Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Korzika

Dátum konania: 25. 8. 2012

Sobota, 25. 8. 2012

Nastal vytúžený deň odchodu. Časť našej výpravy ide ranným autobusom do Bánoviec a odtiaľ do Brna. Majo sa nás snaží presvedčiť o dodržaní 15 kg váhového limitu do autobusu. Keďže sám má „nadváhu“ už od Topoľčian konzumuje potraviny a sústavne ponúka aj nás doma napečenými dobrotami. Pomáhame mu. V Brne sa stretávame s ostatnými členmi, ktorých dopravili „rodinné spoje“. Postupne prichádzajú ďalší účastníci s hromadou batožiny. Netušíme, ako sa naložíme do autobusu. Kudrnovci sú však skúsení. Naložili všetkých aj s batožinou a vlastnou poľnou kuchyňou so zásobami potravín. Miernym šokom najmä pre mužov bola slečna vodička. Vhupla za volant a už sme sa viezli. Pomerne nudnú cestu cez Rakúsko k večeru vystriedali panorámy jazier a Julských Álp.

Nedeľa, 26. 8. 2012

O pol tretej ráno sa po nočnej búrke budíme dolámaní v prístave Livorno. Slečna vodička nás bezpečne doviezla až sem. Lúči sa – ďalej nás budú voziť dvaja chlapi. Vidina ďalšieho nocľahu už v narovnanej polohe, ale v stanoch, nám zdvihne náladu. Raňajkujeme ešte z bohatých „jedálnych krabíc“ z domova. O siedmej sa začíname naloďovať na trajekt pomaľovaný korzickým národným symbolom - hlavou maura. Masa áut v spodných podlažiach, masa ľudí na vrchných. Obsadili sme najkrajšie fleky na vrchnej palube s terasou a ležadlami. O ôsmej trajekt odchádza. Plavba Tyrhénskym morom prebieha pokojne, morská nemoc nás nepostihuje. Počasie je krásne slnečné ale veterné. Trajekt je dobre vybavený reštauráciami, obchodmi aj spoločenskou miestnosťou. Plávame okolo niekoľkých menších ostrovov. Po troch hodinách už vidíme cieľ našej cesty. Korzika sa nám postupne odhaľuje z jemného oparu. Fotíme ako o závod. Trajekt pláva do prístavu v Bastii, druhého najväčšieho korzického mesta (51 tis. obyvateľov). Bastia bola jediným korzickým mestom, ktoré počas 2.sv. vojny postihli ničivé nálety spojeneckého letectva. Na Bastijskom letisku stojí pamätník Antoine de Saint Exupérymu, ktorý 31.7.1944 odtiaľto odlietal na svoj posledný prieskumný let. Prechádzame niekoľko kilometrov za mesto na čistú piesočnatú pláž. Namiesto prezliekarní – pretože tam žiadne nie sú, použijeme nízke kroviny. Nevadí – hlavne že zmyjeme zo seba 30 hodinový pot. Do sýtosti sa kúpeme, šantíme vo vlnách a v jedinom plážovom bare ochutnávame prvé korzické víno a gaštanové pivo Pietra. O piatej odchádzame z pláže smerom ku korzickým horám. Krátky únavový spánok prerušuje svojim výkladom náš sprievodca Milan. Prechádzame priesmykom Scala di Santa Regina, v údolí ktorého tečie horská rieka Golo. Prestávka na fotenie a ďalšie stúpanie úzkou cestou. Užšie a nebezpečnejšie cesty na nás ešte čakajú. Cestou míňame prvé kravy a polo divoké prasiatka. Prasiatka sa voľne pohybujú po celom ostrove a vyjedajú gaštany, žalude, bukvice a byliny. Na konci jesene je povolený ich odstrel. Vtedy ich domáci húfne likvidujú a vyrábajú z nich špeciálne, za studena údené salámy a šunky. Keďže sú vložené do čriev týchto prasiat a sú pokryté plesňou vôbec nevyzerajú vábne. Ale chuť je skvelá. Vystúpame až nad dedinku Lozzi okolo horskej priehrady Calacuccia, ktorá slúži ako vodný zdroj pre široké okolie. Pár kilometrov za dedinkou je náš prvý kemp umiestnený v krásnom borovicovom poraste vo výške 1080 m. Okrem pár ďalších jednotlivých turistov sme tu jediní, čo je výhodou pri hľadaní miesta pre stany. Miernym šokom je sociálne zariadenie. To, že je spoločné pre pánov a dámy vydržíme, horšie je to s čistotou. Ošarpané sprchové vaničky, pleseň na stenách, pavučiny. Výhodou je malá reštaurácia priamo v kempe s plastovým sedením vonku. Tam máme dovolené konzumovať kudrnovskú polopenziu a popiť nejaké to vínko alebo pivo. Po prvej výbornej večeri sa stretávame na brífingu k zajtrajšiemu dňu. Dozvedáme sa, že tri dni pred našim príchodom stále pršalo. Vo viere na krajšie počasie unavení z dlhej cesty takmer okamžite zaspávame.

Pondelok, 27. 8. 2012

Po chladnej noci sa budíme do horúceho bezoblačného rána. Teplé oblečenie ukladáme na spodok batohov. Poruke ostáva nevyhnutná voda a opaľovací krém. Dnes nás čaká „výlet na rozchodenie“ tak tomu stále hovoril sprievodca Milan, k jazeru Lac de Nino. Autobus nás vezie do lyžiarskeho strediska Castela di Vergio. Na zaprášenom chodníku ani stopy po trojdňovom daždi. Začíname si zvykať na obchádzanie výkalov kráv a prasiat. Stúpame cez borovicové lesy na úroveň našej kosodreviny – na Korzike porastov macchie. Macchiu tvoria husté zakrpatené porasty jelší, vresov a ďalších druhov „pichľavín“. Prvá prestávka pri kaplnke San Pietru – nádherné výhľady. Stretávame korzických horských nosičov – sprievodcovia s oslami naloženými batožinou a deťmi klientov. Ekologické – niektorým z nás sa už v hlave rodí podnikateľský plán v našich veľhorách. Po troch hodinách prichádzame do sedla Bocca Reta (1883 m). Časť výpravy si cez macchiu vybehne na prvú korzickú dvojitisícovku Capu a u Tozzu (2007 m). Hrdo sa fotíme pri slovenskej vlajke. Z vrcholu vidíme more – hotová plážová turistika. Pod nami už leží horské ľadovcové jazero Lac de Nino obklopené mokraďami (1760 m). Kúpanie je zakázané – domáci turisti o zákaze asi nevedia. Dvojhodinovú prestávku využívame na piknik, oddych, prechádzku okolo jazera. Okolo nás sa pasú kravy a divoké kone. Aká to romantika. Od jazera krátke stúpanie a potom dlhý, dosť náročný zostup skalnou dolinou. Fotoaparáty nestíhajú. Pri autobuse nás čakajú vodiči s chladeným pivom a kávou. Dokonalý servis.

Utorok, 28. 8. 2012

Opäť horúce ráno. Kávičkári sú už aklimatizovaní a po raňajkách majú svoj dýchánek na plastových stoličkách. V dedine autobus zastaví pri pekárni na nákup bagiet a už nás vezie k východiskovému bodu dnešného „výletu“. Po hodine chôdze prechádzame cez horský salaš Radule. Krátka odbočka k prvému korzickému vodopádu s kaskádami. Väčšia časť dnešného „výletu“ povedie po známej korzickej GR 20 dlhej 160 km smerujúcej zo severu na juh. Prechádzame úchvatnou dolinou, cez ktorú preteká horská rieka Golo. Vytvára úžasné kaskády a tône s priezračne čistou vodou. O dvanástej vystupujeme na horskú chatu Ciuttulu di i Mori (1991 m). V chate je možnosť občerstvenia. Dvojjazyčno - ručne objednávam dve veľké kávy. Chatár pri ich príprave v pohode fajčí cigaru, hlasne rozpráva - možno nadáva. Kávu, v ktorej je odpadnutý popol, dávam Jankovi – je fajčiar, to zvládne. Od chaty je pre záujemcov plánovaný namáhavý výstup na Paglia Orba (2525 m) – Korzický Materhorn. Predtým treba doplniť zásoby vody. Voda skôr kvapká ako tečie. Pri studničke sa vytvoril veľmi slušný rad pripomínajúci naše staré časy čakania na banány a mandarínky. Okolo chaty v stanoch bivakujú viacerí turisti. Na vrchol ide 16 členná skupina, vrátane nášho Maja. Vlajku nesie so sebou. Ostatní sa šetríme na zajtrajšie Monte Cinto. Ďalšia časť našich si vyšliape hodinku po skalách hore k výhľadom na dve pekné skalné okná. Zhora opäť krásne výhľady, vrátane mora. Medzitým pred chatou bdelé oči s ďalekohľadom sledujú naše bezchybné kroky po sutine a kameňoch. Od chaty zostupujeme po GR 20 až ku kaskádam a tôňam. Nájdeme si najkrajšiu, za kameňmi prezliekame plavky a už sa čvachtáme. Paráda. Po pol hodine sa balíme, máme ešte pred sebou dosť kilometrov. Cestou sa pripája Miro. Kúpal sa vo svojej privátnej tôni, ktorú si našiel o niečo vyššie. Za salašom Radule vystúpime krátky úsek po reťaziach. Na ľavej strane zbadáme lesný požiar a sledujeme dva hasiace vrtuľníky v akcii. Po vodu chodia do horskej priehrady Calacuccia. Ďalej ideme už takmer po hrebeni až do horského priesmyku Col de Vergio (1477 m). V sedle, ktoré je najvyšším cestným zjazdným sedlom na Korzike nás víta moderná biela socha Krista. Keďže sme dosť ďaleko od kempu, kuchárka pripravuje v poľnej kuchyni pred autobusom kudrnovskú večeru. O ôsmej začínajú prichádzať prví pokoritelia Paglie Orba. Zlá správa – Majo si vyvrtol členok a schádza kratšou cestou k východiskovému bodu dnešnej túry pod salašom Radule. Horšou správou pre nás je, že sprievodcovia ho zraneného nechali ísť v tme iba s čelovkou samého. Majo nastupuje do autobusu – bolesť mu kriví tvár - nie je to žiadna sláva. V kempe Hela našťastie vylúči zlomeninu. Ďalšie túry však už žiaľ absolvovať nemôže. Po večernom brífingu máme zoznamovací večierok. Každý si má priniesť peňaženku. Podľa jej obsahu sa vraj dá spoznať charakter majiteľa. Postupne teda otvárame svoje peňaženky, a „odhaľujeme sa“ – zamestnanie, záujmy, rodina. Tu sa dozvedáme, že Peťo s Helou, ako jediní z celého zájazdu, zachraňujú status manželstva.

Streda, 29. 8. 2012

Najdlhší „výlet“ na najvyššiu horu ostrova Monte Cinto (2706 m) začína. Majo a Lucka ostávajú v kempe. Už o pol ôsmej vyrážame priamo z kempu pešo cez pichľavé porasty macchie. Počasie pohľadnicové. Po troch hodinách chôdze sme pri útulni Erco (1667 m). Slabo tečúca voda v studničke je malou výhodou – aspoň si oddýchneme pred náročným výstupom k jazeru Lac de Cinto. Trasa je značená iba kamennými mužíkmi. Horúčava okolo obeda graduje. Konečne vidíme priezračnú vodu jazera Lac de Cinto. Viacerí neodolajú a kúpu sa, prípadne močia otlaky. Vodu na pitie si asi naberieme z druhého konca jazera. O jednej sa výprava rozdeľuje. Unavenejší schádzajú pomaly späť do kempu, zdatnejší začínajú stúpať nahor. Žochárov ide šesť. Kráčame štýlom dva kroky vpred a krok šmykom po suťovisku vzad. Treba si dávať veľký pozor. Kamene, ktoré na prvý pohľad vyzerajú stabilne sa iba tak tvária. Pre mnohých najnamáhavejší „výlet“ v živote. Značenie takmer žiadne, až pod vrcholom sa objavujú červené bodky. O pol štvrtej dobýjame vrchol. Okolie ako na dlani. Vľavo horská priehrada, vpravo more a malé horské strieborné jazierko. Zlietajú sa okolo nás krkavce – majú smolu, po fotení, krátkom oddychu a doplnení energie opatrne schádzame. Cestu od jazera Lac de Cinto sa pokúšame trochu skrátiť. Ide to ťažko, zošerieva sa a kamenní mužíci sa nám pred očami zlievajú do jedného suťoviska. Pri salaši Erco ešte kŕmime líšku. Je úplne krotká, buď má besnotu alebo je prefíkaná a pažravá. Do kempu vchádzame takmer v tme o pol deviatej večer. Už nám vôbec nevadia plesnivé sprchy. Zhltneme večeru, vymeníme si dojmy dňa a padáme do stanov.

Štvrtok, 30. 8. 2012

Ráno zbalíme stany a presúvame sa smerom na juh. Slnko už praží. Cestou fotíme dva staré Janovské mosty postavené vedľa seba. Jeden pre peších a druhý pre vozy. Vchádzame do dediny Evisa (876 m). Odtiaľ už pešo zostupujeme až na dno (209 m) horskej rokliny Spelunca vymodelovanej riečkou Porto. Kolená dostávajú zabrať. Zastavujeme pri ďalšom kamennom janovskom moste Ponte Zaglia. Tu sa rozpŕchneme a hľadáme si tú najkrajšiu tôňu na kúpanie. Na výber sú menšie, hlbšie, redšie i viac zaľudnené. Schladzujeme svoje uchodené údy v priezračnej vode, slníme sa na vyhriatych kameňoch. Kam sa hrabe more. Po dvojhodinovom leňošení končíme prechod roklinou pri ďalšom, ešte krajšom moste Ponte Vecchio. Pofotíme a už sprievodca Milan nahodí diabolské tempo do kopca do malebnej dedinky Ota. Chodník je asi iba pre domácich, cestou zatvárame a otvárame bráničky na súkromných pozemkoch. Milan má trasu určite otestovanú – psy nás nenaháňali. Naberáme dostatok vody pred 5 km dlhým zostupom po asfaltke do nášho ďalšieho kempu v meste Porto. Povedľa cesty fotíme menšie a väčšie rodinné hrobky. Sú v nich pochované viaceré generácie rodiny. Korzičania ich stavali na obľúbenom mieste prvého zosnulého. V Porte nabehneme do prvých supermarketov. Kvalita potravín aj vín výborná, ceny korzické. Čo nás prekvapuje (a Janka šokuje) je skutočnosť, že cigarety nepredávajú v žiadnych bežných obchodoch ani v reštauráciách. Dostať ich iba v špeciálnych obchodíkoch s tabakom. Aj tak tu fajčí skoro každý, asi majú doma urobené dostatočné zásoby. Pri autobuse chvíľu čakáme na nášho fajčiara, ktorý si utekal doplniť svoje zásoby. Druhý kemp v poradí je umiestnený necelý kilometer od pláže v zálive Porto na kraji rovnomenného mesta. Chvíľu trvá kým si vyberieme najlepšie miesta na dvojdňový spánok v chládku pod stromami, je tu prirodzene omnoho teplejšie ako v horskom kempe. Umyvárne super, ale plastové sedenie chýba. Chlapi narýchlo pripravujú sedenie pre trpaslíkov z dosák a kameňov. Už za tmy s čelovkami fasujeme ďalšiu večeru do ešusov. Francúzi sa na nás dívajú ako na prízraky. Možno si myslia, že sme tu za trest, ale my sme radi a tešíme sa na kus teplého jedla. Noc je až príliš horúca.

Piatok, 31. 8. 2012

Horúce slnko nás vyháňa zo stanov. Dnes nás čaká „výlet“ do „kamennej záhrady“ Les Calanchés, nachádzajúcej sa na južnom okraji zálivu Golfe du Porto. Úžasné žltooranžové, červené a ružové skalné útvary, vytvorené vetrom a eróziou, sú právom zapísané v zozname UNESCO. Na uzučkých cestách sa naplno prejavila zručnosť a obratnosť našich vodičov. Nie darmo sa na Korzike hovorí, že bez vzájomnej ohľaduplnosti vodičov, by sa títo nikde nedostali. Kde sa hrabe naše Slovensko. Je úplne bežné, že na korzických horských cestách, keď sa stretnú dve autá v mieste, kde sa nie je možné vyhnúť – vpravo skalná stena, vľavo hlboká roklina, tak na rad prichádza aj niekoľko sto metrové cúvanie, posúvanie. Toto robia všetky autá s cieľom vytvoriť miesto pre „bezpečné“ obídenie sa. Ale čo my? Pri jednom takomto manévre, tí čo sedia na jednej strane, kričia: „Padneme, padneme dole“ a na strane druhej „už ho oškrie“ a pod. Ale naši vodiči sú machri, bravúrne zvládajú miesta, kde by mnohí vodiči od strachu vystúpili a najradšej by kľúčiky od auta zahodili do rokliny. Po nervákmi nabitej ceste prichádzame k východiskovému bodu dnešného „výletu“. Na výber máme niekoľko turistických trás. Na prvej z nich sa pomedzi skalné útvary prederieme až na vyhliadkový vrchol Capu d´ Orto (1294 m). Scenérie neopísateľné. Druhou trasou sa šplháme strmo hore, ale oproti Monte Cintu je to už pohodička. V tieni gaštanovej aleje piknikujeme. S nadšením malých detí sa šplháme na okolité skaly a hľadáme čo najlepšie miesta na fotenie. Z borovicového lesa si nesieme suveníry - obrovské šišky. Medzičasom mi doma dve semienka z nich vyklíčili. K autobusu sa vraciame po starej kamennej obchodnej ceste a ďalej po asfaltke prechádzame najužšou tiesňavou. Pasažieri viacerých odstavených áut fotia kamenný útvar v tvare srdca – obľúbené miesto novomanželov. Pri autobuse náš už vyčkáva maród Majo - chlapi mu na želanie zhotovili provizórnu drevenú barlu. Po večeri sa ponáhľame do mestečka. Pekne zreštaurovaná stredoveká janovská strážna veža nám ponúka skvelé objekty na fotenie rozbúreného mora. Vyvesená čierna zástava na pláži dáva stop nášmu večernému kúpaniu. Aj tak neodoláme blízkosti mora a nechávame sa aspoň zmáčať jeho kvapkami.

Sobota, 1. 9. 2012

Stany balíme pri zamračenej oblohe. Dnešný odpočinkový deň strávime prejazdom na juh ostrova do skalnatej oblasti „korzických dolomít“. Cestou sa naposledy kocháme pobrežím Calanches. Rozbúrené more sa neutíšilo ani počas noci. Pred obedom zastavujeme v rybárskej dedinke Sagone. Dedina bola už v dávnych dobách osídlená gréckymi osadníkmi. Je po daždi, niektorí využívajú teplé more k okúpaniu, iní k prechádzke po krásnej pláži a k zbieraniu mušlí. Po vonkajšej obhliadke polorozpadnutej janovskej strážnej veže už unikáme pred blížiacou sa búrkou k autobusu. Niektorí z nás to nestíhajú a schytajú slušnú dávku dažďa. Mokré veci sušíme v autobuse. Opršanú cestu nám sprievodca Milan kráti pútavým čítaním hororových príbehov korzickej vendety. Záznamy hovoria, že v rokoch 1359 až 1729 pripravila vendeta o život tristotridsaťtisíc ľudí. Hlavné mesto Korziky Ajaccio prechádzame iba okrajovo. Popoludní, už po daždi prichádzame do mesta. Vysoké úzke domy, často z neopracovaných kamenných kvádrov, vystavané na žulových skalách. Uzučké krivolaké uličky plné výklenkov a schodov. Vodovodné a odpadové rúry vedené po vonkajších fasádach. Množstvo obchodíkov s vínom a typickými korzickými špecialitami z mäsa, gaštanov, medu a syra. Také je malebné Sarténe, pamätajúce vendetu a najkrvavejšie vojny medzi rodinami. Každoročne, na Veľký piatok, sa v meste ako pripomienka Kristovej krížovej cesty na Golgotu, koná procesia zvaná Catenaccio (spútaný reťazou). Mestom kráčajú muži zahalení v bielych habitoch, z ktorých vidieť iba ich oči. Na ich čele, odetý v červenom, kráča bosý kajúcnik so 14 kg reťazou na krku, nesúci ťažký 30 kg drevený kríž. Na „post“ kajúcnika čakajú miestni muži v poradí aj 30 rokov. Do horského kempu ukrytom v borovicovom lese nad dedinou Zonza prichádzame hodinu pred zotmením. Sme tu takmer sami, stanových miest je na výber dosť. Vybavenie sociálnych zariadení kempov sa zlepšuje. Hodinu po klasickej večeri nám Kudrnovci pripravia veľký „švédsky“ korzický stôl. V ponuke je niekoľko druhov mäsových špecialít, sušienok, koláčov, syrov, medu, gaštanových pochúťok a vín – všetky s Milanovým podrobným popisom. Degustujeme, mľaskáme, až kým nás dážď nezaženie do stanov.

Nedeľa, 2. 9. 2012

Autobus nás vezie do horského sedla Col de Bavella (1218 m). V sedle nás víta pekná pútnická socha P. Márie Snežnej. Bavelské ihly sú úchvatné. Počas túry sa pokúsime zdolať vyhliadkovú vežu č. 3. Stúpame stále vyššie, v strmých skalných stenách postupujeme pomalšie. V jednom skalnom previse sa treba pridržiavať reťazí. Najzdatnejší vyliezajú na vežu. Posledný krát vztyčujeme vrcholovú slovenskú vlajku. Naši českí turisti opäť ľutujú, že zabudli na tú svoju. Opäť krásne výhľady, podobné našim tatranským. Postupujeme krásnou dolinou. Scenérie prerušuje dážď, ktorý nás sprevádza až do konca túry. Prvý krát vyťahujeme pršiplášte. Veľmi nepomáhajú, k dažďu sa pridáva vietor, sme úplne mokrí. Našťastie sa v hustej hmle vynárajú obrysy nášho autobusu. Majo z nudy a (dúfame) aj v strachu o naše ešte zdravé údy, vyrezáva do svojej drevenej barly slovenský znak a nápis KST Žochár. Vodiči nás napájajú horúcou kávou a čajom s rumom. Zastavujeme sa v Zonze na drobné nákupy. V nádeji na usušenie rozvešiavame v kempe mokré zvršky. Po večeri pripravíme slovenské pohostenie „čo kto ešte má a k tomu korzické dobroty“ a pozývame na debatu Milana s asistentkou Luckou. Chválime pozitíva zájazdu, mierne vytkneme záležitosť so zraneným Majom. Do rána opäť mierne prší.

Pondelok, 3. 9. 2012

Balíme vlhké veci a mierne opršané stany. Autobus zastavuje pri horskej priehrade LÓspedale. Po hodinovej prechádzke zostupujeme k najvyššiemu, 60 m vysokému korzickému vodopádu Piscia di Gallo. Pokračujeme autobusom ďalej. Popri ceste vidíme sady s korkovými dubmi. Na južnom výbežku ostrova nás už víta slnkom zaliate mesto Bonifacio. Založil ho v r. 828 toskánsky gróf Bonifacio na vysokých vápencových skalách, ako pevnosť v boji proti Saracénom. Nasadáme do loďky na hodinovú okružnú plavbu okolo mesta. Vysoké vápencové útesy vystupujúce z tyrkysového mora striedajú morské jaskyne a skalné výbežky. Impozantný je výhľad na staré mesto s domami postavenými priamo na útesoch. Povráva sa, že v starom meste je najnižšia rozvodovosť vo Francúzsku. Neverníci vraj dobrovoľne – nasilu končia v morských vlnách. Pešo prechádzame malebnou starou časťou mesta, nazeráme do kostolov, prezeráme netypický cintorín bez zelene. Hrobky sú väčšinou z bieleho kameňa, vo vnútri sú okrem nápisov často umiestnené fotky zosnulých.

V meste je viacero obchodíkov s výrobkami z korku. Milanom sľúbené korkové podprsenky sa už minuli. Topánok, peňaženiek, kabeliek, pohľadníc a ďalších suvenírov z neho sú plné regály. Prichádzame do posledného, najkrajšieho kempu priamo na pláži. Tešíme sa na nočné kúpanie a rozlúčkový plážový večierok. Hneď po postavení stanov začína pršať. Mokré veci z predošlého dňa už nemáme kde sušiť. Prší stále viac. Večeru konzumujeme v stanoch. Slabou útechou sú najčistejšie horúce kempové sprchy. Večierok v pršiplášťoch sa ruší. V noci takmer nespíme, kontrolujeme či nám netečie do stanu. Niektorí nemajú toľko šťastia ako my v suchých stanoch a v priebehu noci sa viac krát sťahujú.

Utorok, 4. 9. 2012

Za neustáleho dažďa balíme dvakrát premočené stany, mokrým pieskom obalené topánky a ostatné vlhké veci. Vodiči v duchu preklínajú stanovania chtivých turistov. Po naložení všetkých vecí z batožinového priestoru kvapká voda. V autobuse sa prezliekame do posledných suchých vecí. Prichádzame už do bezdaždivej Bastie. Počas dvojhodinovej prestávky stíhame posledné nákupy, prehliadku časti starého mesta. Unavení z prebdenej noci sa napoludnie naloďujeme na trajekt. Slnko sa opäť schováva za husté mraky. Pre istotu si obsadíme miesta v spoločenskej miestnosti. Korzickým vínom pripraveným na plážový večierok zapíjame suchý obed. Česká sekcia vyberá gitaru. Za výdatnej pomoci spevu slovenskej sekcie cesta do Livorna pekne ubieha. Tu nastupujeme do autobusu. Večer poskrúcaní v úzkych sedadlách od únavy hneď zaspávame.

Streda, 5. 9. 2012

O deviatej ráno sa vraciame do slnečného Brna. Navzájom sa lúčime. S miernou finančnou stratou vraciame naše spiatočné lístky s popoludňajším odchodom a kupujeme nové na skorší odchod. Nevadí, o tretej sme už v Topoľčanoch a môžeme doma začať so sušením a praním.

Čo na záver?

Aj napriek únave veríme, že naše hlavy plné zážitkov nezabudnú na malebnú Korziku a vrelo ju odporučia aj ostatným.

PS: Len tak mimochodom. Pri jednej ceste autobusom sme si požičali od Milana katalóg cestovky a po pár minútach sme sa rozhodli, že budúci rok absolvujeme niečo podobné v Bulharsku. Tí, čo čítate tieto moje pamäte pouvažujte nad tým. My, 12-ti „Korzičania“, ideme do toho!!!

Zapísala Edita.

Fotografie z podujatia Korzika.