Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Vtáčnik

Dátum konania: 19. 11. 2011

V dolinách hustne smog a politická situácia. Matovič spáva na námestí. Lekári nesťahujú výpovede. 28 ľudí sa rozhodlo všetko toto ignorovať a vybrali sa do hôr na tradičný výstup na Vtáčnik. Tentoraz som sa viezol v aute s Patrikom. V tomto aute pri Patrikovom šoférovaní sa uzmierujú všetci pohnevaní. Jazdil rýchlo, ale bezpečne. Vyrážame od Chaty pod Končitou. Chceli sme si pozrieť Dvanásť panien od Hrádku. Počasie bolo proti. Zaspomínali sme si na Tóna, ktorý tu pred pár týždňami zahynul. Fotíme sa s Maťkom, Kubkom a medveďom. Popri potoku Bystrica, všímajúc si kaskády s pomerne silným prúdom i roztrúsené skalné útvary po okolí, prichádzame k bývalej horárni. Trochu oddychujeme. Začala sa prvá fáza prikrmovania. Monika vytiahla tvarohové koláče. Pred zimou sa treba obaliť slaninou. Ktovie, čo nás čaká. Keškári stúpajú po žltej, ostatní sa odrážajú na modrú značku. Ponad potok nie je žiadny môstik. Dá sa po kameňoch, alebo po drevách. Tie sú ale pokryté námrazou. Stali sa osudné Ľubovi, ktorý sa natiahol a keby tak zostal, mohol poslúžiť ako lávka pre ostatných. On však rýchlo vstal a upaľoval ďalej. Ľube sa tiež podarilo spadnúť do vody. Šla po kameňoch a odrazu si sedí vo vode. Našťastie Evka jej dala svoje nohavice. Samozrejme, že rezervné. Týmto ukončujem kapitolu Využitie vodnej masy na zábavné účely. Cesta strmo stúpa. Roztrúsili sme sa ako skleróza multiplex. Teraz sa ukazuje, kto bude trvalo vpredu a kto ponesie koncové svetlo. Výhľad z Jaseňovej skaly nebol. Romantici si však aj tu našli niečo na fotenie. Blízo tohto miesta je spadnutý obrovský buk. Už je zarastený machom. Hrebienkom stúpame. Zastavujeme sa pri Dolnom Kostolíku. Je to pekné skalné miesto. Od napojenia sa na náučný chodník stúpame priamo na vrchol. Asi 150 m pod vrcholom sa ukázalo slnko. Porazili sme smog. Na vrchole je ako vždy plno. Výhľady sú nádherné. Panoráma začína Kľakom, Martinskými hoľami, Krivánskou časťou Malej Fatry, Vysokými a Západnými Tatrami, Veľkou Fatrou a celkom blízko čnel vysielač na Skalke v Kremnických vrchoch. Sitno so svojimi 1009 m bolo v hmle. Hmla sa držala na jednej úrovni, len nad elektrárňami boli kopčeky oblakov trochu vyššie. Slniečko hreje naše prepotené chrbáty. Je čas na druhé prikrmovanie. Evka sa dožila sladkých 30. Aby boli aj pre nás sladké, ponúkla nás punčovými rezmi i doboškami. Priniesla ich spolu 40. Keďže naše rýchlobežky boli už na ceste, museli sme sa obetovať. Za odmenu sme jej dali hobľa. Odchádzalo sa nám ťažko. Čakala nás veľmi pekná, tajomná Kláštorská skala. Bola nasvietená slnkom. Liepali sme sa po nej ako Onur po Šeherezáde. Cesta dole po, neviem prečo, zakázanej ceste bola len pre silné kolená. Slnko už končilo svoju púť a my sme mali do cieľa ešte cca 1,5 hodiny. Pri autách to už vrelo. Menili sa posádky, aby mohli ísť domov. Mal som opäť to šťastie, ísť domov tzv. pretekárskym štýlom. Pri Tescu som sa vypotácal z auta. Žeby únava?

Zapísal Peter.