logo KST Žochár Topoľčany

Hohe Wand, Rax

Dátum konania:  28. 08. 2010

 

Deň prvý

29 ľudí sa tešilo. Škoda, že počasie bolo proti. O 7,00 vyrážame na siedmych autách. V Bratislave dopĺňame stavy. Chceli sme ísť spolu, ale to sa nám nepodarilo. Najviac sme čakali na krnčancov. Tí chceli emigrovať do Maďarska, ale na hraniciach im povedali, že takých tam majú habadej. Bošanci sa zasa utrhli a autom sa vyškriabali až na vrch. My sme pod Hohe Wand hľadali bezplatné parkovisko. Nepodarilo sa nám to. Nuž sme zaplatili a zaparkovali priamo pri začiatku istenej cesty s názvom Volerin. Je to jednoduchá istená trasa. Zaujali nás aj parkujúce autá z Českej republiky, ktoré stáli kolmo na ostatné a zaberali veľa parkovného miesta. Trochu mrholilo, čím istiace prvky nadobudli na vážnosti. Pri odbočke na trasu cez skalné okno a komin nás čakala nejaká koza, ktorá sa mala podobať na kamzíka. Vraj to bol Kozoroh. Neviem, koľko jej platia na hodinu, ale bol problém ju odohnať. Na vrcholové plató sme sa dostali pri mieste, kde sa vrhajú do neznáma letci na krídlach. Hneď vedľa je vybudovaná plošina nad skalným zrázom. Nafotili sme si z nej lanolezcov. To sú ľudia, ktorí sa nesnažia liezť po skale a ako istenie používajú pripútanie sa na pevne natiahnuté laná, ale priamo šplhajú po lane. Spustil sa dážď. Dolu ideme po asfaltke. Je krásne vybudovaná a je spoplatnená. Kochali sme sa nad jej technickým riešením. Autami, tentoraz spoločne, sme sa proti toku rieky Schwarza dostali až pod lanovku vedúcu z výšky 535 m za dedinou Hirschwang do výšky 1547 m. Kúpili sme si spiatočný lístok za 11 €. Lístok platí viac dní. Do kabínky sme sa nedostali naraz. Každý z nás mal cca 20 kg batožinu. Ako bónus sme niesli chatárke niekoľko kg časopisov, o ktoré poprosila. Hore sme sa nečakali, ale rozvážnym krokom sme si niesli svoj náklad k chate Otto-Schutzhaus vo výške 1642 m, ktorá bola vzdialená cca 30 min. Tí rýchlejší sa vrátili pomôcť menej zdatným, alebo viac nabaleným. Privítala nás chatárka z Detvy. Volala sa jednoducho – Mária. Rozdelila nás do štyroch izieb. Strohá výbava, postele vedľa seba bez medzery / v Juhoslávii to bolo skupno ložište/, matrace s plachtou, pri nohách dve deky pre každého, za hlavou polička, pri dverách vešiak a v kúte pri okne otvorené skrinky na šatstvo. Elektrická zástrčka bola len na jednej izbe a na chodbe, sprchy boli dve na všetkých a teplá voda padala len na náhodne vybraných vyvolených. Ale voda bola pitná. Na chate sa ešte nekúrilo. Teplota na izbách bola okolo 10 stupňov. Zohriať sa bolo čím. Nikto sa nesťažoval. V noci sme si cez spacáky prehadzovali teplé deky.

 

Deň druhý

Delíme sa na pobožných a tých druhých. Pobožní idú lanovkou a potom autom do Reichenau. Svätá omša je ďakovná. Pripomínajú si desiate výročie konania letných prázdninových hier. Hrá kapela, deti i dospelí spievajú. Kňaz hovorí dlho. Po svätej omši deti vonku rozdávajú na ruke z vystrihnutého papiera prilepený cukrík. Milé. Autá parkujeme zasa pri lanovke. Žiadny autobus nám nejde a tak ideme popri rieke Schwarza pešo. Je sa na čo pozerať. V Keiserbrunne je múzeum potrubia – vodovodného. Nad osadou čnie pekný skalný útvar Turmstein s výškou 805 m. Vo Weichtalhausi sa pripájame k trase, ktorú absolvovali tí druhí. Dávame si obed. Jemne nám doň prší. Teraz nás čaká stúpanie. Nechceme ísť náročnou cestou hore, vzhľadom k účastníkom. Volíme ľahšiu výstupovú cestu Weichhuttklamm. I tu na nás čakajú technicky náročné miesta. Je to sústava rebríkov a lán. Napredujeme pomaly. Doháňame naše blondínky. Tí sa vracajú späť po tej istej ceste, ako šli dolu. Nenabrali odvahu ísť s ostatnými po náročnejšej trase. Sme roztrhaní. Sem – tam sa čakáme. Cesta sa zdá nekonečná. Po ľavej strane nás sprevádza Schneeberg, Vidíme aj miesto, kde je konečná stanice vláčiku Salamander. Keďže je pekné počasie, po príchode na chatu sa ideme pozrieť na skalné okno priamo viditeľné z chaty pod Jacobskogelom. Cestou k chate prechádzame cez Alpskú záhradu. Na večeru máme knedlo, vepřo, zelo. Knedlo je len jedno a nie parené ale varené, čo malo za príčinu, že bolo obalené jemným slizom. Vepřo celkom dobré a zelí kyselé. Bola to prvá a aj posledná moja objednávka. Výber jedál bol obmedzený. Hľadajú dobrého kuchára. Teraz tam varil Macedónec. Možno je učenlivý, ale určite ešte nie je dobrý. Na noc sme sa preventívne prikryli dekami.

Bošanci boli individuálne na Heukuppe a urobili dobre.

 

Deň tretí

Vonku šľahá vietor dážď. V pláne bol najvyšší kopec Raxu Heukuppe. Menšia skupinka naň aj odchádza. A urobili dobre. Bol to posledný deň, keď sa síce s problémami, ale predsa len dalo naň vystúpiť. My ostatní sme hrali karty, čítali. Pred obedom sme sa rozhodli, keď dážď trochu ustal, že sa pozrieme aspoň na Hollentalaussicht a potom uvidíme podľa počasia. Výhľad na dolinu bol celkom slušný. Nepršalo a tak pokračujeme k chate Wolfgang Dirnbacher Hutte. Je to vlastne len útulňa. Tu sa delíme. Časť sa vracia na chatu, časť pokračuje smerom na Scheibwaldhohe 1 943 m. S výškou sa dostávame do pásma snehu. Vietor silnie. Na vrchole sa fotíme a upaľujeme do nižších výšok do závetria. Zostupujeme až k chate Seehutte. Tu pri stavbe bager neopatrne zakopol do zeme a vzniklo jazierko. Dnu nás čaká exotický ázijský chatár, ktorý po nemecky nerozumie a anglicky sa práve začal učiť. Čaj nám ale pripravil. Prekvapili nás tu aj blondínky, ktoré sa nevrátili na chatu, ale zvolili trasu na Seehutte. V teple sme pookriali. Vraciame sa na našu chatu. Večer sme sa zabavili pri človeče, kartách, knihách.

 

Deň štvrtý

Rozhodli sme sa, že dnes nás nič nezastaví pri zdolaní najvyššieho vrcholu. Vonku snehu asi 10 cm, vietor. Zababúšení odchádzame. Zastavujeme sa na Seehutte. Už je tam aj chatárka, ktorá sa svojej profesii rozumie. Občerstvili sme sa čajom a vyrážame. Ako posledný som jej povedal, že dnes sa ešte vrátime. Spýtala sa, kam ideme. Keď som pravdivo odpovedal, povedala mi, že to nejde. Na hrebeni, cez ktorý máme prejsť zúri víchrica 150 km/h. Odpovedal som jej, že potom prídeme skôr. Budúci mladoženáč, priznajúc si vážnosť situácie a možné dôsledky, zostal. Ten nám povedal, že po našom odchode chatárka informovala o našom pohybe kompetentné orgány. Medzitým sme my veselo stúpali. Vietor so snehom náš šľahali. Ľadové guličky štípali na tvári. Viditeľnosť pár metrov, ale chodník bol zreteľný. Odrazu sa stratil. Značenie nebolo žiadne. Boli sme tesne pod hrebeňom. Pri pokuse výjsť naň, sme pocítili silu vetra. Zavelil som na ústup. Neznalosť terénu, bez značenia, zlej viditeľnosti a pri víchrici to bolo na zamrznutie. /Žiaľ v Tatrách sa to stalo dvom Amíkom./ Dvaja sa predsa len pokúšali premôcť prírodu, ale skoro zistili, že na ňu dnes nemajú. Chatárka na Seehutte nás privítala s úsmevom. Aj ona podávala knedlo, vepřo, zelo. Nuž som si ho dal i s ostatnými. Na Moravákov nemajú. Na našu chatu sme sa vrátili skoro. Po otužení v sprche sme sa opäť venovali spoločenským hrám. Trochu sme sa scvrkli, pretože rodičia školopovinných detí sa pobrali domov, aby dohliadli na svoje ratolesti pri ceste za vzdelaním.

 

Deň piaty

Sneh v noci zmizol, nízka oblačnosť zostala. Náš plán – Schneeberg – v tomto počasí stratil na význame. Keďže viacerým zostalo viac chleba, Iby prehovoril chatárku, aby pustila Tea do kuchyne. Kúpili sme vajíčka za 0,50/kus, použili nespotrebovanú horčicu, cibuľu, papriku a Teo nám vykúzlil opekaný chlieb na vajíčku. To bola pekná bodka za našim nie práve vydareným pobytom v Raxe. Lanovkou dolu, autami na Slovensko. To podstatné bolo, že sme sa šťastne dostali domov a máme tak šancu i v budúcnosti vypadnúť do nám neprebádaných oblastí.

 

Zapísal Peter.