logo KST Žochár Topoľčany

Nízke Tatry

Dátum konania:  27. 08. 2011

1. deň, Sklabiňa – Sklabinský Podzámok – Katova skala 927 m a späť (10 km)

Náhrada za neuskutočnené Bulharsko sa vydarila. Cestou do Sklabine sme sa zastavili na Národnom cintoríne v Martine. Oprášili sme si vedomosti o našich známych predkoch. U niektorých nebolo čo oprašovať. Zaujalo nás staré, už nefunkčné zariadenie na čerpanie vody. V Sklabini musíme nechať autá, pretože na ceste do Podzámku sú preteky motokár bez motora. Malé deti – chlapci aj dievčatá – sa spúšťajú dole kopcom. Sem-tam ich pribrzdia prekážky, pomedzi ktoré sa musia pretiahnuť. Ide im to dobre. Odbočili sme na hrad. Pred ním je hospodárska budova. Chlapci obracajú sená. Pozývajú nás na prehliadku. Najskôr si máme pozrieť zrúcaninu. Pred vchodom vidíme ďalších mladých, ktorí sa vyvaľujú. Nič nehovoria, nuž vstupujeme do hradu. Vidieť, že sa tu toho veľa nezmenilo. Náletové rastliny sú vyklčované, komíny stoja. Stoja aj preto, že časť hradu bola ešte v minulom storočí obývaná. Vchádzame do hospodárskej budovy, do ktorej má Fico vstup zakázaný. To preto, že tomuto združeniu bola odobraná starostlivosť o hrad a daná Slotovým stúpencom. Vidieť, že starých hospodárov práca baví. Ich šéf hovoril zanietene a fundovane. Len škoda tej neskrývanej nenávisti voči rozhodnutiu o zmene správcu. Možno to bol aj spravodlivý hnev. To neviem posúdiť. V Sklabinskom Podzámku sme ľutovali, že nemáme plavky. Domáci si prehradili potok a kúpali sa i opaľovali aj na asfaltovej ceste. Voda, ktorá pretekala ponad hrádzu, sa valila asfaltkou a osviežovala ovzdušie. Za posledným domom sme zatočili vľavo do lesa. Cesta sa strmo dvíhala. Potné žľazy pracovali naplno. Vrchol Katovej skaly nás odmenil peknou vrcholovou časťou i výhľadmi. Pekná bola aj drevená plastika zobrazujúca motív Katovej skaly od trampov s názvom Kantor. Katova skala dostala názov podľa povesti, kde trest smrti vykonával kat zhodením človeka zo strmej skaly. Padli aj také názory, že nikoho nezhodil, pretože všetky obete zomreli už cestou na vrchol. Dole sme sa nejako zošmýkali. V miestnej krčme sme sa mali čím občerstviť. Nápoje sme požívali oproti krčmy, kde je ďalší pomník trampov Kantor – vigvam s údenými zvieratami vo vnútri. Po ceste do Sklabine sme sa doplnili ovocím rastúcim popri ceste. Rozlúčili sme sa s Peťom a Ankou. Večer sme prišli do hotela Liptov. Ubytovanie celkom slušné, len ten recepčný. Akoby naňho spadli všetky problémy sveta. Bez úsmevu, ochoty. Mal by robiť v syrárni namiesto syridla.

Ceny boli nasledovné: dvojka 9,50 € za osobu + 1 € poplatok obci, štvorka 7,50+1 €. 
 

2. deň, hotel Liptov – Ostredok 1 167 m – Symbolický cintorín – Demänovská jaskyňa slobody – Vrbické pleso – hotel Liptov (11 km)

Pochmúrne ráno. Oblaky sa prevaľujú nad majestátnymi kopcami Nízkych Tatier. Výhľady nebudú žiadne. Volíme kratšiu trasu, kde až tak nezáleží na počasí. Ideme po žltej značke na Ostredok. Vystupujeme na malú rozhľadňu. Výhľad je rovnaký ako aj pod ňou. Pútajú nás žulové kamene s partizánskym námetom. Je ich niekoľko rovnakých. Partizánske kamene končia pekným monumentom. Sú na ňom zobrazení partizáni v plnom nasadení a aj pri ústupe do hôr. Pomník je pekný, aj chodník k nemu je vykosený. Pokračujeme k Symbolickému cintorínu. Každé väčšie pohorie má už cintorín. Nečudo, mŕtvych v horách je dostatok. Zastavujeme sa pri skalnej pukline. Vápencový blok je roztrhnutý a pomaly zvetráva. Žltá značka pretína modrú. Tu sme na ňu preskočili. Pohodlne, najskôr asfaltovou cestou, potom už len kamennou stúpame k jedinému plesu v Nízkych Tatrách, k Vrbickému plesu. Vidíme kameň, na ktorom je napísané, že študenti elektrotechnickej fakulty tu v roku 1978 dláždili chodník. A robili to nielen tu, ale aj na hrebeni. Vydržal dodnes a ešte niečo vydrží. Bol medzi nami aj jeden priamy tvorca chodníka pod Krúpovou hoľou. Vrbické pleso zarastá šáchorím. Ako študent strednej školy som sa tu člnkoval. V Mikulášskej chate jeme cesnakovú polievku bez cesnaku. Zisťujeme, že je tu velnes. Ako prieskumníci sa ukázali Janka s Janom. Hodina tu stojí 7 €. V ďalšie dni napíšem viac.
 

3. deň, hotel Liptov – Záhradky – lanovkou na Konský Grúň – Chopok 2 024 m – Ďumbier 2 043 m – Demänovské sedlo – Prašivá – sedlo Javorie – Krakova hoľa – sedlo Machnaté – Demänovská jaskyňa slobody (27 km)

Raňajky máme včas. Chceme stihnúť lanovku o 8,30, len nevieme ktorá ide. Pomôže nám recepčný. On nevie a nevie to ani zistiť. Obdivuhodné. Ideme teda k bližšej na Otupné. Stretáme tam len robotníkov, ktorý nás posielajú na Záhradky. S odrenými ušami stíhame lanovku o 9,00. Jazda až na Konský Grúň stoji 9 €, spiatočný 10 €. Na šesťsedačke je nám celkom fajn. Sledujeme premenu Chopku na lyžiarske veľkostredisko. Budujú sa nové lanovky, nové zjazdovky. V konečnej fázy bude prepojený sever s juhom. Neviem si predstaviť návratnosť investícií. Po prestupe na dvojsedačku cítime chlad. Hrebeň je zahalený oblakmi. Kamenným chodníkom prichádzame na hrebeň. Aj tu sa pracuje. Zastavujeme sa na Kamennej chate. Dávame si dobrý turistický čaj. Trochu sedíme. Aj keď nie je nič vidieť, predsa sa škriabeme na Chopok. Ďumbier sme chceli pôvodne vynechať, ale mužstvo si ho želalo. Na vrchole bolo dosť návštevníkov. Medzi nimi sa ukázali aj Bošanci. Prišli na dvoch autách. Vraciame sa do Krupového sedla. Žltá značka je zrušená, ideme po zelenej. Ešte chvíľu sa tešíme z prítomnosti Zuzany, ktorá nás opúšťa. Ostatní ideme cez Prašivú, traverzujeme Tanečnicu, schádzame do sedla Javorie. Na vrchole Krakovej hole oddychujeme. Sme unesení krásnymi výhľadmi. Je to pán kopec. Z cesty dolu sa veľmi netešíme. Čaká nás kruté klesanie. Kúsok za Machnatým sedlom máme zasa krásne výhľady. Ticho ruší helikoptéra, pracujúca na Chopku. Dole sme došli s povykrúcanými nohami. Keďže sme boli vyhladovaní, chceli sme sa najesť. Po 19,00 to nejde ani pri Demänovskej jaskyni. Jediné naše šťastie bolo, že Lucka zabezpečila odvoz na dvakrát. Rýchlo sme sa osprchovali a ponáhľali sa na večeru. Varia až do 21,00, nuž sme boli uspokojení. Dokonca nám servírka dokázala, že štyri takty z piesne – Najkrajšie stromy sú na Horehroní – sú prebrané z inej. Ala predviedla zostavu so šálkou na tanieri. Našťastie to nikto nechcel zopakovať. Žalúdok bol ťažký, nohy ešte ťažšie a tak sme veľmi rýchlo zaspali.
 

4. deň, hotel Liptov – autom k Jaskyni slobody – sedlo Sinej – Siná a späť, wellness v Mikulášskej chate (13 km)

Na dnes sme zvolili kratšiu trasu. Autami sme prišli na parkovisko pri jaskyni. Plateniu za autá sme sa nevyhli – 5 €. Už vstup do doliny je pekný. Voda vymyla misky v kameni. Príjemný chlad nás ovanul z uzatvorenej doliny. Strmo stúpame. Pred sedlom robíme jednu prestávku na chytenie dychu. V sedle hľadáme slnko, aby sme si vysušili prepotené chrbáty. Na vrchol sa dostávame popri zaujímavých skalných útvaroch. Záver je po tráve s nádherným výhľadom. Na vrchole padáme do polohy ležmo a zotrvávame tak cca 1,5 hodiny. Ala sa pred časom vrátila z Nórska a prekvapila nás sobou salámou. Bola tmavá, okorenená a chutila inak. Darmo, prasa je prasa. Po tej istej trase sme sa vrátili k autám. Navštívili sme potraviny a tešili sme sa na saunu, ktorú sme mali objednanú v Mikulášskej chate. Pred šiestou večer sme už stepovali pred jej vchodom. Boli sme kompletní. Po takej agitácii od Páleníkovcov to nemohlo byť inak. Boli sme spokojní. Štyri sauny, výrivka, masáž nôh, veľká oddychová miestnosť, príjemná hudba. Boli sme tam len my. Každý si vychutnal to, kde sa cítil najlepšie. Boli sme úplne na mäkko. To ale neplatilo o Janovi, ktorý dohodol cenu za vyše dve hodiny na 10 €. Hneď sme sa chceli objednať aj o dva dni. Žiaľ, už bolo obsadené.
 

5. deň, hotel Liptov – Záhradky – lanovkou na Konský Grúň – Chopok 2024 m – Dereše 2004 – Poľana – Bôr 1888 m – sedlo poľany – hotel Liptov (16 km)

Pri ceste na raňajky sme si všimli novú, usmievavú recepčnú. Tá vedela aj to, ktorá lanovka ide. Raňajky boli včas. Na zakúpenie lístkov sme mali 4 minúty. Počasie nádherné. Vybehli sme aj na vrchol Chopku. Na Kamennú chatu sme nešli. Chceme sa tam zastaviť, keď pôjdeme späť. Máme totiž spiatočné lístky. Presúvame sa na Dereše. Na vrchole obdivujeme peknú panorámu, stretáme českých turistov. Zdržali sme sa. Pokračujeme pohodlne na Poľanu. Tu sme sa rozhodli, že pôjdeme na Bôr a vrátime sa na Poľanu a odtiaľ po žltej značke k nášmu ubytovaniu. Cestou na Bôr Marián zbadal svišťov. Boli ticho. Vyhrievali sa na skalách. Fotili sme o stošesť. Na vrchole Bôru sme si urobili pohodlie. Dospelo to až k spevu. Ala bola pred pár rokmi súčasťou speváckeho zboru v Topoľčanoch. Zaspievala a strhla aj Maroša a Lucku. Škoda, že ostatní mali bobríka mlčania. Mne sestra ešte ako malému zakázala spievať. Čo keď sa mýlila? Ťažko sme sa zdvíhali. Pred sedlom Poľany sme zbadali kamzíkov. Ticho sme ich pozorovali. Mysleli sme si, že sú plaché. Neboli. Bol som od nich asi 5 m. Možno cítili dôveru. Klesanie preverilo pevnosť kolien. Všetky vydržali. Okolo uzatvorených chát sme sa dostali až do našej. Času sme mali dostatok. Dievčence si vymysleli stolnotenisový turnaj. Ťažko sa mi to píše, ale najlepšia bola Lucka. Prekvapil aj Janko. Hral naozaj dobre. Aby sa zlepšoval, potreboval by lepšieho sparingpartnera. Žiaľ, v domove taký nie je.
 

6. deň, autom Liptovský Ján – Javorovica – Poludnica 1549 m – Kúpeľ – sedlo Pod Kúpeľom – Javorovica – Liptovský Ján, kúpanie na kúpalisku a späť (16 km)

Saunu sme nedostali, tak sme sa rozhodli okúpať v Liptovskom Jáne. Vyrážame doň na autách. Samozrejme, že najskôr ideme zdolať Poludnicu i hrebeň pred Kúpeľom. Prechádzame popri dreveniciach, ktoré sú určené k ubytovaniu. Značku sme stratili. Stúpame zjazdovkou. Pracuje sa na nej. Do zeme kladú vodovodné potrubie potrebné pre zasnežovanie. Na kosačke vyvážajú po dve rúry. Jedným z nakladajúcich je aj riaditeľ prevádzkujúcej spoločnosti. Objasnil nám plány. Sľúbili sme mu, že ak dobuduje sedačku, prídeme aj v zime. Zjazdovka je dlhá 1000 m, dostatočne strmá a sedačkou sa vyvezú bežkári. Večer by bolo kúpanie a či vyhrievanie v saune. Dobrá predstava. Len chýba sedačková lanovka. Stredisko sa vola Javorovica. Na konci zjazdovky sa obraciame. Vysoké a Západné Tatry sú ako na dlani, v kúpalisku dole sa modrá voda. Pokračujeme. Na rázcestí s zelenej so žltou značkou preskakujeme na žltú. Stúpame strmo. Keď nás už opúšťajú sily, objaví sa pred nami portál jaskyne. Je to tá, z ktorej sme pred pár rokmi vybehli ako zbesilí. Nemali sme lampáše. Vošli sme dnu. Tma. Na osvetlenie som zvoli blesk z fotoaparátu. Niekto v tom chvíľkovom osvetlení zbadal siluetu medveďa a dal to výkrikom na známosť aj ostatným. To bolo signálom na rýchle opustenie jaskyne. Teraz sme už mali lampáše. Jaskyňa je dlhá cca 50-60 m. Netopierov sme nevideli. Určite má pokračovanie, ale na konci bol zával. Ešte pár výškových metrov a sme na predvrchole. Opäť, ako sa na na tomto výlete stalo pravidlom, využívame polohu ležmo. Aj na vrchole Poludnice je sa na čo dívať i objavovať. Kúsok strmo dole a už sme v kráľovstve skalného hrebeňa, ktorý je poznačený vodnou eróziou. Jaskyne strieda skalné okno, previsy. Červené trenky na strome sme nenašli. Znovu sa napájame na zelenú značku a po nej prichádzame do Liptovského Jána. Jeme u Strachana. Porcie sú dostatočné. Obsluha je v krojoch, ktoré nevieme určiť. Že by nejaké zemianske oblečenie?. Pospolitý ľud v tom určite nechodil. Slnko už nehreje, no naši sa chcú kúpať. Kúpalisko je takmer prázdne. Vstupné po 17,00 je 2 €. Voda v bazéne má vraj 24 stupňov a vonku je (okolo obeda bolo) 20 stupňov. Až na jedného člena sa nakoniec všetci ponoria do bazénu. Dlho sa v ňom nedá vydržať. Vedľa je sedací bazén s vodou 26 stupňov teplou. Zo začiatku sa zdá teplá. Keď Janko nič nehovoril, ale huba mu chodila, zistili sme, že je čas odísť.
 

7. deň, autom Demänovská jaskyňa – dolina Vyvieranie - Iľanovské sedlo a späť (11 km)

Lúčime sa s ubytovňou. Bolo nám tu celkom dobre. Chceme si pozrieť dolinu Vyvieranie. To sa riečka Demänovka (pozor, nie známy likér) derie na povrch. Vyviera spod skaly. My pokračujeme takmer suchým korytom. Dolina je tesná, obkľúčená skalnými stenami. Sem-tam sú reťaze. Asi od polovice sa chodník serpentínovite zdvíha. Končí v Iľanovskom sedle. Otáčame sa. Nikto nechcel ísť s Luckou na Machnaté sedlo. Znovu sme pri vyvieračke. Ideme ešte kúsok dolinou, či nenájdeme chodník k neprístupným jaskyniam. Našli sme rôzne otvory, ale jaskyne to neboli. Prichádzame na parkovisko. Kupujeme suveníry. Predávajúci je domáci znalec a tak využívam možnosť a pýtam sa na možnosti navštívenia verejnosti neprístupných jaskýň. Možné to je len so sprievodcom a samozrejme len niektoré. Hneď nám dal aj tip a hlavne kontakt na sprievodcu. Pokúsime sa ho v budúcom roku využiť. Už nám zostal len posledný bod programu – odchod. Aj ten sa nám vydaril.