Klub slovenských turistov Žochár Topoľčany

KST Žochár Topoľčany

Turistický klub priateľov prírody, cyklistiky, lyžovania. Každý je vítaný.

Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Masívom Prašivej

Dátum konania: 17. 9. 2011

Trasa: Hiadel – Hiadelské sedlo – Prašivá – Veľká Chochuľa – Košarisko – Nad Kopcovou – Pamätník SNP, 58 účastníkov (35 km).

V októbri roku 1944 túto trasu prechádzali aj partizáni. Nemci ich hnali z troch strán. Mínometnou paľbou ich poháňali do rýchlejšieho kroku. Snehu bolo vyše kolien, snežilo a fúkal silný vietor. V beznádeji o budúcnosť, kde prespia, kde sa schovajú pred nečasom, čo budú jesť, stúpali stále vyššie. Mnohí sa nevrátili. Toto všetko som si uvedomil, keď sme sa šplhali my, v perfektnom výstroji, za slnečného počasia na hrebeň. Z Hiadela sme rezko vykročili. Malá zastávka pri pamätníku a rýchlo ďalej. Cesta stále asfaltová. Kto by sledoval značku. V hlave máme toľko toho, čo si máme povedať. Veď sme sa s mnohými dávno nevideli. Po 4 – 5 km bez značky sme sa pozreli do mapy a zistili sme svoj obrovský omyl. Nezostávalo nám nič iné, len sa vrátiť. Boli sme zvedaví, aké hlúpe značenie nás neupozornilo na odbočenie. Zistili sme, že nie značenie je hlúpe, ale sme to my. Viacerí si spomenuli, že si všimli žltú cyklistickú značku odbočovať do hory, ale už si nevšimli asi o 50 cm vyššie modrú značku, ktorá hovorila to isté. Neuveril by som, keby som tam nebol. Hneď na začiatku sme chytili meškanie vyše hodiny. V Hiadelskom sedle mali rozvinutý tábor ochrancovia prírody. Bol práve víkend čistenia Nízkych Tatier. Ľudia zo stanového mestečka už zberali, čo im neposlušní turisti zanechali. Natierali aj prístrešok. Počkali sme na poslednú našu turistku, ktorá šla rozvážnym krokom. Navrhol som, či by nebolo vhodné, vrátiť sa do dediny. Autobusom sa zastavíme pre ňu cestou späť. Bol som odmietnutý. Kosodrevinou sme stúpali na Prašivú. Návštevnosť tohto hrebeňa je vysoká. Ešte pred vrcholom Prašivej, na mieste pekných výhľadov som si ľahol vedľa kosodreviny a čakal na oneskorencov. Prišiel tam chlapec vo vojenskom plášti vzor 60. Tí, čo boli na vojne, určite vedia, ako vyzerá. Spýtal som sa ho, či je mu Šverma rodina. Nechápal. Oni sa už o povstaní asi veľa neučili. ( Ján Šverma zahynul v novembri 1944 pri prechode hrebeňa Chabenca spolu s 80 partizánmi. Bol Čech, komunista, odmietol odletieť po potlačení povstania do Moskvy). Prišli zberať odpadky. Prvá časť pozberala všetky, na prvý pohľad viditeľné. Potom prišla dievčina v rukaviciach a vyzberala aj papiere, ktoré boli v kosodrevine už raz použité. Bežne sa im hovorí podpapierniky, pretože pod nimi sa niečo skrýva. Mala môj obdiv. Na Prašivej ochranári ďalekohľadom sledovali, či turisti chodia po značených chodníkoch. Zaregistrovali aj priemyselných zberačov čučoriedok a brusníc. Spýtali sme sa, či môžeme aspoň trochu ochutnať. Bolo nám to dovolené. Po pár metroch sme stretli ďalšieho ochranára, ktorý tiež sledoval zberačov. Pri pohľade na jeho modré ruky nám bolo jasné, že sa môžeme popásť. Hlavne brusnice boli krásne. Ľahko sa oberali, pretože ich bolo viac na jednej stonke. Na vrchole Veľkej Chochule nás niektorí počkali a oznámili nám, že hlavný organizátor rozhodol o zmene zostupu. Hoci neradi, akceptovali sme to. Mali sme obavy, či sa stretneme v autobusoch, pretože nie všetci o zmene vedeli. Naše meškanie narastalo. Šli sme rozvážnym krokom, aby sme sa držali pohromade. Z Košariska pod Ráztockú hoľu sme traverzovali. Ak náhodou stretnete človeka, ktorý má nohy vyšmatlané na juh, tak vedzte, že bol s nami. Ženám sa páčilo, že kosodrevina im urobila píling na nohách. Po modrej značke sme prišli k miestu Nad Kopcovou a žltou k bunkrom a hlavne k prameňu pitnej vody. Mali sme medzi sebou aj jedinca, ktorý okrem vody nič nepil a pritom sa potácal. K autobusu, ktorý nás čakal pri pamätníku SNP sme prišli za šera o siedmej. Našťastie sme sa pozbierali všetci. Dozvedeli sme sa, že atmosféra u skôr prišlých hustla. Bolo aj pár pohľadov vhodných k výrobe kyslého mlieka. Myslím si, že už to prešlo. Pravdou ale je, že každý jednotlivec by mal odhadnúť svoje sily tak, aby zbytočne nezdržiaval ostatných a podľa toho zvoliť trasu. Meškanie sa dá ospravedlniť, len ak sa stane úraz. A ďalšia chyba je, keď sa mení naplánovaná trasa. Ja som sa poučil pri túre v Súlovských skalách pred pár rokmi. Ak chcete vedieť ako, kliknite na Z klubovej kuchyne a prečítajte si článok Prvovýstup Súlovským vodopádom.

Zapísal Peter