá zaniknutému Československu. Míňajú pekne upravené dediny s pobehujúcimi psami, plynovým potrubím vedeným dva metre nad zemou na tyčiach, s rínami ktoré majú zvod nie pri stene, ale cez predzáhradku vedú až na chodník. Pri prechode železničným mostom sa striedajú s vlakom. V Tise sa kúpu vedno s kravkami v dedine Vilok. Pokračujú vedľa rieky. Idú cestou pohraničníkov. Vedľa trávnatej cesty je natiahnutý signálny drôt. Niekomu sa doň podarilo ťuknúť. Pohraničná hliadka dorazila čo nevidieť. Je slušná, odprevádza ich na odbočku do civilizácie. Po náročnom dni a dobrej večery usínajú spánkom spravodlivých v klimatizovaných izbách miestneho hotelíka. Večerom mi je lepšie, prechádzam si staré mesto, je vidieť že sme už pri maďarských hraniciach. Nápisy sú dvojjazyčné, vedľa seba žijú Ukrajinci aj Maďari zdanlivo bez konfliktov.

  7. deň - streda,

    Po prekročení maďarskej hranice sa busom presúvame k ubytovni. Za 10 eur bývame v 7 miestnych chatkách pekného kempu vedľa Tisy pri meste Dombrád (splavovanie v člnoch v cene). Vybalíme, nasadneme na bicykle a ideme po cyklochodníku vedľa rieky. Keďže v priebehu noci a dňa vírus zaútočil na ďalších členov, v prvej dedine hľadáme lekáreň. Lekárničky už zatvorili, ale ochotní domáci nám ukázali cestu k ich domu. Tie sa po vysvetlení rukami a nohami vrátili do lekárne a predali nám chýbajúce lieky. V meste Kisvárda sme márne hľadali zmenáreň. Banky boli otvorené iba do 15.00 alebo valuty nemali. Janko zatiaľ stráži naše tátoše v parku. Spoločnosť mu robia usmiate miestne rómky z aktivačných prác. Starší čašník v reštaurácii nás milo prekvapil. Po zistení, že sme Slováci, vytasí rukou písaný ťahák a sype slovenské názvy jedál. Našťastie sa dá sa platiť eurami. Dal nám tip na veľmi lacné ubytovanie v Tokaji. Vírus zasiahol ďalších štyroch účastníkov zájazdu.

  8. deň - štvrtok,

    Ráno prší, do Tokaja sa presúvame busom. Ubytovanie priamo pri sútoku riek Tisa - Bodrog s menšími ťažkosťami nájdeme. Majiteľ jedného kempu mi pri pátraní ochotne kreslí situačnú mapu do piesku pri Tise. Bývanie pamätá staré časy - zodpovedá nízkej cene - 10 eur aj s raňajkami. Majiteľ nám ochotne vyhľadáva ubytovanie na nasledujúce dve noci. Po obede, ešte s dáždnikmi, vyrážame do malebných uličiek Tokaja. Mestečko je upravené, čisté, nachádzame miniatúry hradov z okolia, univerzitu, ako inak, sochu Rákoczyho, množstvo obchodíkov s Tokajským vínom aj sochu opilca. Pred kostolom začína rockový festival. Zastavíme sa aj na ochutnávke vína v jednej z početných pivníc. Všade sa dá platiť eurami.

  9. deň - piatok,

    Ráno konečne neprší. Opúšťame Tokaj. Krásne cyklo chodníky vedú medzi vinohradmi zastavíme až v Šárospataku v parku pred Rákoczyho kaštieľom. V dedinke pred Pálházou si prezrieme arborétum s veľkým kaštieľom, z časti zvonku zrekonštruovaným. Pekný cyklo chodník nás zavedie k pozorovateľni vtákov. Malá rozhľadnička, posedenie s grilovaním a dokonca nová drevená latrína. Sátoraljaújhely – konečne vymieňame forinty – v meste počuť slovenčinu sme kúsok od našich hraníc. Pred Pálházou ešte odbočujeme do kopca do dediny Fuzérradvány. Je tu krásny rozľahlý park s pekným kaštieľom. Ubytovanie sa nájsť nepodarilo – ideme na náhodu. V Pálháze zastavíme v prvej reštaurácii s penziónom – majú plno ale majiteľ ihneď ochotne zavolá slovenskú kuchárku a tá nás naviguje do neďalekého penziónu s predajničkou Tabaku. Predavačke vie „little“ anglicky tak sa dohovoríme. 10 eur na noc -ubytovanie priam luxusné aj s kuchynkou a balkónom. Večer nás opúšťajú Ďuračkovci a Janko Čangel, majú rodinné oslavy.

  10. deň - sobota,

    Znovu prší, bicyklami sa nedá. Busom sa presunieme do Hejcov – uctíme si pamiatku našich vojakov, ktorých lietadlo sa zrútilo pri návrate z misie. Po hlasovaní o odchode zostávame do ďalšieho rána. Poobede sa vyčasí, nasadneme naposledy na bicykle. Miernym tiahlym 8 km kopcom prídeme pod hrad Fuzér. Z diaľky vyzerá ako Krásna hôrka. Pôvodne stredoveká zrúcanina. Maďari ho za dva roky dokázali vybudovať odznovu z peňazí EÚ. V interiéri sú väčšinou repliky dobového nábytku. V lejaku sa vraciame do penziónu. Tí ktorí nešli, nám varia hoci v lete - horúci čaj.

  11. deň - nedeľa,

    V daždi odchádzame na Slovensko.

Rekapitulácia: bicyklových kilometrov sme najazdili omnoho menej ako plánovaných. Ale počasiu nerozkážeš. Ani ukrajinskému vírusu, ktorý zmaril na pár dní bicyklovanie viacerým z nás. Obe krajiny milo prekvapili ochotnými ľuďmi. Maďarsko aj upravenými dedinkami a peknými cyklochodníkmi. Žiadnu národnostnú nevraživosť sme nepocítili. Vďaka patrí vodičovi autobusu Stankovi, ktorého vírus našťastie nepoctil svojou návštevou. P.S. malý Igor skončil na infekčnom …

Zapísala Edita

Ak sa vám nezobrazujú veľké fotografie, kliknite si na: fotoalbum.

Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie
Od 29. Ukrajinsko-maďarské pohraničie