Tlačivo pre 2% dane pre KST Žochár Topoľčany (2024).

Prvovýstup Súľovským vodopádom

Všetko sa začalo nádherne. Krásne počasie, účastníkov dva autobusy. Plán trasy zaujímavý. Stretám sa s účastníkmi. Niektorí navrhujú zmenu v programe. Nikdy to nedovoľte. Ja som dovolil. Na Súľovský hrad pôjdeme cez vodopády. Nasadáme do autobusov. Deti sa okamžite rozbaľujú, dospeláci tiež rozbaľujú, ale noviny. My si asi musíme vždy kaziť náladu politikou. Jeden starý autobus si to upaľuje za ešte starším. Monotónne chrumkanie chipsov, keksov prerušuje ticho motora. Porucha. Krátka porada. Závada je opraviteľná. Druhý autobus upaľuje, my pozitívne vplývame na vodiča, aby čím skôr dokončil opravu. Podarilo sa. Po pár kilometroch, odstavený na kraji cesty, stojí ďalší náš autobus. Defekt. Zadná pneumatika praskla, prerazila oplechovanú podlahu a ľahko zranila tam sediace účastníčky. Tentoraz pokračujeme ako prví my. Nie dlho. Pravdepodobne sme dostali autobus na krátke trasy. Opäť porucha. Radíme sa. Stretneme sa na hrade. So značným meškaním sme prišli na začiatok túry. Z autobusu vystupujú dobre najedení účastníci. Ale čo to vidím? Vystupuje aj jedna staršia pani, viditeľne na sklonku života. Pri nastupovaní som si ju nevšimol a ako stopárke by jej nezastal ani traktor. Realita je však krutá. Má 82 rokov a nechce žiadnu náhradnú trasu. Ešteže je tu s dcérou. „ Keď to zvládzu tieto deti“ a ukazuje na 6-10 ročné deti, „zvládnem to aj ja“. Vyrazili sme. Uzatváram tvar. Vpredu mladí stopári hľadajú značky. Babička má miestami problém s chôdzou, ale drží sa dobre. Už sa približujeme k vodopádom. Krik počujem zďaleka. Nepatrí sa v horách kričať, nuž ale keď sa im ten vodopád tak páči. Prichádzam bližšie. Takmer som začal vrieskať aj ja. Účastníci z prvého autobusu povešaní na reťaziach, poháňajú deti, len aby sa nebáli a stúpali hore. Manželky preklínajú toho, kto takú sprostosť vymyslel. Hľadal som rýchlo tých, ktorí ma prehovárali na zmenu trasy cez vodopády. Už ich nebolo. Značka bola rovno na vodopádoch, reťaze tiež hovorili o tom, že cesta vedie iba tadiaľto. Vrešťavé deti vrešťali, tiché robili ticho. Čo teraz? Dohodli sme sa, či mi to priam nariadili, vyniesť deti bezpečne nad vodopád. Beriem prvé dieťa na plecia. Jeho rúčky sa chytajú mojej hlavy. Nie uší, tie mi až tak neodstávajú. Nie nosa, ten mám len jeden. Ich rúčky sa zarývajú do mojich očných oblúkov. Darmo hovorím, že cez tie tučnučké prstíky nevidím. Predsa však niektoré deti boli ku mne pozornejšie a premasírovali mi okolie ohryzka na krku. Deti sú už hore. Menej odvážnym rodičom nezostáva nič iné, len ich nasledovať. Dole však zostala so smutným pohľadom v očiach babička s dcérou. Predstava, že by som mal aj ju vyniesť, rozosmutnela aj moje oči. Nakoniec sme sa na radosť oboch dohodli, že sa vrátia k autobusu. Dohonil som skupinku, ktorá strmo stúpala hore. Ihneď som sa spojil s iniciátorom návrhu. Nešetril som ich. Vysvetlili mi, že nová značka odbočuje tesne pred vodopádmi a pohodlne stúpa hore. To som sa teda dožil. Účastníci zájazdu nemali pre mňa pekného slova. Sám pred sebou som sa hanbil, že som si nevšimol odbočovať značku. Jediným pozitívom bolo, že som dokázal vyliezť Súľovské vodopády so zakrytými očami a so živou váhou na pleciach. Opakovane.

Rada na záver. Nikdy narýchlo nemeňte starostlivo pripravenú trasu. Dôkladne si prezrite účastníkov zájazdu, či sú dobre vybavení a dostatočne zdatní. Neobjednávajte si najstaršie autobusy v okrese.

Zažil a zapísal Peter