Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Bulharsko 2

Dátum konania: 30. 8. 2013

5 deň.

Až ráno vidíme kde sme spali. Pár metrov od táboriska je lokalita skamenený les - Pobiti kameni. Kamenné stĺpy sú z vápenca alebo z vápnitých pieskovcov vysoké od 0,5 do 6 m, hrubé 0,5 až 3 m vo vnútri sú sčasti duté. Rozprestierajú sa na ploche niekoľkých km. Vedci sa doteraz sporia o ich pôvode. Najkrajšie sú tie pri hlavnej ceste. Vstupné od nás strážca nechce, je ešte skoro ráno. Aj tu sa natáčal Barbar Conan a tiež česká rozprávka Lotrando a Zubejda. Piesok medzi kameňmi je horúci rovnako ako teplota vzduchu. Sme už blízko Čierneho mora. Po dvoch hodinách jazdy po pobreží parkujeme v Nesebare, ktoré je zapísané v UNESCU. Staré mesto so svojimi drevenými jednoposchodovými domami, kostolmi, byzantskými a tráckymi vykopávkami je očarujúce. V jednom kostole sledujeme časť pravoslávneho krstu. Obchodíky so suvenírmi striedajú reštaurácie. Využívame veľmi prijateľné ceny na naplnenie žalúdkov. Do odchodu sa ešte stíhame ovlažiť v mori. Okrem zelených rias chlapi obzerajú miestnu silikónovú krásku hore bez. Na Slovenky nemá. Vezieme sa k subtropickej mokradi  rieky Ropotamo, ktorá je domovom viac ako 200 druhov vtákov. Výletná loďka nás unáša. Mali kvitnúť biele lekná. Foťáky cvakajú ostošesť, obdivujeme volavky a iné vtáky. Plavíme sa ústím rieky až do mora. Monika obdivuje miestneho nudistu suchým konštatovaním, že je to v cene výletu. Podvečer prichádzame do Sozopolu. Kemp Zlatá rybka je vraj najlepší. Šťastie, že nevidíme tie horšie. V Zlatej rybke by si naši hygienici prišli na svoje. Po neskorej večeri využívame neplatené ležadlá na pláži, kontrolujeme hviezdy, vegetíme.

6. deň

Vraj celodenný zaslúžený ležing na pláži a s večernou prehliadkou starého mesta Sozopol. Zbierame mušle na poloprázdnej už bez riasovej pláži, plavci plávajú, neplavci plávanie imitujú. Popoludní nás už ležanie nebaví. Naši vodiči sa už prejavili, bez upozornenia o tretej zatvorili autobus. Do mesta ideme bez foťákov. Tie si vyzdvihujeme po dojazde autobusu až po deviatej hodine. Prechádzame starým mestom. Je pekné, ale omnoho komerčnejšie ako Nesebar. Ochutnávame ďalšie miestne jedácke špeciality a nakupujeme asi posledné darčeky. Pri pohľade na špacírujúce sa turistky v priesvitných šatôčkach Peťo navrhol, aby v budúcoročnej povinnej dámskej výbave boli aj šaty – ale podmienkou je aby boli z padavého materiálu. Veď si počkajte chlapi, padnete na zadky z tých našich padavých šiat. Čakáme na odchod autobusu do pol dvanástej.

7. deň

Nočné trmácanie po bulharských cestách skončí nad ránom o pol piatej. Polo vyspatí vyliezame z autobusu aj s karimatkami a spacákmi a do ôsmej dospávame pod hviezdnou oblohou. Spíme niekoľko metrov od kamennej svadby v Kardžali. Množstvo kamenných stĺpov je z ružového tufu a skutočne pripomínajú skamenených svadobčanov v popredí s nevestou a ženíchom. Peťo dokonca vidí prasa ponáhľajúce sa na svadobnú hostinu. Medzitým sa nám vlhké spacáky na slniečku vysušili. Vezieme sa pohorím Rodopy do druhého najväčšieho bulharského Bačkovského monastýra. Bol založený v 11. storočí a tiež je zapísaný v UNESCU. Cestou ku kláštoru je záplava stánkov so suvenírmi a jedlom. Priamo na nádvorí  reštaurácie je menší travertínový vodopád. Monika si kupuje keramický hrniec – asi do výbavy. Na nádvorí kláštora a v kostole je prísny zákaz fotenia. Pár tajných záberov sa nám aj tak podarí. Na nádvorí rastú dva vzácne stromy - tomel japonský a metasekvoja čínska. V kostole sú krásne fresky ale od mnohoročného dymenia sviecami sú dosť zašlé. Škoda, že Bulhari nenájdu peniaze na ich obnovu. Z kláštora ideme ešte obzrieť kostnicu a krížovú cestu. Značenie bolo trochu zmätočné, takže sme stihli iba prvé zastavenie. Krásna malá kaplnka vo vnútri ktorej bola nádrž so zázračnou vodou. V nádeji na omladenie sme sa umyli. Rýchly miestny obedík a znovu sa krútime cestou pohorím Rodopy k Smoljanským jazerám. Pohorie krásne, pretkané extrémne veľkým množstvom novovybudovaných luxusných hotelov ale aj nedostavaných hotelov zo začiatku deväťdesiatych rokov väčšinou opustených a prázdnych. Po ubytovni berieme turistickú výstroj a vyrážame na aklimatizačnú túričku. Mraky sa nebezpečne kopia nad hlavami. Po hodinke prudkého výstupu sme na Orfeových skalách. Tu Orfeus oplakával svoju Eurydiku, keď ju uniesli do podsvetia. My sme neplakali, otlaky ešte neboleli a krásny výhľad na Rodopy a jazerá k plaču nedával dôvod. Stúpame vyššie k TV vysielaču na kopci Snežanka. V zime využívané pekné lyžiarske stredisko. Cestou späť sa dopujeme vitamínmi v podobe černíc a malín. Ubytovanie turistické ale slušné, pánska sprcha bola studená, otužilci vydržali, slabčáci išli do dámskej. Po večernom brífingu debatujeme s Megym, predbežne vyberáme budúcoročnú destináciu.

8. deň

O hodinu máme byť v najmenšom meste Bulharska v Širokej Lake. Vodiči mierne zblúdili. Po dvoch hodinách jazdy po katastrofálnych cestách zastavujeme v horskej dedinke Mula. Tu zastal čas. Vidíme iba posedávajúcich dôchodcov. Oznamujú nám, že most, ktorým sme chceli prejsť, je od minulého roku spadnutý a nik ho doteraz neopravil. Starý drevený minaret je naklonený a nový nedostavaný. V miestnych potravinách majú ozaj iba základné potraviny. Asi po 4 ks z každého druhu. Vraciame sa späť. V Širokej Lake sa už zdržíme iba na fotenie. Mestečko je pekné, domčeky sú postavené v prudkom svahu, uprostred riečka s peknými oblúkovými mostmi. Miestny kostol vraj postavili v r. 1834 za 38 dní. Prechádzame monumentálnou Trigradskou tiesňavou k jaskyni Jagodina. Sprievodcu jaskyňou nám robí Megy, aspoň môžeme fotiť, čo je inak zakázané. V prvej jaskynnej sále je ozdobený vianočný stromček. Tunajší speleológovia tu tradične slávia nový rok. Nad kamenným stolom je bulharský štátny znak – adrenalisti tu mávajú svadby. Na konci jaskyne v plastovej skrinke sú jaskynné perly. Padajúce kvapky vody obalia vápencom zrnko piesku. Majú ich spočítané – Megy zodpovedá za ich pôvodný počet. Vo svetle reflektorov tu rastú zelené machy a riasy. Množstvo pekných stalaktitov a stalagmitov. Niekoľko kilometrov ďalej v Bujanovskej tiesňave Diablovým hrtanom schádzal do podzemia Orfeus hľadať unesenú Eurydiku. Potok miznúci v dómovitej priepasti sprevádzaný dunením padajúcej vody v podzemí a para stúpajúca z otvoru navodzujú strašidelnú atmosféru. Nad mestom Bansko vidíme v tme svetielko v horách. Pirin nás očakáva. Svetielko svieti v horskom táborisku. Je tu aj studnička, ale tú sme našli až na druhý deň pred odchodom. Do stanov si dávame všetky veci potrebné k výstupu na Vichren. Vodiči chcú ráno nerušene spať.

Fotografie z podujatia Bulharsko 2.