logo KST Žochár Topoľčany

Šíp

Dátum konania:  12. 04. 2014

Stankovany – Zaškovské sedlo – Predný Šíp – Zadný Šíp – Podšíp – Stankovany  (15 km)

Most z Oravy cez rieku Oravu je nefunkčný. Nerozumiem prečo. Nerozumiem viacerým veciam a život je aj tak pekný. Autobusom sme zastali na parkovisku pri dedine Stankovany. Cez lávku ponad Váh sme sa dostali do dediny. Tu na nás čakali Bošanci na zaujímavom autobuse, posádky dvoch áut i traja domáci keškári, ktorých zlanárila Janka. Pri cintoríne veľa ľudí v čiernom. V zástupe pokračujeme až po Zaškovské sedlo. Pozorujeme dve výrazné depresie v sedle, ktoré naznačujú, že pod nami je skrytá jaskynná krása. Ďalej pokračujeme po menších skupinkách. Pod skalnou ihlou je malá jaskyňa. Ľadnica je až takmer pod vrcholom Predného Šípu. Dostať sa k nej vyžaduje trochu odvahy. Skala je mokrá, šmykľavá. Výhľad je aj na vrchol cez otvorené okno. Terasy na vrchole slúžia ako stupne na sedenie v amfiteátroch. Sedíme, jeme, vnímame krásu vôkol, mlčíme i kričíme. Tešíme sa. Poniklece odkvitajú, horce sú krajšie ako na obaloch Tatraniek. Studený vietor nás poháňa ďalej. Vo vápencových skalách sa uchytili prvosienky. Tlačíme sa štrbinou medzi dvoma skalami. Prešli všetci. Nie je to s nami také zlé. Na Zadnom Šípe opäť krátka prestávka. Kríž tu vraj stojí z čias Cyrila a Metoda. Čo si ja pamätám, vždy tam svietil. Cesta na Podšíp je náročná na kolená. Osada je prázdna. Nemal nás kto ponúknuť kávičkou. Nie všetci našli dobrú cestu do Stankovian, ale všetci prišli. Obzeráme sa späť. Šípy sa s nami lúčia nasvietené slnkom. Pozeráme si vnútro kostola. Vidíme pekné drevené oltáre od tirolského majstra, drevenú krížovú cestu. Kostol je zasvätený Božskému srdcu a bol vysvätený v roku 1901 aj kríž na vrchole.
Krčma je na poschodí obchodu. Mladý chlapec odlepuje smútočné oznámenie z dverí. Zomrel mu 51 ročný otec na zástavu srdca. Počas pohrebu v Čechách zomrel aj jeho brat. Rodinné nešťastie. Život prináša i smutné správy. My sme počas dňa dostávali len dobré. Vlado ponúkal orechové rezy, Monikine zákusky sa zjedli už ráno, Marceline na vrchole, Miškove sa jedli stále.....
Zapísal Peter.

A ešte niečo poetické.

Balzam na turistické sebavedomie

Naplánovať v januári túru na oravský Šíp v polovici apríla je malý vabank. Keď však potom padne tá prajná a príjemná strana plánovacej mince, dostane sa výletníkom bohatého priehrštia povznášajúcich  chvíľ a ľúbezných obrázkov. Tesárskotopoľčianskobošianska výprava sa začala trochu mrazivým ránom, ktoré sa však už niekde medzi Novákmi a Prievidzou začalo premieňať na usmievavé, slnečné predpoludnie. Teplo sa horlivo tlačí cez vzorne umyté okná pohodlného autobusu zo solčianskej garáže, Turiec si nenáhlivo meandruje svojou záhradkou ako vlani i ako pred storočím. Martin svieti vynovenými fasádami bytových domov i obchodov, ohuruje hranatými fabrikami, ktoré ho obkľúčili ako armáda osloboditeľov od nezamestnanosti.
V Stankovanoch nám už na moste idú v ústrety dvaja turčianski zálesáci a navigujú nás na žltú. Šíp ponúka svoje ihličnatolistnaté náručie vo váhavom rozpuku, sme predsa na Horniakoch. Chodník, vystlaný vlaňajším bukovým lístím, je zatiaľ iba pre nás, stúpa striedavo strmo a po rovinkách na vydýchnutie, za hodinu sme na prednom Šípe, skalná veža sa týči, ako by ju vybudovali vatrári strážiaci vstup do oravskej doliny pred Tatármi.
Hora pridáva na strmosti, funkčné i nefukčné trička vlhnú potom, srdcia a pľúca preraďujú ma vyšší výkon a už je tu vyhriata lúka na vrchole 1170 m. Pod nami už toľkokrát reprízovaný obrázok, že by to jedného aj nudilo: modrastá stuha rieky, sivý pás cesty, zaolejovaný násyp transslovenskej železnice a pol tucta dedinských uličiek, v ďalekohľadnej diaľke zasnežené žľaby nízkotatranských  kopcov.
A kvôli tomu sa sem terigáte niekoľko hodín? Tú otázku, samozrejme, nikto nekladie, ale svoju prostú, upotenú, zadýchanú odpoveď má každý z nás.
Meditácie však smäd neutíšia, hlad nezaženú. Treba siahnuť do ruksakov a venovať sa telu. Popri tomto banálnom a prízemnom počínaní sa odohráva rituálna výmena a ochutnávka koláčov, keksov, čokolád, cukríkov i rôznych fajnových alkoholov ako v dobe, ktorá nepoznala peniaze. Zatiaľ nie je celkom jasné, aký postoj k tejto forme bartrového obchodu zaujme ministerstvo financií, pretože ide o očividné daňové úniky. Nie je vylúčené, že si od prvého prvý budeme musieť brať na kopce registračné pokladnice. Počkáme si na zbierku zákonov a uvidíme.
Teraz nás už čaká cesta na Podšíp a domov. Polhodinku po horskej sínusoide na terasu Zadného Šípu, niekoľko minút kochania sa a potom takmer nekonečnou strminou zig-zag až na Podšíp. Tisnú sa tam k sebe pod vŕbami a smrečinami chalúpky – starenky tešiace sa dobrému zdraviu. Z najhoršieho ich vypeľhali tí, čo pred štvrťstoročím kričali Bratislava nahlas. Dnes tých otravných krikľúňov už veľmi nepočuť. Dávno ich prekričali developeri v čiernych oblekoch a špicatých topánkach. Starenkám - chalúpkam to však pôvabu z minulého veku ani najmenej neuberá.
A ešte jeden kilometer po jelenej prti či pytliackom chodníčku končiacom ilegálnym prechodom cez železničnú trať rovno ku krčme. Dáme si načapovať pol litra piva, ešte posledný raz sa obrátime tvárou k bralám, ktoré sa v celom svojom majestáte kúpu v žiari nebeských reflektorov. Tam hore sme boli, šepkáme sa skoro nahlas spokojní, ba až pyšní na seba. Šíp je balzam na turistické sebavedomie.

Vlado Štefanovič, apríl 2014

Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp
Od 14. Šíp