logo KST Žochár Topoľčany

Dolná Orava

Dátum konania:  05. 05. 2011

 

Štyri dni v liptovsko - oravsko - turčianskom podnebí

 

Nieto žiadnej hodnovernej správy o tom, ako dlho si Peter Dragúň lámal hlavu nad tým, kam nás zaviesť na štyri dni tradične predĺženého druhého májového víkendu. Výsledok jeho rozhodnutia bol však približne trojnásobne vydarenejší, než sa jeho osemnásť aktívnych aktérov dokázalo predstaviť, keď nakladali ráno 5. mája svoje batohy a telá na topoľčianskom teskárskom parkovisku do piatich áut.

 

5.5.2011 Ľubochňa – Havran – Ostrý -Svošov – Ľubochňa, Liskovská jaskyňa, Martinček 15 km

 

Presun bol taký rýchly, že keď sme vystúpili pred ľubochnianskou železničnou stanicou pamätajúcou ešte C&K monarchiu a premiéru slávnej bohumínsko-košickej dráhy, ocitli sme sa na začiatku jari. Predbehli sme čas. Na dolniakoch už týždeň odkvitnuté trnky a čerešne tu ešte len váhavo otvárali pupene. Nečudo, veď aj na Liptove boli prvé májové rána mrazivé.

Trochu povystierať usedené končatiny, nájsť nejaký ten toaletný kútik a poďho na Havran obzerať vážsku dolinu od Kraľovian k Ružomberku. Kopec je to ako sa patrí liptovský – vzdorovitý, ale my sme už po zime trochu rozchodení. Víta nás svah porastený mladučkou bučinou hustou ako riedky trávnik. Pomaly nám vlhnú chrbáty a brodíme sa závejmi vlaňajšieho bukového lístia. Začínajú sa núkať prvé vyhliadky, stuha rieky pod nami sa zužuje, krajina sa nám pred očami scvrkáva. A sme na vrchole pod novým „vykrývačom“, ale hlavne na skale takmer jánošíkovskej. Slniečko ochotne hreje, hora vonia ranou jarou, kocháme sa a chválime svojich predkov, že mali guráž usadiť sa v kraji, ktorému spolu so Sládkovičom dávame prívlastok ľúbezný. Komu sa málilo havraních pohľadov, pridal si ešte pol hodiny, aby z Ostrého sledoval hmýrenie v švošovskom chotári aj z druhého uhla.

Poza ružomberské fabrické dvory zapratané stovkami kubíkov dreva, ktoré sa o niekoľko dní premení na potravu nenásytných kancelárskych i priemyselných tlačiarní, popri majestátnom Choči smerujeme do nášho prechodného bydliska – dolnokubínskeho kempu Tilia vo všeobecne známom Gäceli. Celý je nám k dispozícii, oravská letná sezóna sa začala zatiaľ iba podľa cenníka. Letná – neletná, museli sme požiadať, aby nám prikúrili akumulačkami.

Tobôž, keď sme sa vracali vyhriati z vodného raja ponúkajúceho plavecký i relaxačný bazén s toboganmi, masážnymi prúdmi ťažkej vody, divokým vírom a ďalšími rafinovanými príjemnosťami. Aj dolnokubínski konšeli pochopili, že už ani na Slovensku nie je dnes mesto mestom bez nejakého akvária. To kubínske nemá chybu, zhodli sme sa príjemne vyšťavení.

 

6.5.2011 Dolný Kubín – chata na Kubínskej holi – Minčol – Dolný Kubín 21 km

 

Zobudili sme sa do bezveterného rána, utešeného akoby utkaného z najkrajšej ľudovej nôty. Oravská zeleň pol tucta odtieňov kdekoľvek sa obrátiš, v Orave vody žabe po kolená, Kubínska hoľa s lysým bruchom... Tam smerujú naše kroky po neodmysliteľnej zastávke na parkovisku hypermarketu. Doľava, doprava, cez hojdavú lávku na lanách, popri domoch pamätajúcich nielen klasikov slovenskej literatúry, ale aj biedu kraja. Nastupujeme na žltú. Tá nás povedie až na hrebeň Kubínskej hole. Krotkou, komótnou cestou zdobenou tajomnou mliečno-zelenou sklovinou sme rýchlo v lese. Tam sa začína chodník vzpierať, skracujeme krok, prehlbujeme dych, ustáva živá turisticko-analytická debata a od chaty je to už vážny stupák, akému bratia Česi nadávajú krpál. Prejavuje sa individuálna pripravenosť, kondícia svalov, kĺbov a srdca. Ale vyšli sme všetci až na Minčol (1396 m).

Pod nami je továrenská hala turistického priemyslu pod holým nebom. Do svahu zakopané rúry a káble, zapichnuté chŕliče „technického“ snehu a oceľové piliere podnikateľskej prosperity s opustenými oceľovými kreslami na oddychujúcimi lanách... Zelená nás vedie umŕtveným kovovým lapidáriom, ktoré vzkriesia až prvé podzimné mrazy. Sneh potom prikryje vypĺznutú lúku, zelenasté parkovisko zavonia benzínom. Ku Kubínskej holi sa prikráda, plazí i útočí relaxačná civilizácia zo všetkých strán a kútov. Možno príde čas, keď ju investori s patričnými daňovými úľavami nadstavia o ďalších 1 300 m, aby bolo kde nasnovať ďalšie oceľové pavučiny lanoviek.

V reštaurácii Pod lipami máme zahovorenú večeru a televíznu obrazovku – Slovensko – Česko na 70. majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji Bratislava 2011. Jedlo nám urobil omnoho väčšiu radosť než výsledok športového zápolenia. Prehra slovenského mužstva však bola zdrojom mocného optimizmu. Na druhý deň hráme s Fínmi, a tým to naši chlapci konečne ukážu!

 

7.5.2011 Vyšný Kubín – Tupá – Ostrá – Vyšný Kubín, Leštiny 7 km

 

Nám hneď ráno ukázalo slniečko svoju vľúdnu tvár. Ako ináč, veď my sme turisti šťasteny. Vybrali sme sa tej žiare v ústrety, aby sme z Vyšného Kubína vykráčali na Ostrú a Tupú skalu – opradené priam shakespearovskou povesťou o nešťastných milencoch. Parkujeme pred novučičkým penziónom nepresvedčivo zakrývajúcim stopy niekdajšej zemianskej kúrie. Absolvujeme bleskový reparát zo slovenskej literatúry pred domom, v ktorom žila Margita Figuli a možno aj jej Tri gaštanové kone, a pred trochu drsno pôsobiacimi balvanmi naskladanými do masívneho kvádra oznamujúceho, že na jeho mieste stál kedysi rodný dom Pavla Országha Hviezdoslava.

Uberáme sa radostnou krajinou ako pútnici vesmírnymi priestormi, hviezdami sú nám státisíce rozkvitnutých púpav, ktoré nás sprevádzajú už od Liskovských skál a martinčekovského stredovekého kostolíka. Už tam, v prvý expedičný deň, sme začali študovať proces premeny kamenistých horniackych políčok na pôvodné lúky. Vesmír ich obsadzuje svojimi žiarivými žltými priekopníkmi, ktorí sa po splnení svoje misie pokorne premieňajú na páperisté zárodky miliónov nových hviezdičiek. Nič na tom nezmení ani jeden silný kôň zapriahnutý do pluhu, ktorého poháňajú – a my fotografujeme – aby si človek kúsok svojho pozemského vesmíru ešte na pár chvíľ zachoval.

Starosloviensky možno šesťmetrový kríž z blyšťavého nehrdzavejúceho plechu vztýčili do oravskej krajiny na poctu Cyrila a Metoda aj s kamenárskym „preklepom“, a je majestátny. Takmer tak ako borovica – solitér, ktorá ho stráži. Májový vietor pod nami halí smrečiny do žltého závoja peľu – budúcich semienok a smriečkov. Zdravíme sa so Stohom na západnom a koríme sebavedomému Choču na východnom obzore.

Nastávajú chvíle, keď sa únava svalov mení na slasť, pichanie v kolenách na výzvu na ďalší výstup, pot na chrbte na masážny olej, srdcová tachykardia na pokoj v duši. Sú však medzi nami aj takí, ktorým to nestačí, a preto berú ešte dávku adrenalínu na kolmých zvrásnených skalinách.

Po výdatnom prvom tohtoročnom vylihúvaní na horskej lúke a koštovke sladkých vzoriek z niekoľkých ruksakov v závetrí Ostrej i Tupej a krátkej začiatočníckej lekcii skalolezenia smerujeme do Leštín. Do dediny, kde niekedy bolo viac zemanov než zeme. Nebyť však toho najonakvejšieho veľkomožného pána Joba Zmeškala, nestál by nad dedinou artikulárny kostol z konca 17. storočia – jeden z tých, ktoré UNESCO radí medzi kultúrne poklady človečenstva. Pani správkyňa tejto leštianskej pýchy a planetárnej cennosti nám z nezastieranou láskou a hrdosťou vyrozprávala príbeh kostolíka a jeho budovateľov od času tureckej prítomnosti v Uhorsku až po súčasnosť. Vďačne a s chuťou sme jej zatlieskali a odkazujeme každému, kto má zvedavú dušu, nech tam beží, naisto sa poteší. Telefónne číslo tej milej panej je na lístočku pribitom na bránke do areálu kostolíka.

Večer nám to Fíni ukázali a vďaka zúfalému patriotickému optimizmu nikto nevyhral eurá, ktoré sme stavili na výsledok. Premenili sa na prípitok na poctu víťazom a česť porazeným.

 

8.5.2011 Kláštor pod Znievom – hrad Zniev – Zniev a späť 9 km

 

V sobotu nás čaká dobrodružná plavba na pltiach, čiže po slovensky - raftoch

spod Oravského hradu do gäcelského prístavu. Možno sa niektorým aj snívalo, ako ich trápi morská nemoc alebo ako zúfalo vylievajú vodu z potápajúceho sa plavidla, ale zobudili sme sa do dažďa a v Orave bolo stále vody akurát po tie žabie kolená. Peter D. nikdy nestráca glanc, vždy má alternatívu. Tá v kubínskom kempe na parkovisku sa volá Zniev a Znievsky hrad a máme ju na ceste domov.

Žírnym kaňonom Oravy, ktorý kypí jarnou silou, vstupujeme na Považie a po hodine parkujeme v Kláštore pod Znievom. Deň ako maľovaný, iba vietor je trochu čerstvejší. Zelená nás vedie korytom lesnej cesty – sánkarskej dráhy, ktorej chýbajú iba ohraničujúce mantinely. Možno hodinu rázne stúpame bukovým lesom dumajúc na kľukatej ceste, ako asi fungoval život na stredovekom, takom odľahlom hrade. Predstava snehových závejov po pás, dvadsaťstupňových mrazov, nemilosrdných víchrov ... bŕŕŕ! Život hradného kapitána a jeho zbrojnošov veru nebola žiadna idyla, a aj tak im určite kde - kto závidel. No zároveň treba povedať, že bolo aj čo závidieť. Napríklad také májové poludnie, keď dúha odpíska koniec dažďovej prehánky, keď sa nebo otvorí sokoliemu letu a našim očiam. Tam, aha, je Vrícko s kláštorom, nad ním Kľak ako predvoj Malej Fatry a za chrtom masív Veľkej Fatry s Nízkymi Tatrami na horizonte, a tam niekde je Vtáčnik a Strážovské vrchy, človeku sa zazdá, že má okolo seba celé Slovensko... Aj náš štvrtý deň završujeme v pod-nebí. Štyrikrát sme vystúpili – aj keď nie na strechu sveta – tak vysoko, že nás na chvíľu opantal pocit bezhraničnej voľnosti, keď sa človeku zazdá, že je iba on a nad ním už len nebo. Vysoké, belasé nebo a on pod ním – v podnebí.

Naspäť kráčame s príjemnou pomocou zemskej príťažlivosti rovnakou cestou ako nahor, aby sme mohli odbočiť k prostému, stáročia pamätajúcemu kostolu obkľúčenému zastaveniami Krížovej cesty. Niekto sa potichu modlí ďakujúc za slnečné, očistné dni, niekto len tak nastavuje tvár slnečným lúčom, je nám veselo, nikomu sa neprihodilo niečo nepríjemné, veď sme turisti šťasteny, sme spokojní so sebou, že sme sa pridali, sme vďační Petrovi, že nám pripravil a ponúkol zážitky, ku ktorým sa budeme radi s trochou pýchy a trochou nostalgie vracať.

 

Jacovce, 12. mája 2011

Vlado Štefanovič