logo KST Žochár Topoľčany

Bulharsko 3

Dátum konania:  31. 08. 2013

Podľa textu  (0 km)

 

9. deň

O pol šiestej ráno Peťo objavil na svojom stane ľad. Veď aj bolo v noci chladno. Raňajkujeme s čelovkami. Obliekame si na seba asi všetko vrátane rukavíc a čiapok. Na rozlúčku nám vodiči veselo zablikali. Asi už boli vyspatí ... Na chate pod Vichrenom zhadzujeme prvé vrstvy. Slnko vychádza a osvetľuje mramorový biely Vichren. Zdá sa sympatický a celkom blízky. Zdanie klame. Po dvoch hodinách šlapania ubúda rastlinstvo, pribúdajú kamene aj vrstvy nášho oblečenia. Výhľady krásne. V sedle pod Vichrenom máme už na sebe znovu aj čiapky a rukavice. Vichren – po slovenský víchor – svojmu pomenovaniu nič nedlhuje. Na vrchole sa zdržíme krátko – Megy nám ukazuje Olymp v Grécku, Macedónsko, nádhera. On bol na Vichrene už mnohokrát, ale Olymp videl dnes tiež prvý krát. Skrátka sme mali zase vybavené protekčné počasie. Rozdeľujeme sa na dve skupiny, my schádzame pôvodnou cestou, druhá skupina ide strmšou a kratšou. Šetríme si kolená na Musalu. V závetrí pod sedlom dopĺňame energiu klobáskami z domova. Vrstvy odevov odkladáme do vakov. V chate pod Vichrenom nič nepredávajú iba vonku pivo, nealko a šťavy z čerstvých citrusov. Tie nás naštartovali. Neďaleko táboriska ešte hľadáme údajné najstarší strom Bulharska vraj 1300 r. stará Borovica čierna. Naša odborníčka - dendrologička Slávka nás ubezpečuje, že borovica sa takého veku nedožíva. Asi si pridali nulu. Aj tak borovica je prekrásna, naberáme z nej energiu. Do odchodu autobusu je ešte dosť času. V reštaurácii pri táborisku obedujeme. Viacerí si dali šopský šalát, čašník ich priniesol s poznámkou že to je Vichren. Aj ho bola taká kopa. Podvečer sa blížime k Melniku. Pri prvom dome sa autobus zastavil. Je pokazený. S časťou batožín vchádzame do dedinky preslávenej zemnými pyramídami a výrobou výborných vín. Melnická oblasť je najsuchšia z Bulharska - viniču sa tu darí. Čaká nás miestny boss a pískaním privoláva majiteľov penziónov. Žochárom sa ušiel najkrajší. Úplne nový, luxusne zariadený. Majiteľ sa nám ospravedlňoval že „net internet ani wifi“. Ubezpečujeme ho, že nám stačí super ubytovanie. Vraciame sa po zvyšok batožín. Miestny boss už sonduje stav pokazeného autobusu. Vodiči mu oznamujú “big“ problém. S batožinou nás boss vezie na svojom meďáku do penziónu. Miestna večera prekvapila studenou jogurtovou polievkou, dobrým mäskom, dezertom a vínom. Je to isté. Na tejto dovolenke neschudneme.

10. deň

Spev kohúta prerušuje naše výdatné sny. Raňajkujeme topeničky vo vajíčku s džemom,  kozím syrom a kyslým mliekom. Doma by nás táto kombinácia nenapadla. Autobus ešte nie je opravený. Trochu meníme plán. Cez vyschnuté koryto rieky šliapeme k Melnickým zemným pyramídam. Z viacerých vyhliadok fotíme ostošesť. Schádzame do Roženského monastyra. Tu sa okrem kostola fotiť môže. V kostole opäť krásne fresky, pekne zdobený veľký luster. Nazeráme aj do niektorých ciel. Ponad celého nádvoria visia obrovské strapce hrozna. V dedinke Rožen nás čaká už opravený autobus. Vodiči ho opravili sami – trochu si vylepšujú skóre. Vraciame sa do Melniku po batožinu a pokračujeme. V dedinke Rupite, v kráteri vyhasnutej sopky Kožuch, vyvierajú horúce prírodné pramene. Miestu je pripisovaná tajomná magická sila, s výronom metafyzickej energie. Neďaleko odtiaľ žila slávna bulharská veštica Baba Vanga. Po veštbu k nej chodili aj mnohí štátnici. Okrem iných aj Hitler – odchádzal od nej vraj smutný a skľúčený. V Rupite je aj pochovaná. Veriaci postavili na jej pamiatku kostol aj s meditačným strediskom a  múzeum. Kúpele majú rozdelené na spoločné, ženské a mužské. V minikúpeľoch naberáme nejakú tú energiu na zajtrajšiu Musalu. Po hodine jazdy vchádzame do dedinky Stobe pozrieť si ďalšie zemné pyramídy. Stobské zemné pyramídy sa vytvorili v niekoľko desiatkach metrov hrubých vrstvách štvrtohorných usadenín. Mnohé zo stĺpov tak ako aj v Melniku, majú na vrcholoch balvan nebo menší kameň. Vychádzka stála za tie krásne výhľady. Renča nám dáva poslednú teplú večeru. Jedla je prebytok, na príkaz kuchárky kŕmime aj miestnych vychudnutých psov. Ujde sa im aj pokazená štangľa suchej salámy. Ani ju nežuli, rovno prehĺtali. Už za tmy vchádzame do lyžiarskeho strediska Borovec. Ubytujeme sa v krásnych drevených chatkách s kuchynkami, postavených v jedľovo smrekovom lese. V našej sprche je ubytovaná žaba – darujeme jej život. Vieme si tu predstaviť aj dlhší pobyt.

11. deň

Opäť sa ukazuje gýčové pohľadnicové počasie. Superlacná lanovka nás vezie do výšky79m), 2379m na Jastrebec. Odtiaľ už pešo smer Musala – v preklade Alahova hora - najvyšší vrch Balkánu. Chodník výborný, trasa je úplne pohodová, mimoriadne veľa turistov aj s malými, dokonca dojčiacimi deťmi. Ale iba mizivé percento z nich má ozajstnú turistickú obuv. Cestou krátko zastavujeme na chate Musala s ľadovcovým jazerom, o pár desiatok výškových metrov prechádzame okolo chaty Everest v tvare pyramídy. Míňame ďalšie jazerá, Musala je už na dosah. Z vrcholu vidíme niekoľko Rilských hrebeňov, jazerá, lúky, v diaľke aj Pirin s Vichrenom. Je tu meteorologická stanica a bivakovacia chata ponúka čaj. Peťo ho sponzoruje. Pomaly zostupujeme. Viac ako z túry sme unavení z výhľadov a vyhýbania sa ostatným turistom. V Borovci vysýpame na stôl posledné levy a míňame. Predavač nechce pochopiť „veľká káva“ nalieva nám malé preso do veľkých šálok a do ďalšej nám dáva čistú vodu na dolievanie. Neveriaco krúti hlavou. Polhodinové čakanie na časť zablúdených turistov nás už veľmi netrápi. Musala je posledná akcia – upotení, mierne zapáchajúci zaspávame. Na srbských hraniciach nás opäť prevetrajú colníci, nepáčili sa im účesy na niektorých 9 ročných pasoch. No čo – vekom krásnieme.

12. deň

Ráno sa v autobuse dolámaní budíme a už sa tešíme na domácu sprchu. V Bratislave robíme pred cintorínom rozlúčkovú fotku a lúčime sa s bratmi čechmi. Zhrnutie: 4000 prejazdených kilometrov, super sprievodca Megy, kuchárka Renča, viac menej zbytočná pomocná sprievodkyňa Gabča, dosť neústretoví vodiči. K tomu nádherná príroda, výborné a lacné jedlo a pitie, milí a ochotní domáci.

Doslov:

Zadky a kolená nás boleli zo strnulého a dlhého sedenia v autobuse. O to viac nás bolelo srdce a zvieralo nám hrdlo pri pohľade na tú krásu. O rok dovidenia Kudrna.

Zapísala Edita.

Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3
Od 28. Bulharsko 3