Klub slovenských turistov Žochár Topoľčany

KST Žochár Topoľčany

Turistický klub priateľov prírody, cyklistiky, lyžovania. Každý je vítaný.

Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Stredojužné Slovensko

Dátum konania: 11. 7. 2013

1. deň, štvrtok (11. 7.)

Trasa: Topoľčany – Žabokreky – Partizánske – Pažiť – Zemianske Kostoľany – Nováky – Koš – Prievidza – Lazany – Nedožery-Brezany – Nitrianske Pravno – Kľačno – Kláštor pod Znievom.

Odštartovalo nás 13. Ráno trochu kropilo. Meteorológ Paľo nás varoval pred dažďom. Našťastie mu to nevyšlo. V Žabokrekoch sme už dávali vetrovky do vakov. Konečne tu opravujú zimné výtlky. Za Partizánskym sa odtrhol Gusto a šiel sólo do Detvy. Opäť sa s ním uvidíme v Tajove. Cez Pažiť sme sa dostali do kameňolomu pod Veľkým vrchom. Asfaltka pokračuje, mení sa na poľnú a pred Chalmovou je tu opäť. Ideme vedľa kalových jám až do Kostolian. Tu sa dozvedáme, že betónka pokračuje až do Novák. Využívame ju. Pokračujeme starou cestou cez Koš. Prechádzame cez banské prepadlisko zaliate vodou. Hlavný ťah v Prievidzi obchádzame okolo nákupných stredísk. Do areálu Raketa v Nedožeroch prichádzame cez Lazany. Je čas na obed. V reštaurácii sa varí. Je tu asi detský športový tábor. Šoféri sa tu mali meniť, ale Janko po vyhodnotení sily vetra pokračuje až do Kláštora. Počasie je na bicyklovanie dobré. Je pod mrakom, trochu fúka. V Kľačne sa začala dvíhať cesta. Nebolo to však také hrozné, ako nás plašili. Vo Vríckom sedle sa čakáme. A teraz už len zjazd. Bol rýchly, že sme ani nestačili pozorovať okolie. Rýchle šípy našli v Kláštore školu, kde budeme tri noci ubytovaní. So starostom všetko vybavil Janko. I batožinu vyložil s malým Igorom. Ubytovali sme sa v telocvični, k dispozícii máme tri sprchy a jeden záchod. Žinenky sme použili ako matrace. Prikvitla aj Monika a priniesla Paľovi spacák. On si pôvodne myslel, že budeme spať v hoteloch. Pred večerom sme sa boli ešte pozrieť v dedine, o ktorej si pamätáme, že tu bolo jedno z prvých troch slovenských gymnázií a neďaleko má kalváriu z roku 1700. V pizérii sme okoštovali produkty. Kto bol ako hladný, tak mu chutili.

2. deň, piatok (12. 7.)

Trasa: Kláštor – Socovce – Laskár – Blatnica – Gaderská dolina – Mošovce – Jazernica – Ivančiná – Laclavá – Abramová – Moškovec – Kláštor.

Počasie vylepšuje. Je pod mrakom a teplota ráno nie je vysoká. Zohrievame sa výjazdom ku kostolu v Socovciach. Je pôvodne gotický a domáci ho volajú sv. Mara. Stál už v 13. storočí. V okolí obce sa nachádzalo najväčšie opevnené halštatské a laténske hradisko na Stráži. V Blatnici, v obci olejkárov a šafraníkov, sa chceme pozrieť do Plickovho múzea. Otvára sa až o 14,00. Nuž vbieham na obecný úrad. Boli veľmi ochotní a aj pani sprievodkyňa. Prišla, aj keď musela nájsť za seba náhradu pri posteli chorého manžela. Na obecnom úrade som stretol aj jedného známeho. Myslím si, že sa volal Ján a hľadal tam WC. V múzeu sme hľadali aj priadku z Vŕbového, ale nebola tam. Vnárame sa do Gaderskej doliny. Paľo nás vedie na hrad najkratšou cestou vhodnou na bicykle. Na hrade sa pracuje. Trochu sme pomohli aj my. Zobrali sme zdola vodu. Keď som sa doplazil na hrad a odovzdával vodu, nepočul som to zázračné slovíčko, ďakujem. Asi horšie počujem. Hrad postavili v roku 1252, od 1970 je opustený. Edit si tu urobila prvý letecký deň s dobrým koncom. Porovnávam dolinu s tohtoročnou zimnou. V zime bola krajšia. Spôsobila to zamrznutá voda na skalách. Odbočujeme na Čertove vráta a stúpame už Dedošovou dolinou až po Drobkov. Počasie sa kazí a tak upaľujeme dolu. Zastavujeme sa v osade Gaderská dolina. Trochu občerstvenia nezaškodí. Chceme odísť, ale rozpršalo sa. Vraciame sa do reštaurácie. Pýtame si zapnúť televízor, kde sa bicykluje Sagan na Tour de France. Ide mu to lepšie ako nám. My si pozeráme v Mošovciach impérium Migašovcov. Pohľad na hrebeň Veľkej Fatry je nádherný. V Jazernici hľadáme jazierko. S problémami ho nachádzame. Pozorujeme i ďalšie močiarne spoločenstvá v Turčianskej záhradke. V hľadáčiku na dnes máme ešte kostol sv. Kozmu a Damiána z 13. stor. v Abramovej. Na autách okolo neho len prebehneme. Je zatvorený, ale je fotogenický aj s fatranským pozadím. Cintorín okolo neho je neskosený. Cez Moškovec sa vraciame do Kláštora.

3. deň, sobota (13. 7.)

Trasa: Kláštor – Valčianska dolina – Trebostovo - Turčiansky Peter – Bystrička – Múzeum slovenskej dediny v Martine – Národný cintorín – Dražkovce – Sklabiňa – hrad – Sklabiňa – Turčianske Jaseno – Dulá-Belice – Žabokreky – Príbovce – Benice – Slovany – Kláštor.

Ráno nás prekvapil Janko Č. Priniesol marhule. Tí, čo nezaváhali, mali. Odchádzame trasou, ktorú sme si v zime boli pozrieť s Beátou. Tá si dochrámala na bicykli v jacovských jarkoch členok a nie je medzi nami. Na bežkách sa mi to nezdalo stúpanie také dlhé. Zjazd do Valče a opäť stúpanie po asfaltke do lyžiarskeho strediska. Obieha nás veľa áut s bicyklami na kapote. V stredisku sú preteky horských bicyklov pre všetky kategórie. Malý Igor by sa aj dal prehovoriť, ale čo by sme s ním robili, keby vyhral? Vraciame sa do dediny a naprieč horským rebrám prechádzame dedinami. Je to sýte. Za Turčianskym Petrom ideme po poľných cestách s peknými výhľadmi na hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry i Veľkej Fatry. Pod nami je Martin. Strmým zjazdom prichádzame doň. Cez Ľadoveň prichádzame do Múzea slovenskej dediny. Mal to byť celoslovenský skanzen, kde mali byť umiestnené všetky historicky zaujímavé stavby Slovenska. Koncept narušili regióny, ktoré chceli mať skanzen doma. Múzeum slovenskej dediny sa borí s nedostatkom peňazí. Budovám sa prepadajú strechy, zateká, expozície sa znehodnocujú. Nemáme úctu k dedičstvu otcov. Zastavuje sa aj pri medokýši pri múzeu. Malý Igor začína robiť rekordy v počte defektov. V bicyklovom obchode Igor kupuje posledné dva kusy duší. Dlho nevydržia. Prezeráme si aj Národný cintorín. Hneď pri ňom sa kŕmime v reštaurácii. Konajú sa tu aj cyklistické preteky. Cyklisti jazdia na cestných nejaký okruh, ktorí im vôbec nezávidíme. Je to húsenková dráha, ale na vlastný pohon. Odchádzame. Pretekári nás dobiehajú. Pripadám si, ako keby sme my stáli. Niečo len zabzučalo a už sú preč. Len Mišo sa ich chytil a asi kilometer šiel s nimi. Keď sme ho dobehli, mal farbu ako majster indigo. O odbočke na Sklabiňský hrad som vedel len ja. Keďže som šiel medzi poslednými, na hrade som bol prvý. Ostatní po zdolaní strmého stúpania sa s radosťou pustili s vetrom o preteky dole. Tam však zistili, že život nie je taký jednoduchý. Lúkou sa tlačili hore. Hrad bol obývaný až do roku 1944, kedy ho zapálili fašisti. Na hrade od našej poslednej návšteve nič neurobili. To bolo pred tromi rokmi. Vtedy dostali hrad pod patronát Ficoví obľúbenci, ktorí ale prácu neobľubujú. Zasa vidieť, ako stromy rastú na múroch. Zákaz vstupu Ficovi na priľahlom múzeu som už ale nevidel. Vraciame sa do Sklabine. A húsenková dráha pokračuje v strmejšom vydaní. Kompenzujú to pekné výhľady. Trápenie ukončuje strmý zjazd do dediny Belá-Dulice. Zo Žabokriek po Benice sme konfrontovaní zhustenou premávkou. Malý Igor sériou dvoch defektov uzatvoril dnešnú etapu. Monika musela prísť pre neho. Duchovne sme zakončili nedeľu účasťou na sv. omši v kláštornom kostole. Aj sme dobre zapadli medzi chovancov ústavu. Večer sme sa boli najesť v miestnej, nám už známej, pizérii. Dobre sa nám sedelo.

4. deň, nedeľa (14. 7.)

Trasa: Kláštor – Moškovec – Malý Čepčín – Diviaky – Turčianske Teplice – Sklené – Turček – Krahule – Skalka – Králiky – Tajov.

Lúčime sa s Turčianskou záhradkou. Videli sme krásne historické stavby, nezregulovanú rieku Turiec, zaujímavé doliny. Za ubytovanie nechcel starosta nič. Tak znela dohoda s našou vyslankyňou Slávkou. My sme sa nedali a vnútili sme mu 30 € za spôsobené náklady. Boli sme s ubytovaním určite spokojní. Pripomenuli sme si tým naše prvé cyklistické jazdy, kedy sme využívali výzor unavených dôchodcov, ktorí vždy vybavili nejaké lacné ubytovanie v kultúrnych domoch, škôlkach, svadobných miestnostiach. Monika nás opustila. Vraj nás mala dosť. Alebo kilometrov? Na budúci rok sa ale vyhrážala, že pôjde celú trasu. Stojíme v Diviakoch. Sú tu dva kaštiele. Oba zatvorené. Prechádzame Turčianskymi Teplicami. Kúpeľní hostia ešte len rozlepujú oči. Ideme dlho vedľa kúpeľného parku. Je to pekné. Pomocou GPS sa dostávame na dobrú asfaltovú cestu do Skleného. Stretáme hubárov s trochou hríbov. V Sklenom sa zastavujeme, určujeme trasu, jeme tyčinky, pijeme. Cesta nás vedie okolo Fínskych domčekov. Čudujeme sa, že kto ich tu pre koho postavil? Nuž pre armádu, ktorá tu mala a možno ešte aj niečo má. Pred Dolným Turčekom nás čaká sprievodné vozidlo. Zasa sa rozkladáme a jeme. Auto posielame do Tajova a my sa vyberáme do stredu Európy po bežkárskej značke, ktorú kopíruje aj cyklo značka. Bojujeme kúsok za tunel a potom už len tí najlepší idú na bicykloch. My si vychutnávame peknú prírodu a nežne tlačíme bicykle. Konečne sme pri pôvodne románskom kostolíku sv. Jána Krstiteľa, v geografickom strede Európy. Pozeráme si aj vodnú priehradu na Turčeku. Zisťujeme, že na záchranu kostolíka prispeli hlavne zahraniční sponzori. Keď sme tu boli pred desiatkami rokov lyžovať, na sv. omši sa spievalo po nemecky. Motorkárov sa pýtam, či sa dá v Krahuliach najesť. Nevedeli a aj tak sa nedalo. Paľo sa odhodláva na cestu po asfaltke na Skalku. Ostatní nechceme stratiť dobrú výšku a tak bicykle tlačíme po červenej značke. Na vrchol sme prišli takmer súčasne. Je tu otvorený bufet. Aj párky nám chutia. Ideme ešte na hornú stanicu lanovky, kde je pekná vyhliadka na bystrickú kotlinu. Pokračujeme po červenej značke. Trochu na bicykli, trochu pešo. Z Králického sedla je trasa vyznačená ako cyklo. Nám sa takou nezdala. Od lyžiarskeho strediska Králiky sme sa ochladzovali rýchlou jazdou. Teplo vanulo len od horúcich bŕzd. V Tajove sme odbočili zasa do kopca smerom na Kordíky. Konečne sa zrážame s našim autom i Gustom. Keďže je dojazd etapy Tour de France, sadáme si na schody a pozeráme. Sagan bol v úniku, pozbieral body na rýchlostných prémiách a potom zabával divákov jazdou na zadnom kolese. Ubytovanie máme v troch chatkách. Je také sparťanské. Napríklad my sme mali záchodové okno pri chodníku. Pokiaľ človek sedel, mohol pohodlne komunikovať z očí do očí. Pri postavení sa to už nebolo z očí do očí. Na výstrelky nemáme sily a tak pomerne skoro zaspávame.

5. deň, pondelok (15. 7.)

Trasa: Tajov – B. Bystrica – Slovenská Ľupča - Moštenica – Kalište – Baláže – Priechod – Selce – B. Bystrica – Tajov.

Auto ide do B. Bystrice. Igor potrebuje riešiť mladého časté defekty. Nám to vyhovuje. Zaparkované je pri Kauflande. Pri návrate si tu kúpime niečo na opekanie. Večer chceme opekať. Ideme výpadovkou na Brezno. Premávka rušná, cesta s krajnicou. Zrazu stop. Ak chceme pokračovať, musíme ísť po diaľnici. Keď musíš, tak ideš. Asi kilometer. Potom sa cesta zúžila. Pred Slovenskou Ľupčou odbočujeme smerom na priemyselný park. Pri vjazde do dediny nás prekvapujú vykopávky stredovekého kláštora zo začiatku 13. stor. Pravdepodobne patril rádu templárov. Areál je oplotený. Nám to až tak nevadilo. Keď sme sa prepracovali do ohrady, prišiel zodpovedný pracovník. Niečo nám povedal o histórii a dodal, na obecnom úrade dostanete informačné materiály. Veľmi sa mýlil. Na obecnom úrade nemali nič. Zamestnankyňa, alebo starostka, mi povedala, že ich už vyhodili. Asi prešlo 5 povinných rokov. Na úrade som sa tiež dozvedel, že hoci je pondelok, na hrade pracuje kastelán a ten nám povie niečo. To niečo bolo, že je pondelok a teda je zatvorené. Hrad patrí Železiarňam Podbrezová a opravuje sa. Postavený bol pred rokom 1250. Po roku 1860 tu bol sirotinec. Komunisti sem umiestnili rehoľné sestry. Vďaka stálemu využitiu sa zachoval v dobrom stave. NKP Kalište je dobre značená. Pred Moštenicou zastavujeme, pretože pred nami výdatne prší. Trochu dažďa sme si užili aj my, ale boli sme schovaní. V mužstve vládla dobrá nálada. Najlepšie je nevedieť, čo príde. Nás čakalo 9 km stúpanie. Nemci museli byť riadne nahnevaní, keď sa trepali až na Kalište. Nuž ale čo, veď to bolo centrum Partizánskej republiky. Vypálená bola 18. marca 1945, sedem dní pred oslobodením. Zo 42 domov zostalo len 6 nezhorených. Zavraždili tu 46 ľudí /zastrelili, upálili, rozpílili, obesili/ a mnoho odvliekli do zajatia. Dedina sa už z vypálenia nespamätala na rozdiel od susedných Balážov. Kalište je pekne upravené, informačné tabule. Jediné čo mi vadilo bolo, že kvety pri pamätníku sú z minulej jesene. Keď ich tam pri reflektoroch televízie kladú, mohli by ich aj v tichosti po zvädnutí zobrať. Pred tromi rokmi tu vysadili 102 ovocných stromčekov. Toľko bolo vypálených slovenských dedín. Ovocný strom symbolizuje aj návrat života do Kališťa. Do Balážov ideme po značenej cykloceste. Je kamenistá, plná zákrut. V Balážoch nebol záujem o dedinu. Zastavujeme sa v Selciach. Krčma je riadne vyudená, ale má sedenie aj vonku. Sedíme pri stĺpe Panny Márie, ktorú umelec riadne v tvári zmaľoval. Všímam si ešte rodný dom Andreja Cabana. Mnohým to meno nič nehovorí. Bol to národný buditeľ, člen spolku Tatrín. Bol farárom v Komjaticiach. Aj preto zostala dedina slovenská. Nákup z Kauflandu sme naložili do auta. Prechádzame bystrické námestie. Je pekné, fontány striekajú, ľudí veľa, práve skončila nejaká akcia. Pri prvom stúpaní čo vládalo, zutekalo. Rozvážnou jazdou sme prišli do Tajova. Zaujala nás kalvária, ale tam sa nám nechcelo. Stojíme pri renesančnom kostole s pamätnými tabuľami známych rodákov Murgaša, Tajovského. Farár má dovolenku. Dnu sa nedostaneme. Zastavuje aj pri múzeu oboch dejateľov. Vo vnútri je nejaká skupina. Máme trochu čakať. Trochu sme čakali, ale viac sa nedalo. Dali sme sa na zbabelý útek. Nech nám sprievodkyňa prepáči. V kempe sú výborné možnosti na grilovanie. Dokonca sme dostali aj drevené uhlie zadarmo. Samozrejme, že vedúci grilovania je Fero. Je radosť sa na neho dívať, s akou chuťou to robí. Dôležité bolo, že chutilo aj nám. Dal sa tu zahrať aj stolový futbal i biliard.

Niečo o Cabanovi: Andrej Caban sa narodil 7. 12. 1813 v Selciach. Bol organizátorom národného hnutia. Študoval v Banskej Bystrici, Leviciach a Ostrihome, od roku 1828 v Trnave. Od roku 1837 pôsobil ako katolícky kaplán a farár v Komjaticiach, kde zakladal nedeľné školy, obecné knižnice, spolky miernosti a iné. Z maďarčiny anonymne preložil a vydal pedagogické a ľudovýchovné dielo Š.Majera pod názvom Prostonárodné Víchovosloví čili Paedagogia Populárna (Budín, 1846). Bol stúpencom štúrovského hnutia, členom výboru Tatrína a jeho dvoch komisií, s J. Holčekom sa v roku 1846 domáhal potvrdenia jeho stanov u palatína v Budíne. Roku 1851 sa u neho uskutočnila schôdza mladých katolíckych inteligentov, na ktorých sa vypracoval reálny program národnej práce. Podporoval slovenské národné inštitúcie (Podsitnianska spoločnosť, príprava založenia Matice slovenskej, gymnázia v Banskej Bystrici, ktorému venoval 600 zlatých a knižnicu). Prispieval do časopisu Cyrill a Method a niektoré jeho príspevky boli uverejnené posmrtne. Do zbierky Pavla Dobšinského prispel ľudovými rozprávkami z Ponitria. Zomrel 2.5.1860 v Komjaticiach (okres Nové Zámky).

6. deň, utorok (16. 7.)

Trasa: Tajov – B. Bystrica – Vlkanová – Hronsek – Veľká Lúka – Lukavica – Dolná Mičiná – Čerín – Čačín – Hrochoť – Bátovský balvan – Jánošíková skala – Hrochoťská dolina – Očová – Zolná – Zvolenská Slatina – Vígľaš – Pstruša.

Ušlo sa mi auto. Beriem Helu a malého Igora. Cyklistov nechávame odísť. Mám správy, že nešli priamo. My sme sa ešte zastavili pri pomníku v Kremničke. Aj jemu sa venuje pozornosť len na výročie SNP. Škoda. Do Hronseku prichádzame, keď akčná, cyklistov nemajúca rada, sprievodkyňa už zahájila výklad. Zaujímavosťou tohto kostola je, že tu majú štyri obrazy, ktoré sa striedajú na oltári podľa cirkevných sviatkov. Samozrejme, že je to artikulárny kostol. V roku 1681 vydal cisár Leopold I. rezolúciu a v nej v článku (artikula) č. 25 stanovoval pre stavbu nového protestantského chrámu tieto podmienky:

Teraz je tam oceľových klincov neúrekom. Článok 25 už neplatí, ale históriu mohli zachovať. My na aute, máme čas a prezeráme si kaštieľ v parku, ktorý by potreboval generálnu opravu. V Dolnej Mičinej nás zaujal ďalší kaštieľ nad dedinou. Je už v súkromných rukách – holandských. Opravovať ho možno aj začali, ale teraz zarastá vegetáciou. Samozrejme vstup na pozemok je zakázaný. Ďalšou našou zastávkou je Čerín. Je tu jeden z piatich zachovalých kostolov s gotickými maľbami. Krčmárka nám ochotne vysvetľuje, kde nájdeme farára, ktorý nám niečo o kostole povie. Farár má práve na fare brigádu, ale je ochotný. Trochu čakáme. Oplatilo sa. Pán farár je znalý, ochotný, ľudský. A to ľudský, sme si najviac zapamätali. Nehanil, neodsudzoval, dával nádej. Má trochu ťažké srdce na pamiatkárov, ktorí prísne dodržujú predpisy. Charakterizuje ich veta: „ Udržujte pamiatku, až dokiaľ sa nerozpadne“. Samozrejme, že fresky nebude opravovať murár, ale natrieť kostol zvonka bielou farbou, by si mohli urobiť aj svojpomocne. Pôvodný drevený gotický tabuľový oltár bol v r. 1 885 odvezený do Budapešti. Návrat je nemožný. Stavajú preto oltár podľa nákresov. Mali by ho svätiť 15.9. Rád by som bol pritom. Cyklisti sa napájajú minerálnym prameňom za dedinou. Dobre robia. To, čo ich čakalo, nečakali. Teplota stúpala, cesta tiež. V Hrochoti sme našli jednu otvorenú krčmu. Cyklisti prichádzali s veľkými časovými rozostupmi. Trochu sme si posedeli a aj ja som už pokračoval pekným zjazdom do Hrochoťskej doliny. Zastavili sme sa pri Bátovskom balvane, ktorý sa sem dostal zo sopky Poľana i pri Jánošíkovej skale, ktorá je tiež sopečného pôvodu. Vrátili sme sa k Hrochoťskému mlynu a odtiaľ po peknej lesnej asfaltke s výhľadmi na Poľanu až do Očovej. V Zolnej je ďalší zo zachovalých kostolíkov. Kostolník nám ho otvára. Výklad už nie je taký komplexný, ale sme radi aj za otvorenie. Chceme tu ešte vidieť Zolniansky lahar. Je to zaujímavosť európskeho významu. Pred miliónmi rokov, keď to bol ešte stratovulkán pokrytý ľadovcom, došlo k erupcii. Vychŕlená láva roztopila veľké množstvo ľadu. Vzniklá masa vody brala zo sebou všetko a priniesla to až na kraj Zolnej. Pri hľadaní sme prišli do cigánskej osady. Tam nám povedali, že po 50 metroch vľavo. Nebol tam žiadny chodník. Vrátili sme sa do osady. Jeden z osadníkov – mladý chlapec – nás cez 2m vysokú vegetáciu priviedol k laharu. Je dobre ukrytý. Mohol by vydržať dlho. Cigáni chodili sem a hľadali opály. Vraj ich aj pár pekných našli. Zasa sa núka otázka, či si vážime to čo máme. Osadu zrejme nikto nepovolil na tom mieste. Keby som bol sám, alebo by nás bolo menej, neviem, či by som našiel odvahu vstúpiť do osady. Vo Vígľaši večeriame pod hradom. Reštaurácia je pekná, obsluha tiež. Vlastne som chcel napísať, že obsluha je rýchla a jedlo dobré. Do Pstruše ideme okolo rekonštrujúceho hradu. Na jednej strane je dobre, že sa zachránil, na druhej strane to vlastne nie je rekonštrukcia, ale prestavba. Zle vypadali hlavne sklené vikiere na strechách. V Pstruši sme ubytovaní vo výskumnom ústave rastlín. Zasa spomienka na mladosť. Bolo sa kde osprchovať, zohriať vodu na teplé nápoje, aj vyondiť. Ďakujeme Edite.

7. deň, streda (17. 7.)

Trasa: Pstruša – Detva – Piešť I a II – Ábelová – Polichno – Praha – Halič – Ľuboreč – Závada – Vieska – Dolná Strehová.

Tajomnými cestičkami ideme vedľa železničnej trate k stanici Detva. A už stúpame cez časti Detvy s názvami Piešť I a II. Fotíme detviansky kríž. Sem-tam nás obehne auto. Výhľady pekné. Miesto popravy dvanástich partizánov sme našli. Venčeky sú však i na stromoch, ktoré v čase popravy ešte neboli. Je to asi symbolické. Je tu aj pamätník i kaplnka. Do Ábelovej ani neodbočujeme. Hneď pri tabuli vidíme letnú úpravu bývania. Nájomný dom bez okien, dverí. Zastavujeme až v Polichne. Tu je viac zaujímavostí. Je tu rodný dom Slančíkovej, rodné domy cigáňov, múzeum i miesto, kde v nedávnej minulosti jeden dobrý strelec zneškodnil 5 nezvaných hostí vo svojom dvore. Vraj sa po prepustení z nápravného zariadenia stal starostom. Nezvládol však strach z pomsty a podľahol alkoholu. Fero prišiel do dediny autom. Vybavil krčmárku, otvorenie matičnej izby. Trochu sme si oddýchli. V pláne sme mali ísť do Prahy cez hory. Domáci nám to zatrhli, pretože lesy, lúky sú vo vlastníctve zbohatlíkov a sú oplotené a tým neprejazdné. Hlboko sme klesli pri Halič, aby sme sa zdvihli až do Prahy. Musím priznať, že slovenská Praha je o niečo menšia. Dedina je mŕtva. Len tri mladé cigánky nás povzbudzujú a fotia. Zastavujem sa pri nich až na spiatočnej ceste. To som už videl za dedinou haciendu z juhoamerických seriálov a kilometre drôtu, ktorý slúži na ochranu proti vstupu. Dievčence mi hovoria, že všetko patrí Kelemenovi. Patrí mu aj pekná krčma. Je však zatvorená, pretože majiteľ je na dovolenke. V Haliči si chceme pozrieť zámok, ktorý v minulom období slúžil ako zariadenie pre choré deti. Teraz je všetko ohradené, strecha svieti novotou. Strážnik ma zastavuje. Je to súkromný pozemok, ale nevedel koho. Cesta sa vlní ako dobre oddýchnutá húsenica. Ešte sa chceme zastaviť v Ľuborči. Je tam evanjelický kostol zo 14. storočia so vzácnymi freskami. Boli sme pri ňom. Nie v ňom. V dedine je mŕtvo ako po týfusovej epidémii. Vraciame sa na hlavnú cestu a bez zastávky prichádzame do Dolnej Strehovej – termálne kúpalisko. Pýtame sa na ubytovanie. Zaujímavé, že majú, aj keď pred chvíľou nemali. Fero s Marcelou si stavajú stan, ostatní sú v chatách. Tešíme sa do vody. Je to iné, ako v roku 2002. Viac atrakcií, bazény plavecké i oddychové, možnosti občerstvenia. Hela J. nás dočasne opustila, aby sa zasa ukázala v Šahách. Igor ju bol zaviezť na stanici v Lučenci. Bol tam u nejakého bicyklového machra. Mišo si myslel, že je rachitická modelka a cez jamy môže jazdiť divoko. Koleso mu napísalo osmičku. Bez bŕzd sa dalo jazdiť. Nuž mu to opravil. Mysleli sme si, že odhalil aj časté defekty u malého Igora. Len dočasne.

8. deň, štvrtok (18. 7.)

Trasa: Dolná Strehová – Hámor – Rároš – Litke – Ipolytarnóc a späť.

Pohľad na zdecimované mužstvo mi prikazoval zmeniť program. Nie všetkým sa to páčilo. Nová trasa bola do maďarského Ipolytarnócu do geoparku. V roku 2002 ešte nebolo toľko hraničnývh prechodov ako dnes. V Rároši ideme cez pekný kamenný most. V lesnom prostredí ideme až do Ipolytarnócu. Aj tu sa udiali zmeny. Dostávame 3D okuliare a pomaly sa presúvame ku vchodu. Po pravej strane je vybudovaný park s už vyhynutými zvieratami. Tešili sme sa, že nás nebude veľa. Čakali sme toľko, až prišiel autobus dôchodcov. Sprievodkyňu sme upozornili, že máme Fera a Marcelu, ktorí nám budú prekladať. Zo začiatku hovorila veľa a dlho. Pri zaujímavejších miestach sa nám ale venovala osobne. Videli sme otlačky zvierat, ktoré sa prechádzali pri vode tesne pred výbuchom sopky, ktorý ukončil ich život. Ocitli sme sa milióny rokov dozadu. Je to určite zaujímavé a poučné, vhodné navštívenia. Keď sa skončila prehliadka, ako inak, najedli sme sa. Všimli sme si, že sú tu rôzne atrakcie. Môžem povedať, že Tarzanova dráha. Mysleli sme si, že za jej navštívenie sa platí. Neplatilo sa. Bolo to v cene lístka do geoparku. Nuž sme sa vyštverali do korún stromov. Istení sme boli dvoma karabínkami a sedacím úväzom. Lanové chodníky medzi stromami nás zaujali. Po skončení sme sa ešte nanominovali do obrovských vtačích hniezd. Ešteže nás tam nenašiel pravták. Mal by dostatok stravy pre svoje mláďatá. Niektorých z nás by mohol ponúknuť len ako žuvačku. Cesta späť bola taká istá, ako tam. V Strehovej sme sa zastavili v potravinách. Času na oddych sme mali dostatok. Využili sme ho na relax na kúpalisku, grilovanie v kempe, na opravu defektov.

9. deň, piatok (19. 7.)

Trasa: Dolná Strehová – Hámor – Muľa – Bušince – Čeláre – Kiarov – Želovce – Záhorce – Slovenské Ďarmoty – Koláre – Kosihy nad Ipľom – Vinica – Hrušov – Vinica – Ipeľské Predmostie – Šahy.

Rieka Ipeľ nás bude dnes sprevádzať. Prvú zastávku máme v obci Muľa. Kostol v obci je kultúrnou pamiatkou z roku 1910. Považujú ho za stavebnícku raritu európskeho rozmeru. Jeho vežu a strechu postavili zo železobetónu. Pravdepodobne bol takto postavený ako prvý na území niekdajšieho Rakúsko-Uhorska. Tento systém montovanej konštrukcie železobetónovej strechy podľa odborníkov predbehol najmenej o 20 rokov francúzsku a taliansku techniku v oblasti sakrálnych stavieb. Od roku 2010 sa zmenila len farba kostola z modrej na žltú. Cherubíni na streche sú stále namosúrení. Kostolník bol odcestovaný. Mierne zvlnená cesta nás doviedla do Kiarova. Tu sa už začína pahorkatina, kde sa striedajú krátke strmé stúpania a klesania. Buduje sa tu plynovod, ktorý má prepojiť slovenskú a maďarskú časť. V Želovciach boli niekedy kúpele. Nenašli sme ani stopy po nich. Obec sa snaží upraviť okolie minerálneho prameňa nad obcou. V dedine požívame aj nealkoholické nápoje. Po zjazde si v Slovenských Ďarmotoch všímame lastovičie sídlisko pod strechou jedného domu. Je tu prechod do Maďarska. Cesta do Šiah je široká. Ideme po nej do Kosíh. Tu odbočujeme na Hrušov. Vo Vinici zisťujeme, kde sa dá najesť. Vraj aj v Hrušove. Uverili sme. Pri značke stúpanie 18% viacerí zoskočili z bicykla, aby sa náhodou neprevrátili dozadu. Hela s Igorom vymenili kopec za reštauráciu. Celý kopec na Hrušov je strmý. Keď sme už boli hore, v dedine vládol pokoj. Nikde nikoho. Našli sme informačné tabuľa i turistické okruhy. Určite sú pekné, ale my sme už mali dosť. Zobrali sme si letáky ku dňu Hrušova a s vetrom o preteky sa prihnali do Vinice. V prvej krčme bola v ponuke pečená kačica. Niektorí zostali, iní šli do inej reštaurácie. Ešte sa vyškriabať z Vinice a potom rýchlo do Šiah. Zastavujeme pri kostole. Malý Igor má zjavne všetkého dosť. Hanebne necháva bicykel na chodníku. Z pôvodného gotického kostola zostal po vyplienení Turkami neporušený len vchod. Nanovo ho postavili v barokovom slohu. Do kempu to už nemáme ďaleko. Je za mestom, pri rieke Ipeľ. K dispozícii máme 2 šesťmiestne chaty a zvyšok je v spoločnej väčšej chate, kde sú aj sprchy. V ženskej našli aj trochu teplej vody, v mužskej tiekla studená. Ubytovávame sa. Vedúci kempu nám odporúča kúpanie v rieke Ipeľ. Je tam stavidlo. Vyskúšame. Asi 300 m od kempu je fakt pekné miesto na kúpanie. Sú tu aj domáci návštevníci. Voda je studenšia na prvý dotyk. Najprv plávame proti pomalému prúdu a potom sa ním necháme unášať. Aspoň trochu sme v sebe schladili cyklistickú horúčku. Večer sme sa dochladili ešte nápojmi v miestnej krčme.

10. deň, sobota (20. 7.)

Trasa: Šahy – Preseľany nad Ipľom – Vyškovce nad Ipľom - Horné Semerovce – Slatina – Dudince – Hontianske Moravce – Hontianske Trsťany – Brhlovce – Žemberovce – Bátovce – Devičany – Pukanec – Brehy – Nová Baňa – Tajch.

Do Dudiniec nejdeme najkratšou cestou, ale najmenej frekventovanou. Z Výškoviec nad Ipľom ideme po ceste, ktorá by spĺňala našu predstavu o cyklochodníku. V Horných Semerovciach si z bicykla pozeráme park. Prameň v Slatine je o pár metrov preložený. Nie je už stále prístupný verejnosti. Máme šťastie. Vrátnik v plničke nám dovoľuje nabrať si vodu pre svoju potrebu. Bublinky z nej sme vypustili už pri prvom stúpaní. Kúpeľmi v Dudinciach prechádzame, koštujeme prameň. Je aromatický. Žiaden dezodorant ho neprebije. Stretáme sa pri kostole. Čakáme. Niektorí si potrebovali nakúpiť. Čakáme, pretože niektorí nemajú dna, alebo predstavu o čase. Zastavujeme sa ešte v Rímskych kúpeľoch. To by bola atrakcia, keby ich obnovili. Peťo nám pri travertínovej jame vysvetľuje, ako to fungovalo. Sme v Honte a preto aj dediny sú hontianske.... Do Brhloviec ideme skratkou, ktorú sme poznali ešte z našich skorších putovaní. V škole je nejaká výstava, pred budovou sedí vypchatá učiteľka, ktorá pripomína bosorku. Asi deti ju tak vidia. Ideme aj do múzea, schladzujeme sa v príbytkoch vytesaných do skál. Je tu stála teplota 15 stupňov. Pri ceste do Žemberoviec sme sa spotili i schladili. Nachádzame tu zariadenie, kde sa dá najesť. Na výber boli len dva chody a to guláš a kapustnica. S plnými žalúdkami sme sa pustili do Bátoviec, ktoré sa nazývajú aj mestom kráľovien. Je tu zaujímavý historický kamenný barokový most nad riekou Sikenica z roku 1780 so sochou s. Jána Nepomuckého. Ešte starší je katolícky, pôvodne románsky, kostol z 13. stor. Zdržal som sa pri fotení. Pelotón odišiel. Našťastie najbližšia rodina ma neodvrhla a Peťo ma v protivetre dotiahol medzi ostatných. Odporný protivietor fúkal až do Pukanca. Veľmi sme sa potešili otvorenej krčme. Domáci cyklista nám odporúča trasu do Brehov. Na mape sme o nej vedeli, len na GPS nebola. Bola nádherná. Dobrý asfalt, široká, takmer bez premávky. Stúpanie bolo dlhé, ale tiahle. Na vrchu sa čakáme. Sú tu aj motorkári, ktorí sa vytešujú z jazdy do vrchu. S odstupmi sa spúšťame dole. Idem posledný. Asfaltka si udržuje dobrý povrch. Nechcelo sa mi drať si brzdové platničky. Predbehol som pomalších. V dedine čakáme ostatných. Že by som bol taký rýchly? Bol-nebol, niečo sa hore muselo stať. Nikto z nich nedvíha telefón. Peťo ide na obhliadku a vracia sa so skupinkou. Edite sa podarilo na prelome svetla a tieňa vbehnúť do neviditeľného výtlku. Bicykel ju vymrštil. Marcela idúca za ňou nestačila zareagovať a zo súcitu spadla aj ona. Edita si to odniesla oškretým lakťom, narazenými rebrami, doškriabaným telom. Marcela si farebne skrášlila nohy modrinami. Nakoniec všetko relatívne dobre dopadlo. Obe boli schopné jazdy i keď s bolesťami. Hela J. si privodila šok a usedavo plakala, až pokiaľ nevstala. Kemp Tajch je v Novej Bani asi 5 km od námestia. Mali sme zarezervovaných 6 miest v chate. Aspoň tie dotlčené, nech si oddýchnu. Lenže naše ženy sú z iného cesta. Nakoniec sme všetci spali pod stanmi. Voda v Tajchu bola príjemná. Ľudí v kempe dostatok. Dokonca je tu veľká skupina, ktorá oslavuje viacero sviatkov. Okolie tajchu je nanovo upravené. Okolo je asfaltový chodník. Preháňajú sa tu korčuliari i deti na bicyklíkoch. Prostredie je veľmi pekné.

11. deň, nedeľa (21. 7.)

Trasa: Tajch – Nová Baňa – Stará Huta – vodopád – Veľká Lehota – Jedľové Kostoľany – Hlboká dolina – Vrchhora – Veľký Klíž – Topoľčany.

A je to tu. Končíme. Po námestie sa vezieme a potom už začína stúpanie. V Starej Hute nás povzbudzujú farníci, ktorí práve vychádzajú z kostola. Pri Starohutskom vodopáde zastavujeme a okrem Paľa, ideme pešo. Vodopád má na prekvapenie dostatok vody. Najväčšie sklamanie asi zažil malý Igor, keď mu Mišo nedovolil vyliezť vodopádom hore. Jeho sklamanie pokračovalo i v pre neho nezaujímavom, dlhom stúpaní až pred Veľkú Lehotu. Tam nás čakalo prekvapenie. Malý obchodík bol otvorený. Občerstvili sme sa farebnými malinovkami i nanukmi. Cesta do Jedľových Kostolian mala nádych romantiky. Málokto si všimol Živánsku vežu. Krčmu v dedine okupovali veriaci po skončení sv. omše. Našlo sa tam miesto aj pre nás. Krčmárka bola neuveriteľne rýchla. Lúčime sa s Ferom i Marcelou. Auto ich berie do Nitry, aby sa ešte pred večerom dostali do Šale. Nás čaká zjazd do Hlbokej doliny. Výhľady na hrad Hrušov i celé pohorie Tribeč, sú pekné. Pri Skýcovskom mlyne brodíme potok. Tí odvážnejší ho prechádzajú na bicykloch. Nikto sa nedobrovoľne neschladil. Pokračuje hore Hlbokou dolinou. Včas odbočujeme, aby sme sa dostali na cestu vedúcu z Uheriec na Skýcov. V serpentínach sa pomaly dvíhame. Konečne vrchol nášho snaženia. Už nás čaká len klesanie. Vrchhoru si nevšímame. Zastavujeme sa v Klížskej krčme. Peťo Kňaze nás privítal. Je mu smutno, že nemohol ísť s nami. My jeho smútok ešte znásobujeme nadšenými rečami o zážitkoch. Niektorí sa náhlili domov a tak len časť najvernejších, alebo najpomalších, sa v ostrom tempe blíži domov. Nebol by to malý Igor, aby nás nepribrzdil defektom. Výmena duše a rýchlo domov. Po 100 m hlási Igor ďalší defekt. Na to už nemáme nervy. Nechávame ho s mechanikmi a ponáhľame sa domov. Nakoniec sme prišli všetci šťastne domov.

Zhodnotenie

Účastníci: bolo nás menej, ako po minulé roky (16). Vzťahy, atmosféra, prajnosť, ochota pomôcť na vysokej úrovni.

Trasy: boli náročnejšie ako v predchádzajúce roky. Neboli dlhé, ale zvlnené. Mali sme aj kopce 10 km dlhé, stúpanie 18%. Po trasách nebolo veľa pamiatok, zaujímavostí, ktoré umožňujú oddych. Trasy boli viac orientované na prírodu a jej krásy.

Budúcnosť: budúci rok uzavrieme poznávanie pieskovcov v Čechách. Navštívime Lužické hory, Česko-saské Švajčiarsko, Tiské steny. Príroda je tu veľmi pekná. Často sa na týchto miestach točili rozprávky i iné filmy. Pokúsim sa, ak bude dostatočný záujem, spojiť cyklo a peších turistov.

Zapísal Peter

Fotografie z podujatia Stredojužné Slovensko.