logo KST Žochár Topoľčany

Hostínskovizovické vrchy, Moravskosliezke Beskydy, Javorníky

Dátum konania:  08. 07. 2010

 

8.-18.7. 2010 Hostýnske a Vizovické vrchy, Moravskosliezke Beskydy, Javorníky

 

V tomto roku sme si chceli uctiť nášho, už tradičného účastníka Peťa, Slováka z Moravy. Chceli sme sa pozrieť, kde má chatu, spoznať krásy jeho okolia. Ono je to v živote tak, ako vravievali naši predkovia. Človek mieni, Pán Boh mení. Napadá ma ešte jedna myšlienka, tiež pôvodom kresťanská. Že kedy sa pán Boh najviac smeje? Nuž vtedy, keď si plánujeme budúcnosť. Pravdepodobne sa zasmial, keď som sa ja tešil a plánoval cyklodovolenku. Stalo sa to, že Peťo sa nám pri všetkej svojej snahe nemohol venovať tak, ako by chcel. Žiaľ, i to sa stáva. Len nech sa horšie neprihodí. Ďakujeme mu za jeho rady a potrebné informácie a tešíme sa na stretnutie s ním o rok.

 

  1. To – Kulháň – Dubodiel – Tr. Turná - Skalka – Nemšová – Pruské – /Vršatské Podhradie/ – Červený kameň 90 km

 

Zasa začínam šoférovaním. Prehovoril som manželku, aby mi robila spoločnosť, čo sa ukázalo ako dobrá vec. Večer pred odchodom sme zistili, že prívesný vozík je akýsi scvrknutý. 12 batožín /4 boli v kufri auta/ sa ledva pomestili. Tohto roku sme brali aj karimatky a spacáky. Jediné čo nezavadzalo boli krabice s dobrotami. Ráno pri Tescu prichádzajú aj účastníčky z Martina nad Žitavou, cestou sa v Tovarníkoch a Jacovciach pripojí aj enkláva tovarnícko-jacovsko-tesárska. Práve tu vznikla možno najnebezpečnejšia situácia pre dospelých. Malý Igor ich po ceste vyrábal viac. Auto idúce za skupinou sa pustilo do predbiehania, keď šlo iné oproti. Rozhodovali centimetre. Druhá alternatíva ale hovorí, že dievčence sa chceli pozrieť do spätného zrkadla, či sú stále také pekné. Nuž neviem. Cyklisti sa presunuli cez Nemečky asfaltkou až na Starú horu a potom po lesných cestách do Dubodielu. Cesta pekná, bez problémov. To auto s posádkou už čakalo na Radare. Vtedy sme prišli nato, že jeden občiansky nám chýba. Nervy. Odpojiť vozík, zhodiť bicykle z nosiča a rýchlo domov. Keď som sa vrátil, bola práve obedná siesta. Vedenie auta prebral Jano, ktorý nechcel dráždiť telo po chorobe. Malý Igor vyrábal defekty ako na čínskej automatickej linke. V Zlatovciach bola zápcha, ktorá sa na bicykloch dala zvládnuť. Zastavili sme sa pri kostole na Skalke, pozreli sme si aj krížovú cestu, potešili sme sa pohľadom na Vršatské bralá. Krátky zjazd a sme pri kláštore. Je krásne nasvietený slnkom. Vedľa jaskýň pustovníkov sa škriabeme ku vchodu. Je otvorené, víta nás sprievodkyňa. Vo vnútri nie je veľa zachovaných pamiatok, ale cesta jaskynným systémom do kostola je zaujímavá. Až tak, že náš známy „speleológ a výškový pracovník“ Fero sa odvážil ísť dnu. Boli sme aj pri soche svätého Svorada. Vraj, kto sa ho dotkne, vydá sa. Bol tam nátresk. O rok budú prvé výsledky. Vstupné bolo dobrovoľné, len neviem, či ten dobrovoľník bol s nami. Ďalšou zastávkou mal byť kostolík v Bolešove, kde býva každoročne slávená svätá omša, pri ktorej sa posväcujú bicykle. Vraj tam býva aj tisíc účastníkov. Už v Bolešove sa nám krútia hlavy, no kostolík nevidíme. Prechádzame Kameničany, Slavnicu i odbočku na Sedmerovec a nič. Zrazu na pravej strane v poli stojí románsky kostolík z 12. storočia, ktorý slúžil pre zaniknutú obec Podmínovce. Tak sa píše na mape. V kostolíku je však napísané románsky kostol v Pominovci. Vo vnútri reštaurátor s novozámockou poznávacou značkou skúma, čo sa skrýva pod vápnovým náterom. Nie je zhovorčivý, veď zato ho neplatia, ale nakoniec prehovoril. Kostolík bol viackrát opravovaný, znížili mu strop, hľadajú pod omietkou vzácne maľby. Auto odchádza zohnať nocľah, pretože náš zajednaný neopustili včas robotníci. Aby sme neskončili vysušení ako indiáni, v Bohuniciach sme si doplnili tekutiny. Tam sme sa aj dohodli, že na Vršatský hrad pôjdu len muškári a my normálni, ideme rovno do Červeného Kameňa. Muškári bolo uveličení novou asfaltkou spájajúcou Vršatské Podhradie s Červeným Kameňom. Ubytovali sme sa v kultúrnom dome, ktorý má aj s krčmou prenajatý od obce súkromník. Tanečný parket nám na spanie postačuje. K dispozícii je aj kuchynka, ľadovcová voda. Večerný pohľad na zapadajúcim slnkom nasvietené Vršatské bralá. To všetko za 20 €. No nekúp to. Večer nám volal Paľo, ktorý nás ráno chce prísť pozrieť z Kovariec a o ôsmej pokračovať ďalej s nami. Pousmiali sme sa. To je celý Paľo.

 

 

  1. Červený Kameň – Francova Lhota – Pulčín - Pulčínske skaly – Čertúv kámen – Lačnovské skaly – Pozdechov - plánovaná železnica na Slovensko (Vizovice – Valašská Polanka) – Vizovice – Chrastešov – testovací automobilový polygón - Dešná 67 km

 

Čas 4,03 prišla SMS od Paľa. Práve odštartoval z Kovariec. Prehodil som sa na druhý bok, aby som ráno nemal štvorcové boky od tvrdej podlahy. Klasické ráno. Hela J. vyčíta chrápajúcim, že sa nevedia chovať. Dojedáme koláčiky, tešíme sa zo slnečného dňa. Tesne pred ôsmou zaškrípali brzdy a prišiel usmiaty Paľo. Ponuku na odvoz autom odmietol a hneď odštartoval s nami. Pokračujeme smerom k hraniciam. Mňa zastavila informácia, že dnešný šofér, Mišo, nemôže bez kľúčika naštartovať. To je dnešná mládež. Nevie si poradiť. Cesta sa dvíhala po hranice a čo bolo horšie, aj za nimi. Na svahu sa červenali lesné jahody. Po našom odchode sa nemalo čo červenať. Hlavná cyklotrasa 5059 bola až na jednu výnimku dobre vyznačená. My sme však z nej odbočili a tam by značku nenašiel ani nový policajný prezident Spišiak. Ako majú Česi značené cyklotrasy? Hlavné trasy sú značené dobre. Vy si ale kúpite cyklistickú mapu a tam takmer každá lesná cesta je vyznačená. V teréne nenájdete nič. Aj nám sa cesta stratila. Pokračovali sme po úzkom chodníčku tlačiac bicykle. Po vyjdení z lesa sme naďabili na cestu vedúcu lúkami, kde sa pásli kravy. Doviezli sme sa až do Střelnej. Po nahliadnutí do mapy sme zistili, že sme si cestu dokonca skrátili. V dedine sa stratil Paľo, pretože nemal do čoho zahryznúť a to ho tesne za hranicami kŕmila Katka. Ako rýchlo za nami prišiel, tak sa zle nabalil. V obchode chcel platiť eurami, čo sa mu nepodarilo a preto držal hladovku a smädovku ďalej. Vo Francovej Lhote povedala Evka, že ona už s nami nejde. Trápilo ju koleno. Nasmerovali sme ju k autu a hanebne ju opustili. Ostatní sa ponáhľali ku Kobzovej lipe, ktorá bola vysadená pri príležitosti pomenovania obce na Francovu Lhotu v roku 1530. Fero sa tu stretol s kamarátmi keškármi na motorkách. Lipa je dutá, okolie upravené aj s informáciami. Mužstvo sa rozhodovalo, či pôjdeme aj na rozhľadňu na neďalekom Čubovom kopci. Skôr ako sa mužstvo rozhodlo, ženstvo vyrazilo. Nemohli sme zostať v hanbe. Asfaltová cesta sa krútila, asfalt sa vytratil, prišlo aj na tlačenie. Rozhľadňa spravila z nevýrazného 720 m vysokého kopca miesto častých návštev. Stavba je to pekná. V porovnaní s našimi inoveckými rozhľadňami nie je taká strohá. Nasledoval rýchly presun do reštaurácie. Mohla sa volať U učupeného čašníka. Kto tam bol, vie prečo. Dali sme si meníčko. Sadli sme si na bicykle a čakali sme rovinku, aby sme trochu vytrávili. Do Pulčína nás čakalo strmé stúpanie. Veď je to aj najvyššie položená osada na Valašsku. Kyselica /biela kapustová polievka/ sa menila na kyselinu. Pod horou sme stretli slovenských turistov. K Pulčínskym skalám sme klesali. Samotné skaly z diaľky nevyzerajú moc zaujímavo. Škoda, že sme mali ešte veľa km pred sebou. Dá sa tu vidieť 40 m dlhá puklinová jaskyňa. Vytesané schody v skale naznačujú, že tu bol v 14. stor. hrad. Auto s unudeným Mišom nás čakalo pri motoreste u Čertovy skály. Miša menil Fero. Tu sme zistili, že Paľo chýba. Po telefóne nám oznámil, že sa práve škriabe na nejakú Pulčínsku skalu. Potešilo nás to. Čertovy skály sa vypínajú nad hlavnou cestou. Vyzerajú ako nedostavaná hradba cez údolie rieky Senice. Aj povesť o tom hovorí, že čert sa stavil, že za noc otočí rieku Senice, aby dostal za ženu Rozinu. Ako sme videli, nepodarilo sa mu to. Nespokojná bola aj Rozina, lebo sa už nevydala. Skaly sa využívajú na horolezectvo, v tomto prípade – skalolezectvo. Cyklocesta vedie poza čertovu stavbu. Stúpanie je tak akurát. Na Lačnovské skály nás ide hŕstka. Vidíme len Horné, ktoré sú pekné a tiež slúžia lezcom. Peletón sa dal dohromady na Vařákových Pasekách. Je tu aj pomníček k pripomenutiu si vypálenia osady neuveriteľne neskoro – 2.5.1945 fašistami. Partizáni brnkali do Nemcov a odniesli si to štyria civili životom. Na lúkach zastavujeme traktor, na ktorom sa vezie rodinka – vraj na výlet. Radi a dlho nám vysvetľujú, ako sa dostaneme do Pozděchova. Keby nám hovorili len to, ako sa tam dostať, tak to možno pochopíme. Oni nám ale hovorili aj to, kde nemáme ísť. Nakoniec sme sa dostali do dediny a skončili sme v krčme. Doplnili sme si tekutiny, telá schladili zmrzlinou a šli sme hľadať násyp železnice, ktorá sa začala stavať v tridsiatych rokoch 20. stor., hlavým ťahúňom bol Baťa, stredom Moravy na Slovensko. Trať po vojne nedokončili a už ju ani nedokončia. Keďže sme ju rýchlo nenašli, po hlavnej ceste smer Vizovice sme sa pustili dolu. Koniec peletónu sa spýtal a vedel, kde hľadať, ale čelo sa už nedalo zastaviť. Tak sme o túto zaujímavosť prišli. Malý Igor na svojom trištvrťáku sa pustil za najrýchlejšími. Tí o ňom ani nevedeli. Zrazu zostal sám. Čo by zato vtedy dal, keby vtedy zbadal aj „odporného brata“ a či „stále“ príkazy rozdávajúceho otca. Našťastie zostal pri ceste a koniec peletónu ho vyzdvihol. Vo Vizoviciach sa koštovka nekonala. Jelínek nebol doma. Do kempu v Dešnej nám chýba pár km. Cestou do Chrastešova si Peťo M a Mišo zapretekali s domácim na bicykli Ukrajina. Tak ich vyšťavil, že si museli dať pivo. Ktovie, koľko mu platí krčmár za zákazníka. Ostatní po celodennom trmácaní mysleli len na koniec. Bývalý testovací automobilový polygón je vhodný len ako tankodrom. V Dešnej sme boli ubytovaní v dvoch chatách po osem ľudí. Jedna chata za 1000 CZK. Večer prišla pre Jana manželka, aby si ho odviedla na svadbu v Uherskom Hradišti. Bolo nám ho ľúto, ale aj sme sa tešili, že pri návrate zo svadby niečo prinesie. Vedľa v chate boli ubytovaní motorkári na amerických policajných motorkách. Pokiaľ ich nenaštartovali, ani sme nevedeli, že sú tam. A dve naštartované prišli v noci. Inak bola noc pokojná.

 

  1. Dešná – Slušovice – Hvozdná – Veterný mlyn – kúpele Kostelec - Lešná – hrad Lukov – Fryšták - Martinice – Holešov – Dobrotice - Chomýž - Rusava 54 km

 

Raňajkovali sme v stoji. Rosa na lavičkách pred chatami bola veľká. Volantom krútil Igor. V Slušoviciach sme sa zastavili na námestí. Navštívili COOP, nakúpili. Vbehli sme aj do kostola. Bola v ňom zaujímavá moderná krížová cesta. Voľakedy preslávený jazdecký areál dnes dožíva. Po ovále sa preháňali tri kone s jazdcami. Pre lepšie využitie areálu bol v strede vybudovaný golfový areál. Zvlneným terénom pokračujeme až k veternému mlynu, ktorý je jediný v Zlínskom kraji. Vybudoval ho amatér Kovář aj so synom. Naposledy mlel počas vojny. Hneď vedľa býva potomok autora, ktorý nás previedol celým mlynom. Za výklad sme dobrovoľne zaplatili 100 CZK. Pokračujeme do kúpeľov Kostelec. Zo starých veľa nezostalo. Nové sú postavené na kopci. Je tam verejné kúpalisko. Ochladil nás aspoň chlad chlórovej vody. Tešíme sa na park, zámok, ZOO v Lešnej. Po príchode k areálu zisťujeme, že za vstup doň sa platí. Iste. Ak idem na celý deň, nemám námietky. My sme si chceli urobiť len názor, čo je tam, ako to vypadá. Dnu sme nešli a ani z cesty zo sedla bicykla sme nič nevideli. Hrad Lukov sme si prezreli za 30 CZK. Každý dostal osobného papierového sprievodcu. Mladí ľudia tam behali s fúrikmi naplnenými betónom. Zaujímavý bol aj vstup cez most ponad hlbokú priekopu. Hneď pri vjazde do Fryštáku sme sa najedli. Okrem nedopečenej pizze tam bola aj skalka na lezenie a či malá trampolína pre deti. Okrem toho tam boli, deti im tiež venovali najviac pozornosti, drevené sochy nezaodetého muža a ženy. Dohodli sme sa, že sa zastavíme okúpať na dedinských kúpaliskách v Lukovčeku alebo v Přílepoch. My sme však zvolili nechtiac inú trasu, bez vody cez Martinice. Praženie slnka nás odradilo od návštevy Rymíc. V Holešove odbočujeme proti toku Rusavy. S malou okľukou nachádzame nožku cez nožku. Je to náhon na mlyn urobený tak, že náhon prechádza ponad pôvodné koryto. Voda je odrazená do kanála pred dedinou a na druhom konci poháňala mlyn. Dnes je namiesto drevenej preložky betónová. Ale aspoň je. Dozvedeli sme sa od miestnych, že je tu dobrá zmrzlina. Točená. Neodoláme. Pýtame si veľkú. A ona je naozaj veľká. Hádam 15 cm do výšky. Je ťažké udržať ju v kornútku. Ako prvý sa jej zbavil malý Igor, potom nám Hela J. ukázala, ako sa dá rukami nasadiť na kornútok spadnutá zmrzlina. Tričká mali poznačené viacerí. Po tejto zábave ideme na stretnutie so Sokolíkom. Čaká nás v Brusnom aj s manželkou. Vítanie skracujeme, pretože čas je pokročilý. Ubytovanie máme v kempe v stanoch za 40 CZK, sprcha so studenou vodou je za závesom, za ktorým sa nedajú ukryť všetky zaujímavé záhyby tela. Pivo a minerálky sa dajú kúpiť. Večer je zápas o tretie miesto v MS vo futbale. Televízor sme našli v chate Šport. Druhý polčas sme videli. Bol dobrý, ale vyhrali zasa Nemci.

 

  1. Rusava – Hostýn – Bystřice pod Hostýnem – Vítonice – Opatovice – Teplice nad Bečvou – Hranice – Lipník nad Bečvou – Osek nad Bečvou - Veselíčko 64 km

 

Sokolík nám poslal program slúženia svätých omší na Hostýne. Tomu podriaďujeme aj odchod. Trochu sa vraciame po včerajšej ceste a potom vidíme pred sebou už len vzpierajúci sa asfalt. Stúpanie je miestami na tlačenie. Pre niektorých. Ideme cez Grapy a Bukovinu. Pomerne pohodlne sa dostávame až na parkovisko. Tu nechávame bicykle a pešo si ideme pozrieť Jurkovičovu krížovú cestu. Na nejakú sme narazili, ale že by to bola najkrajšia? Tá naša hľadaná bola o kúsok ďalej. To si žiada vidieť aspoň fotografiu. Je to kombinácia dreva a kameňa. Samotná bazilika Nanebovzatia Panny Márie je nádherná a čo nás najviac prekvapilo, bolo množstvo ľudí. Na parkovisku sme videli viacero autobusov, ktorí privážali veriacich a veľa bolo aj peších turistov. Cesta dolu nám vytvarovala nové účesy. Cestou do Teplíc nad Bečvou som si urobil krátku prestávku v lese pri ceste. Našiel som tam pozostatky z budovania diaľnice z Bavorska cez Nitru na Ukrajinu. Presne také isté, ako sme našli pred dvoma rokmi v pohorí Chřiby. V Tepliciach sme mali problém sa stretnúť a zaparkovať. Auto sme nakoniec nechali pri liečebnom dome a my sme sa boli posilniť v reštaurácii Beskyd. Sledovali sme mládež ako sa prechádza v Bečve, Igorov bike bol zasa deravý. V Hraniciach sme si vedľa železničnej stanice boli pozrieť Hranickú priepasť. Jej hĺbka je podľa rôznych autorov rôzna. Dočítal som sa od 274,5 m dosiahnutých sondou, až po odhadovaných 770 m. Vraj je to najhlbšia priepasť v strednej Európe. Hranice sme si prešli cez námestie. Je zaujímavé, že v centrách miest nie je zakázaná automobilová doprava. Dostali sme sa na cyklo cestu vedúcu vedľa rieky Bečva. Je novovybudovaná, asfalt nový. Nedávne povodne zobrali časť cesty, ale Česi to rýchlo opravia. Je tu úplne iný prístup k voľnočasovým aktivitám. Domáci mi prezradil, že cez víkend je tam toľko ľudí, že sa tadiaľ nedá chodiť. Čas nám pokročil. So šoférom Peťom K. sme boli dohodnutí, že sa stretneme pri vodnej nádrži Jordán a okúpeme sa. Odišiel aj s plavkami asi pol hodinou pred našim príchodom, čo bolo o 19,00. Pri nádrži bola možnosť zakúpiť si nápoje a jedlo. K dobrej nálade hrala živá hudba. Teraz už len rýchlo nájsť ubytovanie vo Veselíčku. Dedinu sme našli bez problémov. Ubytovali sme sa až po dôkladnej prehliadke celej dediny. Ubytovanie za 100 na noc a osobu bolo obstojné. Sprchy áno, televízor nie. Tu sme sa pre tento rok definitívne rozlúčili so Sokolíkom, hoci nám ešte pár razy poradil ako priateľ na telefóne.

 

  1. Veselíčko – Osek nad Bečvou - cyklocesta okolo Bečvy – Jadran – Týn nad Bečvou – Helfštýn – Trnávka - Dolní Újezd – Skoky – Staměřice – Veľký Újezd – Daskabát – Veľká Bystřice – Praslavická rozhľadňa - Svatý Kopeček – Veľká Bystřice – Veľký Újezd – Výkleky – Svrčov - Veselíčko 70 km

 

Vraciame sa do Týnu nad Bečvou. Tu sa odrážame na hrad Helfštýn. Je to pekná zrúcanina. Vraj má najdlhšie hradby v Čechách. Prišli sme naň krásnou alejou. Už z diaľky sme videli chlapcov, ako natierajú šindľové vežičky. Je pondelok a vtedy múzeá oddychujú. Na hrade sa pracovalo. Deti natierali všetko kované. Keď nás zodpovední videli, zmilovali sa nad nami a za poplatok 40 CZK nás vpustili na prehliadku. Okrem samotných zrúcanín nás zaujala hlavne sprístupnená veža a po celom objekte vystavované kováčske diela. Každoročne sú na hrad pozývaní umelci z celého sveta. V kováčskych vyhniach vykujú niečo zaujímavé. Časť tvorby ide preč, ale niečo vždy zostane. Zaujímavý bol Paganini aj pieta. Aj Peťo M. Už mal bicykel v poriadku. Odchádzame cez Lipník a tiahlym stúpaním cez Dolní Újezd. Autá brkajú okolo, ale cesta má širokú krajnicu a tak sa cítime bezpečne. Slnko praží. Potrebujeme schladiť jednu a či dve mozgové bunky. Podľa toho, kto ich koľko má. Zastavujeme v motoreste. Je tam príjemne. Po pár km sme natrafili na ďalšiu novú cyklocestu. Zaviedla nás do obce Přáslavice k rozhľadni Božka. Rozhľadňa i všešportový areál /u nás nazývaný aj Ficove ihriská/ bol vybudovaný z prostriedkov EU. Preto jeho využitie musí byť minimálne 5 rokov zdarma. Nebolo tomu tak. Na rozhľadňu vyberal krčmár 10 CZK. Po príchode domov som aj napísal na kontrolný úrad nad financiami z EÚ, že obec porušuje zákon. Odpoveď som nedostal a pravdepodobne ani nedostanem. Od Sokolíka dostávame SMS, že v Brodku u Přerova sa nám rodina Dytrychú nebude venovať, pretože majú veľa práce pri odlievaní zvonov. (Odliali aj zvon pre jacovský kostol). Svatý Kopeček sme našli bez problémov. Veď je to kopeček. Strmé stúpanie naň nám spríjemňovali nákladné autá. Skôr ako sme šli za kultúrou, najedli sme sa. Dobre a v príjemnom prostredí u Macku.. Bazilika minor Panny Márie, kráľovnej Moravy je baroková a nádherná. Celý komplex je v štýle Jasovského kláštora. Už v kostole sme si všimli, že sa tam pohybujú futbalisti. Mali fotenie pred sezónou. Sigma Olomouc celá v modrom. Fotenie im moc nešlo, možno s loptou sú lepší. Keďže Brodek vypadol, rozhodli sme sa, že na Sokolíkove odporúčanie sa ideme konečne okúpať do kameňolomu v dedine Výkleky. Peťo M. s Ferom sa rozhodli, že si pozrú komunistický orloj a iné zaujímavosti Olomouca. V kameňolome vo Výklekoch bolo výborne. Scenéria pekná, voda osviežujúca, veľa ľudí a odpadkov skrytých v húštinách. Oddych nám urobil dobre. Po vedľajších cestách, s jednou zastávkou v krčme, kde nás obsluhovala na alkohol naviazaná čašníčka, sme sa pohodlne dostali do Veselíčka. V krčme na ihrisku sme predĺžili zatváracie hodiny. Komáre však zatváraciu dobu nemajú.

 

  1. Veselíčko – Osek – Lipník nad Bečvou – Hranice – Hustopeče nad Bečvou – Poruba – Palačov - Starý Jičín hrad – Nový Jičín – Štramberk – Frenštát 87 km

 

Mišovi sa v aute páčilo. Má klimatizáciu. Aj dnes sa viezol. Ideme po našej už notorickej cykloceste až do Hraníc na Morave. Tu sa začína naše húpanie. Cesta je pokojná, tichá. V Skaličke nachádzame Červekov veterný mlyn, ktorý sem bol prevezený v r. 1850 z neďalekých Dřevohostic. Patrí medzi kolové mlyny a tie sa zvykli prenášať tam, kde bolo viac obilia. Zastavujeme v Hustopečiach. Nakupujeme hlavne ovocie. Zvonku ošarpaný zámok skrýva na nádvorí krásne arkády. Opravuje sa. V Porube na družstve je ďalší veterný mlyn. Tentoraz je to holandský typ, čo znamená, že je murovaný, kruhového pôdorysu, hore otočná strecha. Stojí v areáli živočíšnej výroby. Tá mu dáva charakteristickú arómu. Sledujeme značenú cyklocestu. Má nás doviezť až k hradu Starý Jičín. Doviedla nás však na rýchlostnú cestu. Českí policajti sú dobrí. Veľmi rýchlo nás objavili a poslali cez role ďalej. Na hrad, ktorý stojí od roku 1201, vedie pekná asfaltka. Vstupné sa platí len na rozhľadňu, ale z ruín je taký istý pekný výhľad. Nikomu sa nechcelo odísť. V motoreste sme si zajedli, Ludvík si sadol za volant. Z Nového Jičína bol problém trafiť správnym smerom von. Keď sme sa už tešili, že je všetko v poriadku, na vrchole kopca sme zistili, že najlepšia alternatíva je – vrátiť sa. Nemohli sme obísť hrad Štramberk s jeho trúbou a ušami. Staré mesto je postavené v strmom kopci. Drevené domy sú husto posiate. Prichádzame na malé námestie. Je tu možno kúpiť najlacnejšie štramberské uši. Nekupujeme. Prečo štramberské uši? Počas tureckých vpádov tu našli vrece plné odrezaných uší, Teraz ich predávajú. Tieto sú upečené z medovníkového cesta. Nádherné mestečko bolo korunované hradnou vežou s názvom Trúba. Cesta dole sa odvíjala v rýchlosti. Peknou cestou s riedkou premávkou sme prišli až do Frenštátu. Hneď na kraji mesta je aquapark. Ovanul nás chlad vody. My sa ponáhľame na ubytovňu Beskyd, ktorú zabezpečil Ludvík s Evkou za 200 CZK/noc. Je v Trojanoviciach a aj to nie na začiatku. Utrmácaní sme konečne zliezli z bicyklov. Ukecaná recepčná nám rozdala kľúče. Ubytovanie výborné, ale sprchy len po jednej na chodbe. Denné menu bolo za 55 CZK a bolo dobré.

 

  1. Frenštát – Tichá – travertínová kaskáda – Příbor - Kopřivnice – Šostýn - Raškuv kameň – Lichnov - Frenštát 65 km

 

Zmena trasy. Teplá si vyžiadali svoju daň. Aby sme netrápili svoje telá, skrátili sme trasu a trochu zmenili. Prvou zaujímavou zastávkou po rýchlej jazde dolu kopcom bola travertínová kaskáda. Zo začiatku sme sa usmievali, ale neskôr sme pochopili, že je to fakt zaujímavá vec. Dnes je voda umelo vedená po hrebienku, aby čím viac rástol od usadzovaného vápenca. Ďalej si ideme pozrieť rodisko Sigmunda Freuda a jeho posteľ. Mesto Příbor je na kopci a tróni mu opevnený kostol, pôvodne gotický. V ohrade je 14 zastavení krížovej cesty. Kostol je zatvorený. Po kamenistej ceste prichádzame k rodnému domu Freuda. Pred ním je z medeného plechu zhotovená posteľ. Je to miesto, kde ležali pacienti. V meste má aj bustu. Spoločne prechádzame mestskou pamiatkovou zónou k lietadlu MIG 15, kde je aj zoznam pilotov, ktorí sa pri lietaní na týchto strojoch zabili. S technikou sa stretáme aj v Kopřivnici v múzeu Tatry. Pred múzeom sme si ešte prezreli Slovenskú strelu. Prehliadka múzea sa, hlavne nám starším, páčila. Pospomínali sme si na Tatraplány, 603, expedíciu Lambaréne a či prvé Tatrovky na ralley Paríž – Dakar. V meste sme sa chceli aj najesť, ale opustili sme ho hladní. Vedľa mestského kúpaliska stúpame k hradu Šostýn. Pod hradom je jazierko, ktoré slúžilo na chov rýb. Z hradu sú len zrúcaniny, ale vidieť, že sa tu pracuje. Pokračujeme lesnými cestami. Pri odbočke na Raškúv kámen sa delíme. Fero má hore kešku a tak ideme s ním. Samotný Raškúv kámen je naozaj kameň. Sú doň vytesané schody a je zabezpečený zábradlím. Pri schádzaní dole nám Evka predviedla číslo, pri ktorom sa nám tajil dych. Pri prechádzaní mostíkom sa z neznámych príčin stratila. Našli sme ju ležať v hlbokom jarku v žihľave a dobre sa na svojom páde bavila. Cesta do Lichnova nebola najlepšie značená. Nakoniec sme sa stretli v dedine, kde je múzeum vysťahovalectva. Na dome, v ktorom je múzeum, je napísané: Nádej má meno Texas. Ešte predtým sme sa dobre najedli v hostinci. Z krátkej túry zostala dlhá. Na ubytovňu sme prišli až podvečer a dobre uťahaní. Posedeli sme si v reštaurácii pri menu a starostlivo sme dbali na pitný režim.

 

  1. Frenštát – Kozlovice – Hukvaldy – Rychaltice – Fryčovice – Brušperk - Staříč – Frýdek-Místek - Olešná – Palkovice – Metylovice – Frýdlant nad Ostravicí – zrub Petra Bezruča – Ostravice – Pod Smrčkem - Cyrilka - Čeladná – Na Pekliskách - Frenštát 85 km

 

Aj v tento deň je zmena. Dnes sa však pre kúpanie rozhodlo veľa účastníkov. Vybrali sme sa šiesti. Ideme po včerajšej ceste. Pred Tichou sa odkláňame. Pohodlne prichádzame do Hukváld. Pred vstupom do hradu ideme okolo rodného domu Leoša Janáčka. K hradu už tlačíme bicykle. Hrad je majestátny. Opravuje sa. Je fotogenický. Hlavne časť natretá na bielo krásne kontrastuje s modrou oblohou. Z hradu odchádzame inou trasou. Zastavujeme sa pri pamätníku Líšky Bystroušky. Je bronzová a papuľu a chvost má vyleštené od neustáleho obchytkávania. Sochu dali postaviť poľovníci a lesníci v roku 1959 na pamiatku prvého uvedenia opery rovnakého mena. Na začiatku Fryčoviec nás značka odkláňa z hlavnej cesty. Cyklocesta je vedená popri rieky Ondřejnice po dobrých cestách. V Brušperku sa na námestí chceme najesť, ale je nám to umožnené až na okraji mesta. Na obed bola kačacina, ale už len jedna porcia. Cez námestie ideme ešte raz. Za mestom je ďalší z veterných mlynov. Je to už len valcová budova bez veterných lopatiek. Ideme dobre značenou cyklotrasou s výborným povrchom. Technické zariadenia nás upozorňujú, že sa blížime k Ostrave. Blížime sa k Štóle, kde je banícky skanzen. Žiaľ, nepodarilo sa nám ho nájsť. Vlastne sme ho ani veľmi nehľadali. Prichádzame do baníckej obce Staříč a vedľa diaľnice sa dostávame krajom Frýdku-Místku k vodnej nádrži Olešná. Je to veľká plocha, ale ľudí pri nej minimum. Všetci sa tlačia pri neďalekom akvaparku. Veci sme si odložili pod čerešňu. Tí, čo sa vyvaľovali, boli jej plodmi poznačení. Vrháme sa do nádrže schladiť prehriate telá od slnka i myseľ od nudou zničených báb, ktoré sa slnili len tak. Pri návrate z vody som stupil na medonosnú včielku. Bránila sa tak, že ma pichla. Začali ma svrbieť ruky. Tabletky proti alergii som nemal. Pripravil som si len injekciu. Nebolo ju treba. Pri zábave sme si ani nevšimli, že sa blíži búrka. Až zvírený prach z neďalekej opravovanej cesty nás popohnal k odchodu. Možno sme boli rýchli, ale dážď nás nedohnal. Pokračovali sme v našom pláne. Cez Frýdlant sme sa prešmykli a povedľa rieky Ostravice ideme až k zrubu spisovateľa Petra Bezruča. On sa vlastne volal Vladimír Vašek. V istom období svojho života stojí pri ňom priateľ Ondřej Boleslav Petr a Doda Bezručová. Tak vznikol jeho pseudonym Petr Bezruč. Zrub stojí vedľa reštaurácie a pre kľúč je potrebné ísť do nejakého domu. Nám sa nechcelo. Z Ostravice po prameň Cyrilka sme si mysleli, že to bude za odmenu. Nakoniec sa z toho vykľula nádherná namáhavá horská trasa. Zastavili sme sa až pod Smrčkom, kde cesta začala klesať. Rýchlym zjazdom sme sa presunuli k prameňu pitnej vody Cyrilka, kde stojí drevená kaplnka zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi. Pred odpočinkom na chate nás čakal v Kunčiciach ešte drevený kostolík sv. Prekopa na cintoríne, ktorý sem bol prevezený z Podkarpatskej Rusi. Zaujímavosťou cintorínu bolo, že tu takmer nebol na hrobe kríž. Na ceste domov sme sa ešte zastavili pri peknej drevenej kaplnke. Už ráno nás opustil Mišo. Má nejaký koncert a nechcel sklamať fanúšikov a hlavne fanynky.

 

  1. Frenštát – Pustevny – Radhošť – Střední Bečva – Hutisko-Solanec - Solanec – Soláň - Velké Karlovice 55 km

 

Opúšťame pohostinné Trojanovice. Ideme smerom k lanovke. Nie všetci si všimli odbočku. Čo si ju nevšimli, mali ďalší zážitok navyše. Asfaltová cesta tak akurát stúpala až na Pustevny. Sme tu pomerne skoro. Ľudí je pomenej. Fotíme Pustevny i tie Jurkovičove. Keď sme videli, kde až vzadu je Radhošť, dohodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť aspoň na Radegasta. Janka zostala pri bicykloch, pretože bola členkou prvého výkonnostného družstva, ktoré Radegasta už videlo. Ideme pešo. Pri Radegastovi sa koná blší trh. Zisťujeme, že na Radhošť sú to len 4 km. No nechoď tam. Cesta je široká, kamenistá, mierne členitá. Vítajú nás sv. Cyril a Metod. Akoby nás pozývali do drevenej pútnickej kaplnky. Je malebná. Ponáhľame sa späť so spomienkou na Janku, aby nedostala pri strážení bicyklov presedeniny. Previnilo sa tvárime, ale Janka nás víta s tradičným úsmevom. Do údolia Rožnovskej Bečvy je to o brzdách. Malý Igor ich použil na štrkovej ceste a tak sa s chuťou zahryzol do štrku pripraveného na zimný posyp. Našťastie to dopadlo dobre. To nás už telefónom naháňal Peťo M., ktorý sa z Pustevní pustil späť k chate a autu a už nás čakal v hostinci na Hutisku. My sme predtým ešte vyvetrali a vyhnali mole z našich pršiplášťov. Obsluha bola neobyčajne nechutná. To sa ale našťastie nedalo povedať o jedle. Dážď ustal. Na jeho oslavu sme si dali, tentoraz už menšiu, točenú zmrzlinu. Pokračujeme prechodom ďalšieho horského hrebeňa. Odbočujeme, aby sme si pozreli, ako vyzerala tatíčkova žena Charlotte. Predstavoval som si, že autor jej podobizeň vytesal priamo do veľkej skaly. On ju vytesal z menšieho kameňa a ten potom vložili do skaly nad cestou. Cesta ďalej pokračuje prijateľným stúpaním. Krajina okolo je malebná. V sedle sa čakáme. Všetci sú vyškerení, lebo vedia, že už pôjdeme len dole. Pár kvapiek nás pri zjazde pokropilo. Vo Veľkých Karloviciach sa ubytovávame v kempe Machúzky. Spíme v chatkách za CZK. V kempe sa dá aj najesť. Taký Fero si dal aj dupľu. Tomu to pálilo. Teraz nemá na mysli hlavu, ale žalúdok. V areáli je aj malé kúpalisko. Využil ho len – keď malé, tak malý Igor. Tí čo majú ruky aj na niečo iné ako na poškriabanie sa a či podopretie hlavy, si zahrali volejbal. Zasa sme stretli veľkú skupinu motorkárov.

 

  1. Veľké Karlovice – Kasárne – Štiavnik – Hvozdnica – Plevník-Drienové – Kostolecká a Manínska tiesňava – Považská Teplá - Považská Bystrica – Prečín - Domaniža – Briestené – Pružina 78 km

 

Nastal deň, keď zasa uvidíme rodné Slovensko. Na jednej strane nás to teší, na druhej je to znak blížiaceho konca. Po asfaltke stúpame až ku Kasárňam. Ešte predtým sa fotíme na hraničnej čiare. Kasárne ponúkajú občerstvenie, dokonca aj palacinky. Keďže ideme do kopca, sme roztratení. Stretáme sa až na hrebeni Javorníkov a to sa už nikomu nechce vrátiť. Počasie nádherné, pohľady na hornaté Slovensko nás nadchýnajú hrdosťou. Z výšky vyše 900 m sa spúšťame dole. Cesta je rôznej kvality, ale dá sa. Zastavujeme sa v zariadení na hornom konci Štiavnika. Je sobota a popoludní tu bude svadba. Z chladiacich pultov sa na nás usmievajú zákusky. Sú pre nás nedostupné ako himalájske končiare. Aspoň sa občerstvujeme tekutinami. Pokračujeme popod diaľnicu a modro značenou trasou vedľa Váhu. Asfaltka sa skončila a my tlačíme bicykle po prázdnom koryte plnom štrku. Na asfaltku sa dostávame v dedine Plevník-Drieňové. Stretli sme domácich, ako na aute vyvážajú odpad k Váhu. Na hornom konci dediny je zaujímavá stavba kaplnky. Keďže sme ako vždy roztrúsení, nestretáme sa v reštaurácii, kde má pamätník spisovateľ Peter Jilemnický, ale stretáme sa až v kempe v Manínskej tiesňave. Samozrejme, že sme v Kostoleckej a Manínskej tiesňave spomalili, aby sme si mohli pozrieť ich krásy. Jedným očkom sme hodili aj po Bosmanoch, krásnom to kopci. V kempe sa najesť nedá. Sprostých a oplzlých rečí je tu ale dosť. Ešteže sa ozval Igor a nespratníkov poslal preč. Kúsok poniže sa dá aj najesť, aj keď to trvá dlho. Cez Považskú Bystricu prichádzame do Domaniže. Je tu púť. Krátko sa zastavujeme, prezeráme si kostol plný ľudí. Ako hosť je tu pozvaný aj topoľčiansky dekan. Cestu do Pružiny nám skrášľuje pekný výhľad na Kľak. Dorazil nás miestny občan, ktorý sa okolo nás, pri ceste do kopca, prehnal na starom bicykli. V Briestenom vieme, že je brontosaurus, ale tiež sme ho veľmi nehľadali. Ponáhľali sme sa. Peťo K., ktorý viedol auto, v dedine zistil, že jeho známy sa už neteší z radostí tohto sveta asi tri roky. Obe rekreačné zariadenia, ktoré patria pod obec, boli obsadené. Starosta nám teda umožnil spať v hore, pri prameni pitnej vody. V pizérii sme sa trochu ochladili. Odchádzame na miesto nášho odpočinku. Miesto je vedľa potoka, ktorý je prehradený a slúži miestnym šarvancom ako kúpalisko. Plocha na stanovanie je trávnatá. Na prvý pohľad výborné. Na ostatné pohľady už menej. Začíname stavať stany. Kolíky nie a nie zatĺcť do kamenistej zeme. Zrazu sa z ničoho nič zobrali obrovské, tmavé mračná. Snažíme sa práce urýchliť. V priebehu pár sekúnd na nás padajú litre vody. Vietor zosilnel. Každý sa rýchlo schováva do ešte nie celkom postavených stanov. Namiesto konštrukcie držia stany ľudia. Len Fero s nepreberný množstvom vybraných slov behá pri stane. Snažím sa mu pomôcť. Nefunguje to. Skrývam sa. Dážď ako prišiel, tak aj odišiel. Ratujeme, čo sa dá. Zo stanov zberáme vodu, dostavujeme. Voda z potoku sa vyliala z brehov, nás však neohrozila. Padol neuveriteľný nápad. Spravme si oheň. Oheň sa rozhorel. Nejaký domáci vyhodil malé zemiaky. Opiekli sme si ich. Neuveriteľný záver dňa. Noc už bola celkom pokojná.

 

  1. Pružina – Zliechov – Nitrianske Rudno – To 80 km

 

Ráno nás čakal vzduch nasýtený vodou. Pobalili sme všetko mokré. Dnes sme už doma. Tam to usušíme. Z Predhoria sme sa klesaním dostali na rázcestie Riedka. Odtiaľto pokračujeme smer Mojtín. Pred dedinou odbočujeme na Zliechov. Cesta je stále asfaltová, len záver je kamenistý. V Zliechove odbočujeme na Nitrianske Rudno. Zastavujeme sa na ranči, kde to vonia po indiánoch. Strava bola asi dobrá, pretože to, čo bolo potom, sa vidí málokedy. Rýchlosť nad 30. Kto trochu zaostal, mal smolu. Posledná naša spoločná zastávka bola v Hradišti. Posedeli sme na obrubníkoch, popriali si všetko dobré a roztrúsili sme sa domov.

Dovidenia o rok v Maďarsku. Zapísal Peter