logo KST Žochár Topoľčany

Vtáčnik

Dátum konania:  17. 11. 2010

Kľak – Pokutský vodopád – Kanie studne – Vtáčnik – Partizánska chata – Kľak  (19 km)

 

Zaujímavosť dňa. Na parkovisku pred Tescom bolo viac áut na jeho začiatku ako pred vchodom do predajne. A to sme spôsobili my. Osem áut čakalo na naplnenie. Zišlo sa nás napokon 38. V Kľaku sme spôsobili ďalšiu senzáciu, keď sme zaparkovali pred kultúrnym domom. Počasie slnečné, teplé – až 16 stupňov. Také si pri našich pravidelných návštevách na Vtáčniku nepamätám. V dvojiciach a či trojiciach sme vhupli na rozmočenú lúku. Mäkký podklad nás sprevádzal aj ďalej. Partizánskou dolinou sme sa vyštverali až na Škurlátku, kde sme boli prekvapení, že studničky okrem označenia mali urobený aj rozbor vody. Pri Partizánskej chate, ktorá je čerstvo natretá, sme doplnili kalórie a pomaly sme odchádzali k Pokutskému vodopádu. Tentoraz sa choval naozaj ako vodopád. Mal dostatok vody. Nie všetci sa boli pozrieť naň z blízka. Pohodlne, s výhľadmi na Pohronie, Žiar, sme sa dostali až na Kanie studne. Pri ich prechádzaní sa mnohí presvedčili, že Kanie studne obsahujú veľa vody. Ešte nás čakalo stúpanie na Malú Homôlku a potom už len záverečný výšvih na vrchol nášho sobotného snaženia – na Vtáčnik. Výhľady boli obmedzené. My tomu hovoríme odborne, že bol opar. Rozvalili sme sa do trávy a bolo nám dobre. Pre pokročilý čas sme Kláštorskú skalu vyškrtli. To aby sme na budúci rok mali čo ukázať a mali zasa takú peknú účasť. Do Kľaku sme zbehli veľmi rýchlo. Tak ako pri predchádzajúcej návšteve, aj teraz prišla krčmárka len kvôli nám. Zasa ju zavolal Marián, stály návštevník nielen kľackej krčmy, ale ako nám povedal, aj Športky. Bol tak na mäkko, že máme odovzdať pozdrav Julovi na vozíku. Julo, keď to čítaš, pozdravuje ťa Marián. Telá sme doplnili tekutinami, nasadli do áut a vyrazili do svojich domovov.

Zapísal Peter.