logo KST Žochár Topoľčany

Cerová vrchovina

Dátum konania:  06. 05. 2010

 

Presun

Istý čas sa zdalo, že prekonáme rekord v účasti z minulého roka (33). Nestalo sa tak. Z pôvodne prihlásených 38 nás prišlo 31. Na parkovisku Tesca to vyzeralo akoby sme šli na nejakú expedíciu. Ona to aj bola expedícia do minulosti. Autá praskali vo zvaroch. Po ceste sme sa roztratili. Zaujala nás cesta z Radzoviec do Obručnej. Taká japonská - samá jama. Ubytovanie bolo slušné. Dvojposteľové izby plne vybavené, k dispozícii sauna, vírivky, možnosť zahrať si gulečník, šípky, tenis, spoločenské hry... K tomu usmievavá a ochotná obsluha. Je pravda, že personál by nemusel fajčiť. Po ubytovaní sa, sme sa rozvalili do kožených kresiel a začali konzumovať doma napečené dobroty. O 23,00 sme sa dobrovoľne pobrali do izieb. Tešili sme sa na ráno. Obloha bola posiata hviezdami, teplý večer. Prišlo aj posledné auto z Bošian.

 

7.5.2010 Belina – Malobelinská skala – Pohanský vrch – Tilič – Hajnáčka 20 km

 

Okolo piatej hodiny rannej si dážď dovolil zaklopať na okno. Pohľad z neho bol zdrcujúci. Litre vody sa valili z oblohy. Odchod bol stanovený na 7,30. Mužstvo bolo disciplované. Sem-tam sa niekto nesmelo spýtal, či sa ide, ale to bola len básnická otázka, na ktorú nie je potrebné odpovedať. Kuchárka nám nie lámavou, ale celkom dolámanou slovenčinou odporučila, aby sme neparkovali v Beline, ale radšej sa odviezli až do Fiľakova na parkovisko Lidla. Vraj večne oddychujúci ľudia by nám mohli materiálne uškodiť. Čakáme v daždi na autobus. Zastávka je malá. Súkromné minibusy, chodiace pred oficiálnym odchodom autobusov, zberajú cestujúcich. Oproti zastávky je možné kúpiť si dáždnik. Kupujeme. Najlepšie sa predávajú modré. Vraj aspoň takto budú mať niečo modré nad hlavou, keď obloha sa nepreprala v pervole a zosivela. V Beline sa k nám pridáva jeden domáci. Vraví, že roboty nieto. O čo menej roboty, o to viac alkoholu. Stúpame vedľa cintorína. Betónový chodník končí. Čisté topánky sa zabárajú do piesčitého blata. Zo začiatku sa snažíme nezablatiť. Neskôr je nám to úplne jedno. Vidíme odkryv, kde sa na povrch predralo morské dno. Piesok striedaný odolnejšími kameňmi. Lesné cesty sú rozmáčané. Pri strmšom stúpaní kráčame na mieste. To Sládek by tu mohol vyučovať pantomímu. Malobelinské skaly nás trochu sklamali. Značka vedie vrcholom a majestátne bralá nie je vidieť. Dážď prestáva. Prvý odpadlíci odchádzajú na chatu. Ostatní sa posilňujú potravou. Tešíme sa na Pohanský hrad. Je to rozložitý lávový vrchol. Nie všetci si všimli odbočku na vyhliadku, kde sa nachádzajú mohutné skalné bralá. Keškári sa tiež tešili. Kráčame po vrcholovom trávnatom plató. Vidíme zaujímavosť. Dve zelené značky do Hajnáčky s rôznymi časmi. Zastavujeme sa na Tiliči. Je to pekný vyhliadkový kopec, ktorý odkrýva pohľad na kalderu sopky, kde v strede tróni hradný kopec Hajnáčky. Vzadu za ním je masív Ragáča. Stretli sme sa tu aj s ďalšími topoľčancami, ktorí chceli ísť s nami, ale nakoniec šli sólo. V dedine kontrolujeme odchody autobusov. Zisťujeme, že Ragáč nestíhame. Preto si dlhšie vychutnávame hradný kopec. Telefonicky sa spájame s oneskorencami. Vidíme ich na lúke. V mlákach na ceste sa zbavujeme blata z topánok. Autobusom sa prepravujeme do Fiľakova. Keďže máme dobrý čas, rozhodneme sa ísť na Fiľakovský hrad. Čaká nás tam urastený sprievodca. Naše baby ho tak rozbabrali, že sám nám ponúkol zľavu. Keď začal rozprávať bolo všetkým ešte teplo. Keď skončil, triasli sme sa od zimy. Nebolo možné ho vypnúť. Ale hovoril zaujímavo. Trochu sa predvádzal. Vbehli sme aj do veže, prezreli si expozície. S muzikou v bruchu sme sa ponáhľali k autám. To sme už vedeli, že Peťo má defekt. Čím sme sa viac blížili k autám, tým viac sa sťahovali na nás mračná. S prvými kvapkami sme sa skryli v aute. To chudák Peťo práve začal meniť koleso. Držali nad ním dáždnik, ale lejak a následne ľadovec ho poriadne zmáčali. Večera bola dobrá, saunisti vychádzali zo sauny mäkkí ako mäkké i. Miladka nás tradične šokovala množstvom koláčov, ktoré sme nemali kam dať.

 

8.9.2009 Obručná – Mačacia – Šomoška – Šalgó a späť 17 km

 

Katalógové počasie. O 8,00 vyrážame po červenej. Dobre urobili tí, čo si neočistili topánky. Znovu miesime blato na ceste do kopca. Prvou zaujímavosťou bol kameňolom. Vyrábali sa tu čadičové kocky na dláždenie ciest. Hovorilo sa im aj mačacie hlavy a možno to bol základ pre pomenovanie Mačacia. V najlepších rokoch tu pracovalo až 1 500 ľudí. Bolo o nich dobre postarané. Postavili im tu 48 bytových jednotiek, školu, obchod, tri nocľahárne.... Na dne lomu sú jazierka. Na skalných stenách sú viditeľné stopy vrásnenia. V strede sú haldy naštiepaného nepotrebného odpadu. Prichádzame na náučný chodník pri osade, kde je aj rozhľadňa s pekným výhľadom na cieľ našej cesty Šomošky a Šalgóa. Zberáme dve zblúdené turistky. Po vale, kadiaľ vozili opracovaný kameň vláčiky, ideme pohodlne až po bývalú colnicu. Tovar sa vozil do Maďarska, tak ju tu museli postaviť. To sa už škriabeme na Šomošku. Fotíme sa na kamennom mori. Stretáme tu aj včerajších Topoľčancov. Vrcholný zážitok sme mali pri čadičovom vodopáde. Raritou je jeho zakrivenie. Foteniu nebolo konca. Za zatáčkou nás už vítal hrad. Kupujeme si lístky, pohľadnice, šálky, brožúrky. Hrad je stále väčší a väčší. Dostavuje sa. Obsadzujeme nedostavanú vežu. Stoly sa prehýbajú pod koláčmi. Na množstvo alkoholu máme málo ľudí. Do Maďarska sme prešli a ani sme si to nevšimli. Len sme trochu menej rozumeli okoloidúcim. Dobré značenie pokračovalo aj za hranicami. Les sa len tak červenal. Pohodlne sme prišli až pod hrad, kde stúpanie bolo prudšie. Hrad nikto nebránil a tak sme si ho sprivatizovali. Z najvyššieho miesta sme si pozreli najvyššie pohorie Maďarska Matru a aj Bukovské vrchy, mesto Šalgótarján i hrad Šomošku, ktorý sa strácal na horskom pozadí. S Maďarmi prišli na hrad aj oblaky. Dobrovoľne sme ho opustili. Tou istou cestou sa vraciame. Aby to nebolo celkom to isté, začalo pršať. Blesky nám pripomenuli slovenskú hymnu. Večer nám Miro ukázal, kde sa v lete potuloval a pridal aj roky minulé. /Čína, Tibet, Južná Amerika/. Podarilo sa nám uhrať aj dohodnutú cenu za ubytovanie 15,30 €.

 

9.5.2010 Ipolytarnóc, Veľká nad Ipľom, Muľa

 

Vrcholom našej expedície do praveku bola návšteva geologického múzea pri dedine Ipolatarnóc. Podarilo sa nám byť medzi prvými. Kupujeme si lístky za tisíc hufnáglov, čo je v prepočte 4 €. Dostávame aj papierové okuliare na premietanie 3D. Na dlhú dobu nás zaujali. Keďže pred nami je autobus maďarských školákov, čakáme na sprievodcu, ktorému by sme rozumeli. Možno doteraz neprišiel. Dostali sme výklad v angličtine. Ešte dobre, že boli s nami aj mladšie turistky, ktoré nám prekladali. Videli sme pozostatky 100 metrového skameneného stromu, stopy vtedy žijúcej zvery, premietli nám krátky film. Prehliadka trvala asi hodinu. Pri ceste späť sme si prezreli v pavilóne vystavené praveké kmene stromov, zahrali sme sa na inteligentov v okuliaroch, čo Martina nazvala 3D blázni. Nastáva štiepenie. Nie každý sa chcel ísť pozrieť do Veľkej nad Ipľom, kde slúži skamenený strom ako náhrobný kameň. Kto bol, neobanoval. Práve končila svätá omša v kostolíku, o ktorom sa pred nedávnom písalo. Pán farár dal historické lavice namaľovať na bielo. Áno, je to pravda. Kostol je v rekonštrukcii. Stará aj nová veža stáli pri kostole. Zaujala nás aj moderná, pekná krížová cesta a samozrejme aj pomník na hrobe pána farára, ktorý si zobral to, čo nemal. Život. Ešte menej sa nás vydalo hľadať prvý kostol v Uhorsku postavený technológiou železobetónovej konštrukcie. Boli sme tam práve v dobe obeda. Na sprievodcu sme trochu čakali, ale stálo to zato. Kostolík je ošarpaný, potrebuje opraviť. Ale za koho peniaze? Dedina vymiera. Najmladšie biele dieťa navštevuje deviatu triedu. Zaujal nás hlavný obraz Svätej Alžbety uhorskej. Boli sme aj na veži. Veľmi dobre sme videli 8 sôch cherubínov. Neviem prečo ich autor zobrazil v namosúrenej podobe. Veď sa nedívali len do Maďarska. Rieka Ipeľ, ktorá tu tvorí hranicu, sa rozlievala. Bol by to pekný koniec pekného výletu. My sme sa zastavili ešte najesť sa vo Vígľaši. A to nebolo šťastné riešenie.

Zapísal Peter.