Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Veľký vrch, Lelovce

Dátum konania: 25. 4. 2011

Veľkonočný pondelok. Patrí sa dodržať tradície a polievať, kropiť, šibať. Nás chlapov to aj baví. Veď sa pritom dobre najeme a niektorí to preženú aj s pitím. Napriek tomu však turisti ponúkli výlet do prírody. O dobré jedlo sme neprišli a aj počasie bolo s nami. Dvanásti sme sa vybrali po neznačených cestách Nitrických vrchov. Z Oslian sme sa po železničných koľajniciach, po ktorých už roky nešiel vlak, dostali až do kameňolomu pod Veľkým vrchom. Sem-tam sme narazili aj na značku náučného chodníka bez informačných tabúľ. Na vrchol sme sa škriabali cez vápencové skalné brány, skalky. Našli sme aj jaskyňu. Od poslednej návštevy vidieť zmeny. Máme vynikajúci výhľad na Ponitrie. Na vrchole pri kríži šibeme šibákom šikovné, šumné, športom šľahnuté štíhle šumienky. Za odmenu dostávame želatínovú zver. Vedľa nás sa zbiehajú ľudia. Všímame si, že majú kotlík a hlavne sud piva. Počas nášho leňošenia sa ich tu zrazilo okolo 30. Aby sme si udržali slinu v ústach, radšej odchádzame. Prví zberajú množstvo pavučín. Chodník sa niekedy stráca. Ďalšiu prestávku sme si dali na lúke pred Drieňovým vrchom. Keďže je Veľká noc, preberáme väčšinou kresťanské témy. Vysoko odborne, ako inak. Na Drieňovom sa ani nezastavujeme. Púšťame sa strmo dole v domnení, že vyjdeme v Dolných Lelovciach pri kostolíku. Najkratšou cestou to nebolo, ale aspoň sme videli viacero vojenských objektov. Tarnóczyho hrobka od poslednej návštevy ešte viac spustla a kostolík tiež nebudí pozornosť samosprávy. Neúcta k pamiatkam je veľkolepá. Na železničnej stanici sme sa dozvedeli, že sa pokazil rušeň a oprava bude trvať hodinu. Nakoniec sme meškali len 15 minút, čo sa na našej dobrej nálade neprejavilo. Nikto nechcel ísť so mnou na zmrzlinu, tak som sa urazil a kúpil som si ju sám. Záviďte, bola dobra.

Zapísal Peter.