Klub slovenských turistov Žochár Topoľčany

KST Žochár Topoľčany

Turistický klub priateľov prírody, cyklistiky, lyžovania. Každý je vítaný.

Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2023).

Kňaží stôl

Dátum konania: 15. 3. 2014

Trasa: Krásna Ves – Udrina – Kňaží stôl – Bradlo – Podlužany (19 km).

Hora, ktorá hladí dušu (aj drsnou rukou)

Titulok samozrejme zavádza, veď hora pichá, škriabe, prípadne hučí a odpovedá, ako sa do nej volá. Pravda, na Orave je aj taká hora, ktorá lieči z jatrivých rán a sem-tam aj kriesi a zotavuje. Pravdepodobne tých, ktorí zliezajú z Babej hory. Niečo na tom bude, pretože  sme tam pred polrokom stretávali celkom živých a vyliečených kamarátov.
No nepreháňajme to s poéziou a dohodnime sa na tom, že hora pod Udrinou, Kňažím stolom a Bradlom nehladí, ale vďačí a odmeňuje. Vďačí tým, ktorí rozhodli, že stovky hektárov listnatého a ihličnatého lesa sú uchránené pred nájazdmi strojov s obrími kolesami, ochránené pred pažravým kvílením stihliek a husqarn. Odmeňuje tých, čo sa chodia do nej zdravo zadýchať, okukovať vývraty, krútiť  hlavou  nad fantasmagorickými telami starých bukov a kochať sa výhľadmi do dolín zaclonených oparom či slávnostne ožiarených jarným slnkom.

Odmenu sme si vyzdvihovali v poslednú predjarnú sobotu a stálo to za to. Z Krásnej Vsi po lúkach s trnkovými zátarasami rovno hore brehom je to do lesa len kúsok. Stačí trochu napnúť všetky svaly a pridať dychu. Cestou popod „vykrývač“, cudne trčiaci spomedzi stromov, ktosi poznamenal, že by bolo záhodno osvojiť si a uplatniť developerské praktiky telefónnych operátorov pri budovaní turistických rozhľadní. Ale šuchotajúce bukové lístie pod nohami, svahy obielené vápencovým štrkom, pochod borovým hájom sto metrov hore a potom sto metrov vrškom nadol zaháňajú pochabé investorské nápady.

Čo vršok, čo zákruta na modrom chodníčku, to malý zážitok – pohľad do strže, hrubý kmeň borovice padnutý krížom cez chodníček, starý buk s pahýľmi dokrútenými ako rozprávkové strašidlo. Boriny striedajú bučiny, smrečiny dubiny, učupené kríčky opatrne otvárajú puky a kráča sa ľahunko, len pod nohy sa treba dívať pozorne. Hora si pýta celého človeka, no márne čucháme, čucháme, ale nevieme odhaliť dôvod, pre ktorý ktosi ten vrch do ktorého sa šplháme, nazval Smradľavým.
Pohľad z Udrinej do trebichavskej doliny, po hodine strieda pohľad  do bebravskej doliny z Kňažieho stola. A je tu chvíľa na posilnenie sa. Niet predsa príhodnejšieho miesta na turistické stolovanie ako 637 metrov vysoký kopec. Najprv prídu na rad všelijaké sendviče a potom tradične nasleduje piškótový, orechový i čokoládový dezert.

Presne podľa predpovede počasia začína na pravé poludnie pršať, hlási sa aj severný vietor, ktorý by nedbal človek sotiť z bradlianskej skaly rovno do priepasti. Láskavá tvár hory sa pomaly premieňa na drsnú. Batohy a ich nosiči sa odievajú do protidažďových fólií, ale pohodlný a vľúdny oblúk zeleného chodníka tiahnuceho sa po vrstevnici Ľutovského Drieňovca  skytá  nielen ochranu pred vetrom a dažďom, ale aj komótnu mierne klesajúcu prechádzku. Vychádzame do poľa očividne potešeného dlho očakávaným dažďom, a preto je celé namäkko. Hrdo rozkročený ako Fraňo II. pred regimentom kurucov víta nás jeho menovec Rákociho dub. Pokloníme sa jeho majestátu a chvátame do náručia civilizácie.

Kým vkročíme do Podlužian vytierame z wibramu svojich topánok čerstvé blato do trávy, aby nás milá pani hostinská nemusela vykázať z príjemne vyhriatej a útulnej krčmy. Vďaka tomu sme mohli za jeho stolmi uzavrieť poslednú zimnú túru tak, ako káže turistická latina.

Zapísal Vlado Štefanovič.

Fotografie z podujatia Kňaží stôl.