logo KST Žochár Topoľčany

Rumunsko

Dátum konania:  29. 07. 2014

Za šperkami v Rumunsku s Kudrnom.  (0 km)

 

1. deň – 29. 07.

Tento rok sme sa vybrali spoznávať prírodné šperky Rumunska znovu s CK Kudrna. O 17,00 hod. sa odchádza z Topoľčan do Bratislavy, kde nás kudrnovci vyzdvihnú. Už v autobuse do Bratislavy sa kŕmime výbornými svadobnými zákuskami, ktoré doniesla Bea, pretože ženila syna. Doniesla ich toľko, že ešte ostalo aj pre uvítací výbor na čele s Editiným synom, ktorý nás prišiel vyprevadiť aj s malou výslužkou na parkovisko, kde nás má cestovka vyzdvihnúť. Asi o pol ôsmej prichádza moderný autobus, ktorý nás potešil dostatočným priestranstvom pre nohy, ako aj batožinu. Z Bratislavy odchádzame až o ôsmej večer, pretože čakáme ešte na jednu pasažierku. Tentokrát je zájazd plne obsadený so 40 účastníkmi zájazdu, z ktorých je 7 Žocharov – Peťo L., Peťo D., Peťo N., Paľo A., Hela D., Hela J.,  Bea M. Okrem toho tu máme ešte dvoch Slovákov – Dušana zo Záhoria a Evu z Bratislavy. Technický servis a s tým spojené služby nám poskytnú znovu dvaja sprievodcovia– Jaroslav prezývaný Ozzy a Jakub (ktorí majú tiež slovenské korene), kuchárka Drahuška a dvaja vodiči – Dávid a Láďa. Neprehliadnuteľným sa stal ešte jeden člen výpravy – pes, s ktorým sa nevedel rozlúčiť český manželský pár a zobral ho so sebou. Rýchlo a bezpečne precestujeme cez Maďarsko a v Rumunsku sme o 02,00 hod. nad ránom. Do autobusu vchádzajú na kontrolu pasov maďarský a rumunský colník spolu, takže je to veľmi rýchle za nami. Je tu však posun času, tak si hodiny posúvame na 03,00 hod. a vymieňame EUR(á) za rumunské RONY.

 

2. deň – 30. 07.

Po výmene peňazí a malej prestávke sa znovu uložíme na prerušovaný spánok, pretože je ešte stále hlboká noc a takto pokračujeme ďalej v cestovaní do mestečka Hunedoare. Zobúdzame sa okolo pol ôsmej a Ozzy nás zoznamuje s Rumunskom. O ôsmej sme už na parkovisku pod Korvínskym hradom, ktorý si chceme pozrieť. Je tu však malá prekážka, pretože ho otvárajú až o deviatej. Aby sa dobre využil čas pri autobuse dostávame raňajkové koláče a ideme si pozrieť centrum mestečka, kde nás ihneď upútajú psi ležiaci v strede cesty. Vôbec im nevadí, že ich autá musia obchádzať. Jeden dokonca vyzerá ako maxi pes Fík, hoci mu chýba súdok okolo krku, ako mal ten rozprávkový. Okrem psov nás zaujme aj pravoslávny kostol, ktorý si pozrieme aj z vnútra. Ako sa neskôr dozvedáme od Ozzyho, približne 86 % populácie sa hlási k pravoslávnej cirkvi.  Po páde vlády Čaušeska štát podporuje stavbu kostolov a nájdeme ich aj v najmenšej dedinke. Zaujímavosťou je, že Rumunsko je jedinou krajinou s románskym jazykom, ktorá nie je katolícka. O deviatej sa vraciame späť a ideme si pozrieť Korvínsky hrad, ktorý je najväčšou gotickou pevnosťou v Rumunsku. Hrad sa nachádza na strmej skale, je obohnaný 30 m hlbokými vodnými priekopami a vchod tvorí úzky most na vysokých kamenných pilieroch. Bol postavený v 14. stor. rodinou Hunyadi a začiatkom 20. stor. prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Jeho vývoj v gotickom slohu s renesančnými a barokovými prvkami z neho robia geniálne architektonické dielo. Hrad má veľa veží a vežičiek, dve veľké sály ( „Rytierska sala“ a „Dieta Hall“) a celú radu nádherných interiérov, ktoré často tvoria dobové kulisy využívané pri natáčaní historických filmov. Po veľmi peknej prehliadke znovu sadáme do autobusu a presúvame sa do najznámejšej a najväčšej lokality zemných pyramíd – RIPA ROSIE. Nachádzajú v Západných Karpatoch v pohorí Apuseni. Aby sme si vedeli predstaviť zemné pyramídy, sú stĺpovitého tvaru, špicaté a na vrchole často chránené balvanom alebo odolnejšou horninou. Vytvorili sa z červených, málo spevnených oligocenných pieskovcov a zlepencov. Lokalita má charakter svahovitého amfiteátru širokého asi 800 m a vysokého 125 m. Prehliadka pyramíd sa všetkým páčila, hoci slniečko už poriadne pražilo a cesta nahor a dole bola miestami poriadne šmykľavá. Nebolo to na sandále, ako predtým „trefne“ podotkol Ozzy. Toto ho poučilo, aby sa začal vyjadrovať opatrnejšie, pri radách ako sa máme obuť. Potom sa už presúvame do najväčšieho a najrozľahlejšieho pohoria Făgăraş, kde spíme v malom kempe v Dejani. Postavíme stany a do večere nám zostávajú asi tri hodiny, preto sa ešte ideme pozrieť do jedného zaujímavého kláštora. Po návrate sa okúpeme v neďalekom čistom potoku, pretože v kempe nie sú sprchy. Pre mnohých je to prvýkrát, ale bolo tak horúco, že nás studená voda príjemne osviežila. Po tejto prírodnej očiste nás čakala večera, ktorú nám uvaril majiteľ kempu. Najprv bol grilovaný pstruh a potom tradičné „mici“ – na rošte pečené malé korenené fašírky urobené zo zmesi mletého hovädzieho, bravčového a baranieho mäsa. Mojim mäsožravým priateľom však mici veľmi nechutilo, pretože nebolo dobre prepečené.

 

3. deň – 31. 07.

Ráno vstávame o siedmej, naraňajkujeme sa a pobalíme stany. Prejdeme cez mesto BRASOV, ktoré si pozrieme o dva dni neskôr. Ozzy sa nás snaží naučiť, ako sa povie po rumunsky dobrý deň, ďakujem, prepáčte, dovidenia a počítať do desať. Opakoval nám to každý deň, ale vždy sme to zabúdali, pretože rumunština je pre väčšinu z nás dosť ťažký jazyk. Druhým najrozšírenejším jazykom je maďarčina (6,7%) a tretím rómština (1,1%). Dohovoriť sa po anglicky však nebol žiaden problém, Rumuni sa snažia prispôsobiť turistom. Prichádzame do Pasul Bratocea a odtiaľ  vychádzame na turistiku do pohoria CIUCAŞ s množstvom pekných zlepencových veží, stĺpov a ihlíc. My žochari sa držíme pokope, len strácame Peťa L. Ale znovu sa pri nás objaví na vrchole hory CIUCAŞ, ktorá je najvyššou horou rovnomenného pohoria (1 959 m. n. m.). Tu vystavíme telá slniečku, ktoré príjemne zohrieva a obedujeme. Peťo D. hľadá v ruksaku banán, ale nevie ho nájsť, preto Peťo L. poznamená „že mu ho asi zjedol himalájsky tiger“ a odvtedy Peťovi L. prischla táto prezývka. Ďalší z Petrov, tentokrát Peťo N. si dáva ešte vrcholové pivo a  ideme dole. Cesta je spríjemňovaná zaujímavými príhodami viacerých kolegov z minulých čias. Autobus nás čaká na dohodnutom mieste a presúvame sa do kempu Cheia, kde nás čaká studená sprcha. Neďaleko kempu stojí kláštor, ktorý si ideme pozrieť hneď po postavení stanov, aby sme využili možnosť odfotiť si ho v lúčoch zapadajúceho slnka. Podľa tradície tu bol prvý kláštor postavený v r. 1770 a následne bol zničený Turkami v r. 1777. Novodobý kostol, ktorý je zasvätený svätej Trojici, bol postavený v r. 1835 mníchmi Damaschin a Iustin. Kláštor predtým slúžil aj ako ochrana Rumunov z Transylvánie, ktorí opustili svoje domovy kvôli národnostnému a náboženskému útlaku. V súčasnosti sa tu nachádza dom odpočinku pre kňazov a zamestnancov patriarchátu. Je to založené na starej tradícii sociálnej podpory v Rumunskej ortodoxnej cirkvi. Zaujímavosťou kláštora je aj to , že vlastní významnú zbierku predmetov vysokej umeleckej hodnoty a bohatú knižnicu obsahujúcu staré rumunské knihy a rukopisy.

 

4. deň – 01. 08.

Ráno vstávame znovu o siedmej a ideme na raňajky, ktoré nám pripravila naša kuchárka Drahuška, ktorá nás zvoláva na jedlo „miláčkové podáva sa večera alebo raňajky“. Takisto fanúšikov kávy čaká už zaliata voňavá káva, ale len tých čo si pripravili hrnček s kávou pred raňajkami. Ďalšou činnosťou je sušenie stanov, pretože v noci „padala“ rosa a pre nedostatok času sa nám to podarilo len čiastočne a preto dúfame, že večer ich dosušíme. Pobalení a dobre naladení odchádzame do mesta SLĂNIC, ktoré je obklopené horou Munte de Sarii (Hora soli). Názov mesta a hory pochádza z početného výskytu ložísk kamennej soli v tejto oblasti. Zatiaľ, čo karpatské ložiská na území Poľska, Ukrajiny a Slovenska sú ukryté v hĺbke, v Rumunsku vystupujú ložiská na povrch, kde vzhľadom k ľahkej rozpustnosti a malej tvrdosti soli podliehajú rýchlej erózii, čo vedie k vzniku soľného krasu. Rumunsko má v tomto mimoriadne postavenie v Európe. V mestečku ideme na prírodné kúpalisko, ktoré je na mieste starej soľnej bane a tu strávime pol dňa kúpaním v slanom jazere. Voda je natoľko slaná a „hustá “, že sa v nej ani neplavec neutopí. Ale podľa Bei ani toto nemusí platiť vždy a napriek našemu presviedčaniu do nej nechcela vliezť. Bonusom kúpeľa bolo aj bahno, ktoré vraj lieči, preto sa niektorí z nás po vzore domácich ponatierali celí. Ja som si natrela len koleno, ale myslím, že mu to veľmi nepomohlo. Paľo A. sa rozhodol, že navštívi v meste aj soľnú baňu a tak nás po čase opustil. Vykúpaní a osprchovaní odchádzame preč. Chýba nám len Paľo, o ktorého máme strach pretože  nevieme, že sa dohodol s Ozzym, že ho zoberieme po ceste. Presúvame sa do lokality Vulcanii Noroioşi, kde spíme znovu v malom kempe. Za sprchu treba platiť, ale keďže sme už osprchovaní, nie je to potrebné využiť túto osobitnú ubytovaciu službu. Po postavení stanov si urobíme prechádzku k väčším bahenným sopkám PICLELE MARE, ktoré sú vysoké až 6 m. Tieto sopky sú raritou nielen v Rumunsku, ale aj v Európe. Napriek prvotnému dojmu sa nejedná o klasické sopky. Pred sebou vidíme mesačnú krajinu s krátermi bublajucého blata, ktoré je studené a slané. Prebublávajúcim plynom je metán, ktorí sprevádza ložiská ropy. Ropa a plyn sú spoločne uzatvorené vo vnútri soľných vrstiev a tie často pukajú. Pozdĺž trhlín a zlomov vystupuje s plynom aj slaná voda, ktorá strháva so sebou íl a vytvára šedé bahno, ktoré vyteká na povrch a následne zasychá. Rumunsko má v  počte bahenných sopiek dominantné postavenie, podobné ďalšie sú až na Kryme. Veľkou škodou je aj to, že domáci niektoré sopky upchávajú. Po prechádzke nás čaká chutná večera a po večeri nám Peťo L. rozpráva množstvo vtipov. Zaspávame pri speve pár vytrvalcov doprevádzanom  gitarou nášho sprievodcu Ozzyho.

 

5. deň – 02. 08.

Ráno vstávame o šiestej a ideme si pozrieť ďalšie bahenné sopky PICLELE MICI v žiare vychádzajúceho slnka. Prichádzame k sopkám a tam už sedí Rumun, ktorý vyberá vstupné 4 RON za pozretie si sopiek. Rumuni vedia ako zarábať. Tieto sopky sú menšie, ale oveľa krajšie. Po návrate pobalíme stany a raňajkujeme. Potom sa znovu vydáme na cestu, pričom si fotíme malú cigánsku osadu, ktorá je podľa nás celkom pekná. Ozzy nám však neodporúča, aby sme sa pri nej zastavili. Cez mestečká Nehoiu a Intorsura Bauzăului sa vraciame späť do mesta BRASOV, aby sme si pozreli jeho historické centrum. Mesto bolo založené bohatými nemeckými Sasmi, blízko strategického karpatského priesmyku na starej obchodnej ceste. Komunistická vláda vytvorilo z mesta centrum ťažkého priemyslu a presídlili do neho tisíce dedinčanov z Moldavska, ktorí sa zamestnali v nových závodoch. Medzi rokmi 1950 až 60 sa Brasov menoval Oraşul Stalin čiže „Stalinovo mesto“. Na kopci Tâmpa nad mestom bolo pomocou vyrúbaných stromov vytvorený obrovský nápis „Stalin“, ktorý je dnes zmenený na „Braşov“. Po príchode do mesta sme išli najprv na obed do miestnej reštaurácie a vyskúšali ich špeciality, ktoré nám chutili. Zvláštnosťou v rumunských reštauráciách je, že sa platí naraz za celý stôl a ostatní si to rozdelia. Aj keby sme ich požiadali, aby nám to vyúčtovali každému zvlášť, neurobia to a nechápu prečo to chceme. Boli sme na túto zvyklosť vopred upozornení našim sprievodcom. Potom sme šli na prehliadku námestia Piaţa Sfatului, kde sme si pozreli jeho hlavnú dominantu – katolícky Čierny kostol. Trochu sme sa túlali historickými uličkami a pozreli sme si aj hradby, ktoré boli postavené na obranu mesta. Ich súčasťou je Katarínska brána, ktorú sa nám tiež podarilo nájsť. Po prehliadke znovu sadáme do autobusa, ktorý nás odvezie do kempu nachádzajúceho sa nad kúpeľným letoviskom BĂILE TUŞNAD. V kempe, je to lúka nachádzajúca sa v jednom z najmladších sopečných kráteroch v Rumunsku, postavíme stany aj napriek vetru, ktorý sa snaží prekaziť našu prácu. My sa nedáme a snažíme sa nájsť čo najlepšie miesta. Večer, po uložení na lôžka zisťujeme, že sa aj tak šmykom posúvame k spolubývajúcemu. V kempe nie je sprcha, tak sa ideme okúpať k jazeru SFĂNTA ANA (jazero sv. Anny), ktoré je vzdialené pol hodiny chôdze cestou, alebo podľa vyjadrenia Ozzyho desať minút skratkou. Keď ju vidíme na vlastné oči, nedáme sa zlákať ušetreným časom a ideme po normálnej ceste. Jazero sa nachádza v druhom najmladšom sopečnom krátery a je veľmi pekné. Voda, podľa vyjadrenia ostatných, je príjemná, ale mne sa zdá veľmi studená, takže sa namočím len po kolená, hoci ostatní sa ma snažia prehovoriť na kúpeľ. Chlad vody je pre mňa silnejší argument ako presviedčanie kamarátov, preto ostávam na brehu. Po večernej kúpačke nás čaká talianska večera vo forme špagiet. Peťo L. nás znovu zabáva vtipmi a historkami. Z jeho repertoáru jeden na pobavenie:

Pani učiteľka dá deťom za úlohu rozprávať na tému „Mama je len jedna.“ Prihlási sa Anička, ktorá hovorím: „Keď prídem domov, mama mi navarí, operie a hrá sa so mnou. Mama je len jedna.“ Potom sa prihlási Marienka, ktorá hovorí: „Keď prídem domov, mama si robí so mnou domáce úlohy a stará sa o mňa. Mama je len jedna.“ Pani učiteľka vyvolá Móricka, ktorý hovorí: „Keď prídem domov, mama leží opitá na gauči. Rozkáže mi, aby som išiel do pivnice a doniesol dve fľašky vína. Idem do pivnice a vidím tam len jednu a teda kričím: Mama, je len jedna.“

 

6. deň – 03. 08.

Prebúdzame sa do príjemného rána. Niektorí ho využili ešte na raňajšiu kúpačku, ostatní sa balíme. Na lúke, na ktorej sme spali, vraj občas vidieť medvede, ale my sme ich našťastie nevideli. Po raňajkách ideme na prehliadku rašeliniska Mlaştina Mohoş, ktoré sa vytvorilo v ďalšom kráteri tým, že pôvodné jazero zaniklo. Kúpime si lístky a už nás čaká sprievodca, pretože vstup bez neho je tu zakázaný. Vie po anglicky, ale pomáha si aj obrázkami, takže sa dozvedáme rôzne zaujímavé informácie. Po rašelinisku prechádzame po drevených lavičkách, pretože pohyb mimo nich je nebezpečný a rašelinisko by nás mohlo ľahko pohltiť. Nachádza sa tu veľa jazierok (tzv. rašelinné oká) a rastie tu tiež celá rada typických rastlín (tri druhy mäsožravých rosičiek – Drosera rotundifolia, Drosera anglica a Drosera obovata, kľukva močiarna, suchopýr, šucha, adromédka a pod.). Rašelinsko bolo vyhlásené za prírodnú rezerváciu s plochou 80 ha. Následne sadáme do autobusa a presúvame sa k vulkanickej jaskyni PEŞTERA PUCIOASA, ktorá sa využíva na liečebné účely. Jedná sa o prípad tzv. psej jaskyne, pretože v nej vyvierajú plyny (dominuje CO2 a sirovodík), ktoré sú ťažšie ako vzduch a držia sa pri zemi. Pod nimi sa na podlahe vo forme žltých povlakov usadzuje síra. Sirovodík vytekajúci z jaskyne sa „plazí“ po svahu a už z diaľky svojím zápachom na ňu upozorňuje. V okolí sa nachádzajú aj minerálne pramene a pri jednom z nich je urobený malý bazénik, kde si máčame nohy. Keďže je veľmi teplo a voda príjemná,  nechce sa nám odísť, ale čas je neúprosný. Ako bonus nás po ceste čaká ešte jeden bazénik, v ktorom je pre zmenu veľmi studená voda. Slnko pomaly zapadá a vyskúšajú ho len niektorí otužilci. Cestou pozeráme film Drakula, keďže sa nachádzame v oblasti, kde žila jeho predloha. Nakoniec prichádzame do kempu Perla Vlăhiţa s termálnym bazénom. Po postavení stanov ideme odskúšať kvalitu vody v bazéne. S prekvapením zisťujeme, že je v ňom slaná voda. Po kúpačke nás čaká večera a po nej Peťo L. rozpráva znovu vynikajúce vtipy. Pre spestrenie hráme aj žolíka do doby, kým aspoň trochu vidíme na karty. Paľo A. svojským štýlom drží karty, pričom časť z nich si ukladá na lavičku. Pripomína mi malého Igora Ď., s ktorým hrávame pravidelne karty počas letnej cykloturistiky. Zaspávame pri speve zabávajúcich sa rumunských susedov.

 

7. deň – 04. 08.

Po raňajkách a zbalení stanov znovu vyrážame na cestu. Prechádzame cez župu HARGITA. Je to kraj Székelů alebo „Maďarsko v Rumunsku“. Žijú tu maďarsky hovoriaci obyvatelia, ktorých zvyky a hudby sa odlišujú od ostatných. Dediny sa vyznačujú výstrednými drevenými bránami s rôznymi ozdobami. Zastavujeme v jednej z týchto dediniek a na pešo sa ňou prejdeme obdivujúc a fotografujúc tieto rekvizity. Potom prechádzame do rodiska O. Balásza, kde je aj múzeum týchto brán a  nachádza sa tu aj jeho pomník. Zastavujeme sa v dedine Corund, ktorá sa vyznačuje originálnou keramikou. Vedľa cesty sa nachádza množstvo malých obchodíkov, ktoré ponúkajú rôzne suveníry a medzi nimi si kupujeme malé upomienkové predmety. Následne sa presúvame do dediny PRAID, ktoré leží v pohorí Gurghiu, kde sa nachádza rozsiahly soľný kras. Ťaží sa tu soľ v hlbinnej bani a nachádza sa tu tiež tzv. Údolie soli, ktoré vytvorila riečka Corund eróziou v kamennej soli. Ideme navštíviť prístupnú soľnú baňu, do ktorej nás po zaplatení vstupného zavezie miestna autobusová doprava. Po vystúpení vchádzame do obrovských priestorov komerčne využitej časti bane, kde sa soľ už vyťažila. Baňa slúži ako podzemné sanatórium pre chorých s pľúcnymi chorobami. Prechádzame sa obrovskými podzemnými priestormi, kde sa nachádzajú rôzne obchodíky, reštaurácie, zábavné priestory pre dospelých i deti. Je tu  dokonca umiestnená aj kaplnka.  Tiež je tu dostatočne silný signál pre mobil a internet, takže máme spojenie. Teplota sa tu pohybuje okolo 8 °C. Prehliadka je veľmi zaujímavá, hoci je tu množstvo ľudí a s tým aj súvisiaceho hluku. Po prehliadke sa presúvame do kempu pri mestečku GHEORGHENI. Po ceste však musíme zastaviť pre poruchu štartéra. Zastavujeme na benzínovej pumpe a Dávid kupuje známku na jazdu po rumunských cestách. Trvá to dosť dlho, tak nám Ozzy rozpráva príhodu z minulého roku, kedy sa im stalo, že namiesto Česka im na známku vytlačili Slovensko. Konečne niekto pozná aj nás! Prejdeme cez mestečko a vchádzame do kempu, ktorý je prázdny a preto staviame stany na dvore rodinného domu. Autobus so šoférmi odchádza na kopec nie pre pekné výhľady, ale kvôli stále haprujúcemu štartéru. Pred večerou a po večeri znovu hráme žolíka a Peťo L., ako obvykle, rozprával vtipy a zábavné príhody.

 

8. deň – 05. 08.

Vstávame a okolo nás sa vznáša hustá hmla, čo vyvoláva dohady, aké bude počasie. Podľa správ od kudrnovcov má pršať až poobede. Dávid s Jakubom odchádzajú kúpiť štartér a nás Láďa odvezie pri jazero LACUL ROSU (Červené jazero), ktoré vzniklo zosuvom pôdy do koryta riečky Bicaz,  čo vyvolalo zadržanie jej vôd. Červená farba jazera je spôsobená zlúčeninami železa. Legenda hovorí, že pri zosuve jazero v sebe pochovalo mnoho tunajších pastierov aj s dobytkom a ich krv vraj farbí vodu dodnes. Lacu Rosu je obľúbenou turistickou destináciou a pohľad na neho je úchvatný. Zaujímavosťou sú aj nad hladinu vyčnievajúce zbytky kmeňov potopených stromov. Počas obhliadky jazera začína pršať a túto malú prehánku prečkáme v bufete . Potom vyrazíme na túru, ale počas výstupu začína pršať a už sa dažďa nezbavíme počas celého dňa. Vystúpime na vrchol kopca Suhardul Mic (1 344,50 m. n. m.), z ktorého máme zahmlený výhľad na jazero. Keďže prší, nezdržíme sa dlho a zostupujeme dole na druhú stranu do Bicazského priesmyku. Vytvorila ho pretekajúca rieka Bicaz, nad ktorou vytvárajú skaly akúsi prírodnú strechu. Keď zídeme dole, naobedujeme sa a čakáme na opozdilcov. Ďalšia cesta pokračuje pešo najznámejšou rumunskou tiesňavou CHEILE BICAZULUI. Pohľad nad nás a pred nás je veľmi pekný, ale je zamračené, takže fotky nie sú verným obrazom úchvatných scenérií. Rušivým prvkom je, že je to cesta aj pre autá a je pomerne rušná, takže si musíme dávať pozor aj na ne. Podnikaví Rumuni využili záujem turistov a popri ceste postavili drevené stánky, kde predávajú rôzne suveníry. Na konci cesty nás má čakať autobus, ale ten tam nie je. Ozzy ide zistiť, čo sa deje a potom sa dozvedáme zlé správy. Pavla, jedna z našich českých kolegýň, sa pri zostupe pošmykla a zlomila si nohu. Nasleduje ďalšia „Jóbova zvesť“ – šoférovi Láďovi tragicky zahynul 31-ročný syn. Takže namiesto prejazdu do kempu DURAU sa vraciame do predchádzajúceho kempu. Paľo nám v autobuse rozpráva o nehode Pavly. Šmyklo sa jej na mokrom teréne a spadla tak nešťastne, že sa jej dolámala noha. Nebol tam signál a niektorí začali panikáriť. Paľo preto zbehol dole do doliny, aby zistil, že ani tam signál stále nie je. Stopol si Rumuna, ale ani ten nemá signál, ale pomohol tak, že  ho odviezol k turisticky frekventovanému jazeru, kde sa nachádza aj policajná stanica. Tu sa však nemôže dobúchať k osadenstvu a tak si pýta pomoc od predavačky z obchodu oproti stanici. Tá vidiac prichádzajúceho policajta  hneď na neho zavolá. Paľo mu vysvetlí situáciu a ten už všetko zariadi. Pavlu medzitým zniesli dole na provizórnom lehátku, ktoré vytvorili z batohov. Tam už čaká sanitka, ktorá ju odvezie do nemocnici v GHEORGHENI. Po príchode do kempu už našťastie neprší a znovu staviame stany. Po večeri sa dozvedáme nové správy o Pavle, s ktorou zostal Jakub celú noc. Zlomenina je komplikovaná a je potrebná operácia. Zranená sa však nechce nechať operovať v Rumunsku, preto pre ňu posielajú sanitku z Čiech. Dávidovi sa medzi tým podarilo opraviť autobus.

 

9. deň – 06. 08.

Zobúdzame sa do slnečného rána, preto sa rýchlo pobalíme a vraciame sa do mestečka GHEORGHENI. Zastavujeme pri nemocnici, kde dve kamarátky s Jakubom idú navštíviť Pavlu a nesú jej pár vecí, ktoré súrne potrebuje. My ostatní využívame zastávku na doplnenie zásob v blízkom Kauflande. O pol hodinu sa vraciame pre nich a prechádzame do pohoria CEAHLĂU, ktoré sa nachádza uprostred rumunských Carpati Orientali, na západnom okraji moldavského kraja Neamt. CEAHLĂU, známe už v stredoveku, ale najmä v období romantizmu bolo silným inšpiračným prameňom pre umelcov. Rozlohou neveľké horstvo nesie aj prívlastok duchovné – sväté. Oddávna bolo domovom mníchov – pustovníkov a platí to dodnes. Požíva ochranu ako národný park v ktorom poskytujú svoje služby  dve horské chaty a je sídlom dobre fungujúcej horskej služby Salvamont. Zastavujeme sa ešte v mestečku TOPLITA, kde máme možnosť vymeniť si peniaze. Okolo pol dvanástej vstupujeme do národného parku a keď chceme platiť zisťujeme, že dnes to máme zadarmo, pretože včera bol pravoslávny sviatok a konala sa púť k drevenému kláštornému kostolíku. Tento sa nachádza pod horou TOACA vo výške 1 700 m. n. m. Pútnici tu prespia a na druhý deň schádzajú dole. Vydávame sa na túru a niektorým z nás sa ťažko kráča. Bea nás povzbudzuje, že ku chate Fântânele to zvládneme za necelých 40 min., hoci smerovník hovorí o hodinke. Má síce pravdu, ale bolo to stále hore kopcom a bez prestávky. Tu sa na chvíľu zastavíme na oddych a po ňom pokračujeme. Dnes nás čaká ešte 1 100 m prevýšenie, čo viacerým z nás značne ubralo zo síl. Stále stúpame hore a hore. Oproti nám stretávame pútnikov, ktorí prenocovali pri kostolíku a vracajú sa späť. Obzeráme si ich a pozastavujeme sa nad ich oblečením, pretože podľa nás sú nevhodne vystrojení do týchto hôr. Dokonca niektorí majú obuté len šľapky a balerínky. Okolo štrnástej hodiny sa dostávame až na najvyšší bod hory Toaca (1 900 m. n. m.), kde fúka studený vietor, čo ale kompenzujú krásne výhľady. Po chvíli sa ukáže slniečko a preto rýchle zmeníme plány a obedujeme v závetrí. Posilnení schádzame dole a míňam chatu Dochia. Prichádzame ku kláštoru a kostolíku, kde sa konala púť. Pozrieme si kostolík a ideme ďalej, pretože sa začína mračiť a vrchol hory Toaca je už v oblakoch. Cesta dole je dosť prudká a namáha najmä naše kolená. Zostúpime až k najväčšiemu moldavskému vodopádu DURUITOAREA, ktorý je dvojstupňový. Fotíme ho, ale na dlhšiu obhliadku už nezostáva čas, pretože začína popŕchať. Obliekame pršiplášte a vyťahujeme dáždniky a o chvíľu sa spustí hrozný lejak. Turistické nohavice mám o chvíľu do nitky mokré. Ideme ďalej a dúfame, že to čoskoro prestane. Ale napriek našim želaniam len prší a prší, zem nestačí vsakovať vodu. Ťažko sa nám ide, lebo terén je rozmočený a šmykľavý. Začíname byť z toho zúfalí, pretože stále nevidíme dnešný cieľ našej cesty. Ale nakoniec predsa prichádzame k autobusu. Väčšina turistov je už tam a ohrievajú sa teplým čajom v miestnej reštaurácií. Tu nás čaká aj nový šofér Miloš, ktorý prišiel vymeniť Láďu. Počkáme ešte na posledných a autobus nás odvezie do kempu v DURAU. Našťastie po ceste prestalo pršať, tak si môžeme postaviť stany. Tentokrát nás čaká teplá sprcha a potom večera na zakrytej terase, ktorá patrí k baru, ktorý je však k žiaľu viacerých zavretý. Českí turisti sú vynaliezaví, najmä ich mládež. Medzi nami sú aj dva bratia – tínedžeri, ktorí požičajú nádobu od spolubývajúcich v kempe, kde sa dá založiť oheň a o chvíľu sušíme mokré topánky. Moje sa celkom dobre vysušili, hoci ešte tri dni boli cítiť dymom.

10. deň – 07. 08.

Zobúdzame sa do hmlistého rána a čakáme na slniečko. Ale toho sa nedočkáme ani po raňajkách, preto zbalíme stany, hoci sú vlhké. Presúvame sa do pohoria CĂLIMANI, ktoré sa nachádza v severnom Rumunsku a je súčasťou reťaze vulkanických pohorí. Ide o vyhasnutú sopku obrovských rozmerov, kde v kráteri sa zachovali veľké nánosy síry, ktoré v minulosti boli predmetom rozsiahlej ťažby. Cestou sa počasie zlepší a svieti aj slnko, čo nás povzbudí na tele aj duchu. Prejazd trvá tri hodiny, pretože cesty sú úzke a hrboľaté, pričom si robíme povinné prestávky. O jedenástej vyrážame z dedinky Dornisoara na turistiku. Musíme pešo prejsť celou dedinou, pretože cesta, ktorá tu bola urobená pred rokom, sa znovu opravuje. Pri posledných domoch odbočujeme do lesa, preliezame drevené brány a stúpame hore pozdĺž potoka, ktorý sa neskôr mení na blato. Konečne sa skončí jeho miesenie našimi nohami a stúpame lesom nahor. Musíme prekonať 700 m prevýšenie. Po výstupe na vrch si oddýchneme, doplníme cukor a čaká nás príjemná cesta po hrebeni. Popri chodníku rastie veľa čučoriedok, ale nemáme čas ich jesť, pretože v diaľke počujeme hrmenie a bojíme sa, aby nás znovu nezastihol lejak ako včera. Nakoniec sa dostaneme k cieľu našej túry – k prírodnému monumentu „Dvanásť apoštolov“ (po rum. Stânclle Doisprezece Apostoli) vo výške 1 775 m n. m. Útvar je tvorený zoskupením fantasticky modelovaných skál zo sopečných vyvrženín pripomínajúce zkamenelé ľudské a zvieracie bytosti. Pofotíme si ich a obedujeme. Nezdržiavame sa dlho, aby nás nezastihol dážď a rezko stúpame dole. Najprv prechádzame ihličnatým lesom, kde stromy ledva prepustia trochu svetla a potom po lúkach, pričom musíme preskakovať ohrady pre ovce a kravy. V diaľke už prší a obloha začína tmavnúť aj nad nami, takže sa ešte viac ponáhľame dole k autobusu. Sem tam spadnú prvé kvapky, ale zatiaľ nás to nechytá. Cesta dole nám mala trvať dve hodiny, ale keďže sme sa ponáhľali, zvládli sme ju za hodinu. Musím sa priznať, že k tomuto výkonu mi dopomohla Bea M., za ktorou som išla ledva prekladajúc nohy. Strach zo zmoknutia bol však silný motivačný faktor. Pri autobusy, ktorý nás čaká v Gura Haitii, je už pripravená večera. Najeme sa, pobalíme a odchádzame preč. Po ceste prší, ale to nám už nevadí. Zastavíme sa ešte v supermarkete na malý nákup a potom je už len prejazd do kempu, ktorý trvá cca 3 hodiny. Aby nám cesta rýchlejšie utiekla, pozeráme film „Ako utopiť doktora Mráčka“. Spíme v malom kempe pri jazere Colibiţa, ktorý vlastní umelecký rezbár z Nemecka. Po postavení stanov, niektorí z nás sa umyjú v jazere, pretože ako je to skoro v tomto kúte sveta pravidlom, v kempe nie sú sprchy. Tí otužilejší si aj zaplávajú, ale voda je dosť studená a vonku je už chladno. Večer strávime v bare, kde hráme žolíka a pozeráme futbal (hrajú Češi, ale ako správny „fanúšik“ neviem s kým).

 

11. deň – 08. 08.

Vstávame do slnečného, ale studeného rána. Raňajkujeme na slnečnej terase a dúfame, že slnku sa podarí vysušiť stany. Ale nepodarilo sa, takže ich znovu balíme vlhké. Vydávame sa na prejazd cez Transylvániu do pohoria TRASCAU, ktoré je tvorené množstvom vápencových skál. Pretekajúce riečky si cez ne prerazili cestu a vytvorili množstvo strmých roklín. Keďže sa nachádzame v oblasti, v ktorej žil gróf Drakula, pozeráme o ňom dokumentárny film, ktorý hovorí o dobových reáliách a približuje vznik mýtov o ňom (napr. pitie krvi). Film bol zaujímavý a tak cesta prebieha rýchlejšie. O jednej prichádzame do Râmetu, z ktorého ideme na prechádzku Râmetskou tiesňavou, jedným z najpozoruhodnejších prírodných výtvorov stredného Rumunska. Najprv prechádzame lesnou cestičkou, neskôr sa už vyzúvame a brodíme riečkou pretekajúcou tiesňavou. Prechádzame cez skalnú bránu a obdivujeme skalné previsy a obrovské kotle, ktoré vyhĺbila voda. Miestami sa nachádzajú aj reťaze, pretože voda je tam dosť hlboká. Zasekli sa tu rumunskí turisti aj s malým dieťaťom a museli sme čakať, pretože sa chcú vrátiť, ale nevedia ako ďalej postupovať. Nakoniec sa im to šťastne podarilo a my pokračujeme. Začína hrmieť a obloha sa nad nami pomaly zaťahuje. Ozzy nás v strede cesty obracia späť, hoci sme chceli prejsť celú tiesňavu a pozrieť si dedinku Cheia, ktorá už vymrela a je tam len pár domov a kostol. Po ceste späť nás zachytí prvá búrka. Kým prídeme k autobusu už svieti slniečko. Ale o chvíľu sa znovu zamračí a spustí sa hrozný lejak. Takto sa to zopakuje ešte asi dvakrát. Našťastie sedíme v autobuse a pozeráme tú spúšť. Sme radi, že sme sa vrátili, pretože ísť ďalej tiesňavou by bolo riskantné, pretože by sa šmýkalo a hladina riečky dosť nebezpečne stúpla. Konečne prestane pršať a my máme skorú večeru. Pobalíme a odchádzame do táboriska nachádzajúcim sa pod zrúcaninou hradu pri dedinke Colţesti, kde máme stráviť poslednú noc. Znovu prší a my sa už začíname tešiť na domov, pretože stany, spacáky a ostatné veci nám začínajú vlhnúť. Keď prídeme do táboriska, už našťastie neprší. Postavíme si stany a obzeráme naše táborisko, ktoré je v peknom prostredí, ale bez sprchy a záchodu.

 

12. deň – 09. 08.

Zobúdzame sa znovu do slnečného rána a stany presúvame na slnko, nech sa trošku usušia od rannej rosy. Ale už nám to nevadí, pretože sme spali pod stanmi poslednú noc. Po raňajkách ideme na poslednú túru. Prechádzame cez zrúcaninu hradu dedinku Colţesti a za ňou začíname stúpať na skalný vápencový masív Piatra Secullui (1 129 m.n.). Je to dosť prudké stúpanie a musíme prekonať 700 m prevýšenie. Masív nie je zalesnený, takže počas prestávok obdivujeme políčka pod nami. Povzbudzujú nás aj odkazy od Ozzyho, že to už nie je ďaleko. Na vrchole máme oddych a kocháme sa pohľadmi na pohorie Trascau a políčka pod nami. Ideme ďalej po hrebeni a potom prudko dole. Cesta dole bola dosť zlá, prudko klesala a dosť sa šmýkalo, pretože deň predtým pršalo. Mali sme čo robiť, aby sme sa udržali na nohách. Oproti nám idú poľskí turisti, ktorých obdivujeme, pretože majú obuté obyčajné tenisky, dokonca niektorí len sandále alebo šľapky. Nakoniec všetci v poriadku zídeme dole do maďarskej dediny Rimetea, kde kupujeme posledné darčeky a občerstvujeme sa v miestnej krčme. Prezrieme si dedinku a na námestí si fotíme dedinčanov, ktorí vo vodnej nádrži tepujú koberce. Aby nikto nebol diskriminovaný, čistia aj ženy aj chlapi. O chvíľu prichádza náš autobus s obedom, ktorý si doprajeme priamo na námestí. Po obede prejdeme do mestečka TURDA, kde ideme na kúpalisko. Aj tu nás čaká prekvapenie, pretože to nie sú bazény na aké sme zvyknutý, ale dve slané jazerá. Voda je ešte slanšia ako v meste SLĂNIC. Vôbec sa tu nedá plávať, len tak sa vznášame na vodnej hladine. Je to super, len nás štípu všetky škrabance, ktoré sme získali pri poslednom zostupe a aj tie staršie. Snažím sa presvedčiť aj Beu, aby to aspoň raz vyskúšala, ale strach je silnejší. Potom poriadna sprcha na zmytie soli a zastávka v Kauflande na nákup rumunských vín a syrov. Zabalíme nepotrebné veci do batožiny, aby nám nezavadzali v autobuse a mali sme dostatok pohodlia pri ceste domov. Peťo L. nám kúpil šamrony ako poďakovanie za milú spoločnosť. Večer o ôsmej sa vydávame na dlhú spiatočnú cestu domov. Drahuška nám po ceste prečítala romantický opis Rumunska a cesta nás pomaly uspáva. O pol dvanástej sme na hraniciach a pretože kontrola autobusu a pasov prebehla veľmi rýchlo, môžeme nerušene pokračovať v ceste. Posúvame si ukazovatele času o hodinu dozadu a znovu zaspávame tešiac sa na domov.

 

13. deň – 10. 08

Do Bratislavy prichádzame okolo piatej. Tu sa rozlúčime s našimi českými bratmi a vystupujeme. Ich autobus odchádza a my skoro hodinku čakáme na odvoz, ktorý mešká, pretože uviazol v kolóne pred Bratislavou. A potom už len cesta domov.

 

Zhrnutie: množstvo prejazdených kilometrov, milí sprievodcovia, kuchárka, ako aj vodiči. K tomu nádherná príroda, množstvo zaujímavostí, výborné a lacné jedlo.

O rok nás možno čaká ďalšia zaujímavá balkánska krajina – Albánsko.Zapísala Hela J.