Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Český raj, Teplicko-adršpašsko

Dátum konania: 12. 7. 2012

1. deň (12. 7.)

Vlakom do Jičína

Jičín – námestie – Zebín - Železnice – Jinolice chatový tábor (13 km)

Musím začať o deň skôr. Tento rok ideme s autom z požičovne za 30 € na deň + pohonné látky. Bol to Citroen Jumper. Vraj predĺžený. Nám sa ani tak nezdal. V zálohe sme mali prívesný vozík. Našťastie ho nebolo treba. Na prízemie auta sa zmestilo 16 bicyklov, na prístavbu zvyšné dva a väčšia časť batožiny. Hela J. Prišla aj s veľkou krabicou zákuskov. Brat sa jej v sobotu žení, ona príde za nami až po svadbe. Zákusky sme načali už pri nakladaní. Chutili. Veľmi spokojní s nakladaním sme sa pobrali do domovov.

Rýchlik do Bratislavy prišiel včas, ale do Břeclavy sme už meškali. Náš prípojný vlak na nás nečakal. Vďaka tomu sme prišli do Jičína s hodinovým oneskorením. Lokálka z Hradca bola preplnená. Sedeli sme so staršími manželmi (môže byť ešte niečo staršie ako my?) Pán nám ukazoval na i pade fotografie z nedávnej víchrice, ktorá sa tam prehnala i autíčko pre deti, ktoré mu vyrobil ešte jeho otec a doteraz funguje. V Jičíne nás už čakalo vyložené auto, usmiati šoféri i československá dvojica Peťo s Luckou. Obloha neistá ako žalúdok po hruškách. Vyrazili sme na námestie. Doladili sme bicykle po preprave. Námestie pekné. Vyrušovali nás však autá. Žiadna pešia zóna. Vydávame sa smer Valtice. Neistá obloha to nevydržala. Ale nebolo to také hrozné. Len čo sme sa navliekli do nepremokavého, prestalo pršať. Bicykle sme nechali pri kostole Všetkých svätých a osembokej drevenej zvonici. Len to zostalo z bývalej osady Zebín. Zebín sa volá aj kopček sopečného pôvodu, vytvorený čadičom, na vrchole ktorého je kaplnka zasvätená Márii Magdálene. Kaplnka bola postavená v roku 1700. V roku 1968 slúžila sovietskym vojskám ako rádiová stanica a bola aj terčom vojakov pri streľbe na neďalekej strelnici. V roku 2006 bola rekonštruovaná a interiér bol doplnený sochou patrónky. Mali sme pekný výhľad na Jičínsku kotlinu i blížiace sa tmavé mraky. Basu vo Valticiach vynechávame. Kajínek nám nemohol zamávať. Kopec Brada ostal tiež bez našej spoločnosti. Prvoradé bolo nezmoknúť. Na prekvapenie všetkých sa nám to podarilo. Ubytovanie sme mali telefonicky zabezpečené. Obývali sme obstarožné chatky po 3-4 osobách, ktoré si toho pamätali. V blízkosti veľa vody v rybníkoch. Jediná spoločenská miestnosť bola krčma. Mohlo sa tam fajčiť, čo nás značne odrádzalo od jej návštevy.

2. deň 13. 7.

Jinolice pešo do Prachovských skál – malý a veľký okruh – pešo do Jinolic (16 km)
Cyklo: Jinolice – Brada – Ossarium – Jičín – Jinolice – Pařezská Lhota – zrúcanina hradu Pařez – Blata – U Kavárny – Blata – Jinolice (32 km)

Hmla z vody stúpala hore. Keďže k vchodu do Prachovských skál je to cez les len 3 km, rozhodli sme sa ísť pešo. O 8,00 sme neboli všetci, ale odišli sme, aby sa meškanie neopakovalo. Pri platení vstupného sme sa už zrazili všetci. Škoda, že obloha bola šedá a splývala so skalami. Vyškriabali sme sa na Vyhliadku Speváckeho zboru. Z červenej značky sme odrazili na zelenú a absolvovali sme na nej všetky vyhliadky. V Zadnej točenici sme cez Malú Fortnu prešli na Vyhlídku Českého ráje. Pokračovali sme Dračou roklinou na Šikmú vežu a Vyhliadku mieru. Nakoniec sme si nechali najkrajšiu roklinu a to Císařskú chodbu. Názov dostala po návšteve rakúskeho cisára Jozefa I., ktorý ju navštívil počas napoleonských vojen v r. 1813. Pri ceste do kempu sme sa najedli. Uvarili nám sáčkovú polievku a aj druhý chod bol polotovar. Nič moc. Času sme mali dosť, nuž sme osedlali bicykle a vybrali sa na Bradu. Skratkou, ktorá ňou nebola. To je to množstvo cyklotrás, ktoré nemajú v teréne vyznačené. Z rôznych smerov sme vystúpili na skalnatý vrchol 485 m. Je na ňom kríž a po oboch stranách sú sochy sv. Petra a Pavla. Dôvodom bolo to, že v roku 1866 sa tu na sviatok oboch apoštolov odohrala bitka medzi Rakúskom a Pruskom. Celý kraj je posiaty pamätníčkami z tejto vojny. Väčšinu padlých zozbierali a pochovali pri hlavnej ceste do Jičína. Je tam vybudované osárium s kaplnkou a zaujímavými pomníkmi. Jeden je dokonca zo skameneného stromu. Pod vrcholom sme našli Rumcajsovu jaskyňu s funkčnou posteľou. Dážď nás trochu skropil, ale pokračujeme do Jičína na nákupy. My len za potravinami, ale Ala si zabudla spací vak, nuž si ho kúpila tam. Času do večera stále dosť. Ideme si pozrieť ešte zrúcaninu hradu Pařez. Cesta k nemu je húsenková dráha. Zo zrúcaniny veľa nezostalo, ale okolie je veľmi pekné. Dokresluje ho malé jazierko. Videli sme aj kamenného jaštera. Zablúdili sme aj k Pařezskému rybníku, kde bol tábor telesne postihnutých. Hneď sa nám lepšie šliapalo do pedálov. Ešte sme si chceli pozrieť Ervínúv hrad, ale ani na 2x sme ho nenašli. Dážď si nás našiel aj druhýkrát. Dosušili sme sa na chatách.

Prachovské skaly vznikli na dne kriedového mora v druhohorách. Po jeho ústupe bola pieskovcová naplavenina chránená pred vodami čadičovými vyvreninami. Pôsobením dažďa, vetra, tepla, zimy boli vymodelované rôzne tvary. Tak vzniklo skalné mesto.

3. deň 14. 7.

Jinolice – Březka – Libunec – Válečné – Troskovice – hrad Trosky – Želejov – Věžický rybník – Pekařova brána – Libošovice – Vesec u Sobotky – Údolí Plakánek – hrad Kost – Srbsko – Komařovský rybník – Nová Ves – Kněžmost – Boseň – hrad Valečov – Dneboh – Drábske světničky – späť Komařovský rybník (54 km)

Časť dnešného programu sme absolvovali už včera. Počasie nestále, mraky visia nad nami ako dlhy nad Gréckom. Na hrade Trosky sme medzi prvými. Je to charakteristická stavba pre celý raj. Jeho dve veže trčia do priestoru ako dva posledné zuby starého človeka. Veže sú pomenované Panna a Baba. Hrad bol postavený okolo 1380. V r. 1469 už bolo po ňom. Potom sa oň starali len romantici. Z hradu vedie veľa ciest. My chceme ísť len po jednej. Aj vďaka GPS sa nám to darí. Prechádzame okolo malebnej vodnej nádrži Věžický rybník, ktorú lemujú skalné útvary. Igor našiel v lese dobre ukrytý skautský domček. Dnes sme mali len prebehnúť okolo Pekařovej brány. Brána vznikla pri stavbe cesty, keď jej stavitelia narazili na skalu nazývanú Mních a rozhodli sa, že ju zachovajú. Vytesali do nej gotický oblúk a zároveň jej vrch sprístupnili po schodoch. Názov Pekařova brána pochádza z doby, keď tadiaľ viedla pôvodná turistická cesta z hradu Kost na hrad Valdštejn pomenovaná po českom historikovi Jozefovi Pekařovi. Spoločná fotografia nemohla chýbať. S menšími orientačnými problémami sme sa dostali do údolia Plakánek. Zo začiatku bola cesta blatistá. Sem-tam sme tlačili. Skalné útvary boli pekné, len ich skrývali stromy. Našli sme tu aj zbytky mlyna. Asi v polovici údolia sa rozjasnilo. Les ustúpil, skaly boli nasvietené slnkom, borovice a do toho jazierko. Pod kolesami sa presýpal piesok. Aj tu sa našli blatisté úseky. Keď sme sa spamätali z tej krásy, bol pred nami hrad Kost. Postavili ho v polovici 14. storočia. Jeho majiteľ bol Benesius di Costi. Hrad je ukrytý v horách a nebol často prepadaný. Žiška si ho vôbec nevšimol. Giovanni Kinský je terajším majiteľom po reštitúcii. Lákali nás aj na prehliadku, ale väčšina bola proti. Tak sme sa aspoň pod prístreškom najedli. Atrakciou bolo, keď baba sediaca na koni, prišla k jediacim návštevníkom. Spočiatku bol kôň pokojný, neskôr začal byť nervózny, až ho museli odviezť. Napadlo ma, čo by sa asi stalo, keby to na neho prišlo. Snáď by sme sa z toho vyhrabali. Boli sme sa ešte pozrieť neďaleko hradu, kde v pieskovcových skalách bolo možno strážne miesto. V Srbsku hľadáme ubytovanie. Mali sme ho zaistené, ale na prvýkrát sme ho nenašli. To naše bolo za dedinou v riedkom borovicovom lese. Rýchlo sme sa ubytovali, pretože nás čakali ešte Drábske světničky. Po pieskových cestách vedľa Komařovského rybníka sme sa dostali do dediny Nová Ves. Tu do nás skoro narazila zásobovacia dodávka. Po výmene írečitých nadávok sme sa sa rozišli bez boja. Chceli sme pokračovať po zelenej značke, ak bude dobrá. Čelo pelotónu sa odtrhlo tesne pred spomínaným incidentom a držalo sa zelenej. Hlavné pole usúdilo, že zelená nie je dobrá a šli sme po miestnych komunikáciách. Áut nebolo veľa. Ukázalo sa aj slniečko. Nálada hneď stúpla. Zastavili sme sa pri zrúcanine hradu Valečov. Hrad bol postavený na začiatku 14. storočia na pieskovcovej skale, ktorá bola rozdelená na štyri skalné bloky. Boli pospájané drevenými stavbami. Chudoba bývala vo vytesaných skalných priestoroch ešte aj začiatkom 20. storočia. Pozreli sme si aj bližšie okolie plné skalných dier. A už sme sa tešili na Drábske světničky. Je to miesto, kde skalné bloky boli poprepájané systémom môstikov. Tým sa vytvoril ucelený priestor, ktorý nazývali aj hradom. Hore sme šli na dvakrát. Bicykle sme nemohli nechať bez dozoru. Bolo to pekné a trochu adrenalínové. Bobríka odvahy tu zložil Fero, ktorý si až doteraz myslel, že sa bojí výšok. Na vrchole sme sa stretli aj s našimi tromi zblúdilcami. Oni tam prišli z druhej strany a na bicykloch. Zaslúžia si náš obdiv. Späť sme sa vracali po rovnakej trase. Keďže bola sobota večer, chceli sme zistiť, či niekde v blízkom okolí nie je svätá omša. Nebola. Domáci nám povedali, že svätá omša býva len raz za mesiac. Malý Igor medzitým trénoval jazdu na zadnom kolese. Večer sa na lúke odohrávali nejaké neidentifikovateľné súťaže.

4. deň 15. 7.

Komařovský rybník – Srbsko – Žehrov – Skokovy – údolie Žehrovky – Pleskotský mlýn – Pekařova brána – Vyskeř – Hrubá Skála – Valdštejn – Turnov - Bělá – Hrachovice – Podloktuší – Rotštejn – Klokočí – Vesec – Koberovy - Vranové – Malá Skála (48 km)

Opúšťame slušné ubytovanie. Páčila sa nám hlavne presklenená predsieň, odkiaľ bol pekný výhľad na skalu Sokolka. Asfaltkou v lese sa dostávame na Žehrov. Lesnou cestou necestou ideme k Pleskotskému mlynu. Bol to mlyn bez mlyna. Schádzame znovu k Pekařovej bráne a od nej do kopca do Vyskéřa. Kostol čnie nad obcou. Je nedeľa doobeda, žiaden pohyb. Kostol je zatvorený. Raz darmo, Husovo upálenie malo svoje následky. Videli sme kalich prilepený na skale. Zrejme nejaký kališník. Keškári nás upozornili na pekné skalné okno mimo trasy. Hrubá Skála nás privítala bohatými možnosťami občerstvenia. Na lačný žalúdok sme si pozreli nádvorie zámku a potom sme konzumovali. Zmrzlinu sme už jedli spolu s osami. Chceli sme vidieť , ale netrafili sme tam. Nuž sme sa pomotali po okolí. Krásne boli vyhliadky z hrebeňa na Kapelu a iné tvary. Do Valdštejna sme prišli po dobrej pieskovej ceste. Za vstup chceli od nás peniaze. Odolali sme. Do Turnova sme sa spustili popod mosty vedúce ku kaštieľu. Klesali sme rýchlo, ale Valdštejnskú vyhliadku niektorí zaregistrovali. Hrad Rotštejn nám dal zabrať. Začalo mrholiť, ciest neúrekom. Tú pravú sme našli na druhý pokus. Hrad však stál zato. Ludvík si potreboval trochu oddýchnuť, nuž si zavolal sanitku. Všetko dobre dopadlo. My sme sa potulovali po zničenom hrade, kde sa vyberalo aj vstupné. Bola to pochúťka pre fotografov. Škoda, že sa slnko schovalo za mraky. V pláne boli ešte Besedické skaly. Po ceste sme sa zastavili a započúvali do trampských piesní v podaní domácich hudobníkov. Tento kultúrny zážitok nás obral o posledné zvyšky síl. Už žiadne skaly. V Malej Skále sme našli výborné ubytovanie v kultúrnom dome. Večer bol nahlásený ešte Helin príchod. Brat mal v sobotu svadbu. My sme sa tešili na zákusky. Hela prišla autobusom do Frýdštejnu a odtiaľ sa pešo presunula do Malej Skály. Prišla len s kabelkou. Malou. Možno by sa tam zmestil jeden Tic-Tac. Preglgli sme naprázdno a spomenuli si na stredu a štvrtok, kedy sme sa dusili zákuskami.

Název pro celou oblast Český ráj vznikl v 70. letech 19. stol. mezi hosty lázní Sedmihorek a původně se vztahoval jen na hruboskalské skalní město. Hruboskalsko je charakteristické osobitými až 60 m vysokými skalními věžemi, z nichž nejvyšší a nejznámější jsou Kapelník, Taktovka, Maják, Dračí zub a Dračí věž. Vedou na ně horolezecké výstupy, které se staly pro horolezce několika generací pojmem. Mezi další zajímavá místa patří zejména vyhlídky Janova, U Lvíčka, vyhlídka na Kapelu a nejznámější Mariánská s výhledem na Dračí skály s Troskami v pozadí. Hned pod ní se nachází symbolický hřbitov horolezců. Hojně navštěvovaná je hluboká rokle pod zámkem Hrubá Skála, do níž ústí 65 m dlouhá skalní chodba Myší díra.

5. deň 16. 7.

pešo: Panteon
cyklo: Malá Skála – hrad Frýdštejn – Malá Skála – Vršek – Závrší – Vrát – Železný Brod – Podspálov – Riegrova stezka – Semily – Benešov u Semil – Loukov – Háje nad Jizerou – Dolní Sytová – Peřimov – Jilemnice – Horní Braná Vrchlabí (59 km)

Ráno sme sa vybrali pešo na Pantheon. Kúštik po asfaltke s uháňajúcimi autami, potom strmo hore najskôr na vyhliadku a potom na Pantheon. Vstupné sa ešte nevyberalo. Zaplatili sme pri odchode. Na strmém útesu nad řekou Jizerou tyčí skalní hrad Vranov, dnes známý spíše jako Pantheon. S délkou téměř 400 metrů je považován za nejkomplikovanější skalní hrad v Čechách. Po roce 1802 nechal přestavět na Pantheon – památník slavných tehdejší doby. Do pískovcového skalního masivu vestavěl nejen známý letohrádek ve tvaru kaple, ale i desítky pomníků a pamětních desek. Vranov – Pantheon se tak stal unikátním spojením zřícenin středověkého hradu s duchem evropského romantismu 19. století. Poprechádzali sme sa po úzkom skalnom hrebeni. Kaplnka sa rekonštruuje, Pamiatky Pantheonu sa rozpadajú viac pod rukami vandalov ako od času doby. Asi najkrajšia je miestnosť troch mocnárov z bitky proti Napoleonovi. Vrátili sme sa do kulturáku, vybrali bicykle a fučali sme k hradu Frýdštejn neuvedomujúc si, že je pondelok a tým je zatvorené. Prezreli sme si ho zvonku. Teplo nebolo. Pravděpodobným zakladatelem hradu byl ve druhé polovině 13. století Vok z Rotštejna. Rotštejn byl šlechtickým hradem a náležel mezi skalní hrady se zděnou architekturou. Hrad byl v roce 1318 dobyt a vypálen příbuznými Voka z Rotštejna a totéž se stalo v červenci v roce 1426, kdy hrad dobyli a vypálili husité. V písemných pramenech se jako pustý uvádí k roku 1514. Teplotu sme si znížili zjazdom do Malej Skály.

Ešte večer sme pozerali do máp, ako sa vyhnúť strmému stúpaniu a klesaniu a vedľa Jizery sa pohodlne dostali do Brodu. Na mape sme našli optimálne riešenie, v skutočnosti nie. V spleti ciest sme nenašli tú pravú. Škriabali sme sa vysoko, až sme dorazili do oblakov a spustili dážď. Skryli sme sa. V Železnom Brode sme mali obed. Osušili sme sa. Počasie i naďalej hrozilo dažďom. Spoločne sme sa presunuli na začiatok Riegerovej stezky. V čase jej zhotovenia bola určite zaujímavejšia. Bola totiž odlesnená. Dnes rieku Jizeru vidieť len cez stromy. Najzaujímavejšie miesto bolo, keď bol chodník zavesený na skalnú stenu. Po celej stezke je zákaz ísť na bicykli. Poslúchli sme. I napriek tomu mali niektorí adrenalínové zážitky. Napríklad Igor sa cez bicykel vrhol za fotoaparátom do strmého zrázu. Najskôr predviedol salto vpred a potom za pokriku syna ocinko, ocinko sa dokotúľal. Obišlo sa to bez zranení. Do Vrchlabí sme sa už zastavovali len na občerstvenie z vlastných zásob. Ubytovanie sme si našli na ubytovni letiska. Predpoveď na noc bola daždivá, takže sme boli radi. V areáli bolo možno aj stanovať. Ivan sa odtrhol a spal pod stanom, v ktorom mal do rána jazierko.

Cestou po Riegrově stezce potkáme 2 elektrárny, tunel pro pěší, pramen Antala Staška a také několik vyhlídek z nichž nejkrásnější je Böhmova vyhlídka. Nejkrásnější panoráma stezky se ale nachází nedaleko Semil, kde se nachází visutá galerie, dlouhá 77 metrů a vybudovaná 5,5 metru nad původní hladinou řeky - je uměle vytvořena, je vlastně takovou vstupní a výstupní branou na Riegrovu a z Riegrovy stezky. Zajímavostí tohoto místa je, že bylo v původních projektech o mnoho užší, ale při povodních se tu hromadilo dřevo. A tak dal továrník Smitt soutěsku rozšířit na dnešních 15-20 metrů.

6. deň 17. 7.

vlakom do Teplic nad Metují

cyklo – Teplice – Adršpach – hrad – Křížový vrch – Teplice (20 km)

Celú noc pršalo. I ráno. Letecká predpoveď počasia nedávala nádej. Rozhodli sme sa, že bicykle i batožinu naložíme do auta a my sa presunieme vlakom. Než sme to všetko zrealizovali, zahrali sme si ešte stolný tenis i karty. Vlakové spojenie bolo dobré. S jedným prestupom a nechutným obedom v staničnom bufete s neochotnou predavačkou. V Tepliciach nad Metují sme sa ubytovali v kontajnerovej ubytovni. Keďže vykuklo aj slniečko, rozhodli sme sa, že na bicykloch si vybehneme do Adršpachu. Len Ivan sa sušil. Chceli sme si pozrieť Adršpašský hrad. Obliehali sme ho ako dobyvatelia. Chodili sme okolo a nevedeli sme ho nájsť. Keď sme ho našli, kútiky úst šli dolu. Trochu kamenia. V pláne bol ešte Křížový vrch. Prichádzajúca búrka nás rozmetala. Omladina sa so strachu pred zmoknutím rozbehla na ubytovňu. Ostatní prečkali búrku pri občerstvení sa. Po búrke vyšlo slnko. Keďže bol už večer, bolo nízke. Skaly vrhali dlhé tiene. Viditeľnosť fantastická. Bicykle sme tlačili. Keď nás to omrzelo, schovali sme ich v lese a na vrchol sme prišli pešo. Boli sme príjemne prekvapení. Výhľady pekné, plastiky svätých, čučoriedky i maliny. Cestou dolu sme sa zastavili pri zrekonštruovanej kaplnke sv. Jána Nepomuckého v Hrnčiarskom údolí.

V Adršpašském skalním městě, mimo hlavní turistický okruh, se také  nachází zajímavá zřícenina hradu Adršpach. Z hradu, postaveného ve 14. století Janem Lucemburským, přežily do dnešní doby už jen kamenné základy a zbytky obvodových zdí a tak se zříceninu vyplatí navštívit hlavně kvůli krásnému výhledu na okolní skály.

Přírodní rezervace Křížový vrch (původní název Rozsochatec, někdy nazývaná i Křížová cesta) je izolovaným pozůstatkem tabulové plošiny s několika skalními věžemi a pilíři. Celé skalní uskupení má podkovovitý tvar a střední část je snížená. Na vrcholu skal je umístěný železný kříž z roku 1857 na pískovcovém podstavci s plastikami svaté Anny, Josefa a Jana Nepomuckého. Do skal formou basreliéfu je zasazená litinová křížová cesta, která je částečně polychromovaná a byla vytvořena v 17. století.

7. deň 18. 7.

Peší okruh v Teplicko-adršpašských skalách

Teplické skalné mesto – Vlčí rokle – Adršpašské skalné mesto – Teplice nad Metují

Bicyklom sme dali voľno. Niektorí. Najskôr sme sa vrhli do Teplických skál. Začiatok nebol veľmi zaujímavý. Z letargie nás prebrala odbočka na hrad Strmeň. No nevybehni si tam. V podhradí tohto hradu vznikla osada, ktorá sa rozrástla na dnešné Teplice nad Metují. Cesta hore i dole zaujímavá, výhľady už menej. Stretli sme chlapíka, čo menil drevené stupy na rebríkoch. Mal s nami trpezlivosť. Zaujímavých miest bolo čím ďalej viac. Výbuch nastal až po prejdení brány, ktorá v minulosti slúžila ako vstupná brána a kde sa vyberalo aj vstupné. Uchvátil nás Sibír – úzke štrbiny pod kolmými skalnými stenami. Na šípkach boli pomenované skalné útvary. My sme niekedy mali problém ich nájsť. Najlepší bol Gusto. Do Adršpašských skál sme šli cez Vlčiu roklinu. Zaujímavé, pekné, no nebezpečné. Rebríky a iné pomôcky boli zdevastované. Dokonca po našom návrate je pohyb v rokline obmedzený. Skaly Adršpachu sú nádherné. Vítali nás jazierkom, vodopádom, skalnými útvarmi. Bolo tu aj viac ľudí. Sú totiž ľahšie dostupné. Zelený okruh sme si rozdelili na dvakrát. Medzitým sme sa boli najesť. Po návrate sme si pozreli najviac známe tvary – milenci a starosta so starostovou. Videli sme aj symbolický cintorín. Po východe z labyrintu skál sme mali dostatok času. Do Teplíc sme sa pustili pešo. V Tepliciach nás zaujal ošarpaný barokový kostolík s pustovňou. Bolo počuť hudbu, nuž sme doň nahliadli. Kostolík si zobralo pod opateru nejaké občianske združenie, ktoré sa oň stará ako môže. Za pekný výklad histórie sme boli ochotní zaplatiť. Kostolík bol postavený v r. 1754 -63 a bol zasvätený Panne Márii Pomocnici.

8. deň 19. 7.

Teplice nad Metují – Lachov – Ostaš – pešo skalné bludište – Bukvice - Hlavňov – Skalní divadlo – pešo – Hlavňov – Hvězda – Hlavňov - Suchý dúl – Slavný – Pánúv kříž – pešo po skalných útvaroch – Slavný – Suchý dúl – Police nad Metují – Teplice/Metují (Cyklo 50 km, Peši 17 km).

Posledný deň v skalách. Ako prvé sú skaly Ostaš. Celkom slušné stúpanie. Pri bufete nechávame bicykle. Vozovou cestou sa dostávame do centra skál. Značky sú tu veľmi umne naznačené. Vedú nás labyrintom. Moceme sa ako známy prd v gatiach. Skaly, ktoré niečo zvýrazňujú so dobre označené. Vidíme tu Čertove auto, Tankistu... Keď sme vystúpili na náhornú plošinu, odkryli sa pekné výhľady. Nás ale zaujalo množstvo čučoriedok. Neodolali sme. Pery sme mali modré ako po epileptickom záchvate. Pri návrate sme sa občerstvili v bufete a spustili sa dolu. Ďalšou zastávkou boli Broumovské skaly. Počasie bolo pod mrakom. K Hviezde na okraji hlavného hrebeňa bolo opäť pekné stúpanie. Pôvodne sa toto miesto volalo Polická hora. V roku 1670 tu bol postavený vysoký drevený kríž a na jeho vrchole bola z ďaleka viditeľná hviezda. V roku 1733 tu postavili kaplnku Panne Márii Snežnej a pustovňu, ktorá mala slúžiť mníchom. Zasa dolu s vetrom o preteky. Ideme na druhý koniec hrebeňa. Cesta pokojne stúpa. Zastavujeme sa pri Pánovom kríži. Začína mrholiť. Ľudia, ktorí sa schovali do prístrešku odchádzajú. Zaberáme ich miesto. Premáhame sa a ideme sa ešte pozrieť na skalné útvary rôznych tvarov. Videli sme Veveričku s jašterom, Kačicu, množstvo skalných hríbov, ale aj všade prítomné čučoriedky. Po nich nám vytrávilo. Chceli sme sa zastaviť v reštaurácii, kde sa podávajú domáce produkty. Bola zatvorená. Nakoniec sme boli radi, že nás aj po záverečnej obslúžili v reštaurácii v Polici nad Metují. Pozreli sme si ešte gotický kostol a roztrúsení sme prišli na ubytovňu.

9. deň 20. 7

Teplice/Metují - Javor – Dedov – Česká Metuje – Stárkov – Červený Kostelec – Červená Hora – Zlíč – Babiččino údolí – Zlíč – Ratobořice – Světlá – Hostinka – Lhota pod Hořičkami – Újezdec – Chvalkovice – Krabčice – Běluň – Heřmanice – Brod – Kuks – Braunúv Betlém – Cihelny - Jaroměř (80 km)

Fotografie z podujatia Český raj, Teplicko-adršpašsko.