logo KST Žochár Topoľčany

Sekcia: viacdňové akcie

Ďaleký východ 8.5.- 12.5.2013

 

Voľakedy si ľudia mysleli, že zem je jedna veľká doska a na jej konci z nej padá voda. A tam ideme. Ideme na koniec Slovenska. Ideme tam, kde sa čas zastavil, ľudia sa odsťahovali za prácou. Príroda je tam ešte neporušená, obloha neznečistená svetelným smogom, ľudia sú srdeční. Hlavnou devízou tohto kraja je neporušená príroda. Bukové a bukovo-jedľové lesy, ktoré sa stali pralesmi. Vzhľadom na málopočetné osídlenie sú tu vhodné podmienky na pozorovanie oblohy. Prítomnosť človeka tu zanechala s citom k prírode vybudované drevené kostolíky.

Ubytovanie v chatách za 10 €/noc, doprava špeciálnym autobusom. Počet účastníkov je 52, prihlásených je 54. Ak má ešte niekto záujem, môže sa nahlásiť. Je vysoký predpoklad, že sa niekto odhlási.

  1. preprava busom z Topoľčian do Sniny. Počas cesty sa zastavíme na niektorom z dvoch hradov: Šarišský alebo Kapušanský, prípadne na oboch. Uvidíme podľa času.

  2. Busom do Novej Sedlice, pešo: Nová Sedlica – dolina Stužice - Kremenec 1221m – Čierťaže - Nová Sedlica 7,5 hod, alternatíva 1: z Kremenca po hranici Poľsko – Ukrajina na kopec Wielka Rawka a späť na Kremenec + 1,5 hod, alternatíva 2: z Čierťaže po poľsko-slovenskom hrebeni na Rabiu Skalu a odtiaľ po žltej do Novej Sedlice + 2 hod

  3. Busom Jalová – drevený kostolík, Beskydský panteon, Ulič – miniatúry kostolíkov, návšteva Arpádovej línie a ďalej podľa toho, čo nám dovolí ochrana hraníc

  4. Busom Zemplínke Hámre, pešo Zemplínske Hámre - Sninský Kameň – Sninské rybníky 5 hod, alternatíva: zo Sninského kameňa na Morské oko a Malé Morské oko a späť na Sninský kameň + 2,5 hod

  5. Autobusom domov. Cestou sa zastavíme v Opálových baniach, ak budú sprístupnené, alebo nejaká iná zaujímavosť po ceste

 

Šarišský hrad

Hrad sa prvýkrát spomína pod menom Sarus v roku 1245. V tom čase už mal za sebou dlhý vývoj. Doklady o osídlení hradného kopca sú už z paleolitu. Hrad postavili na ochranu dôležitej obchodnej, tzv. Toryskej cesty. Už od začiatku svojho jestvovnia bol kráľovským hradom. Bol sídlom kráľov v čase, keď sa zdržiavali v Šariši (Belo IV., Štefan, Ladislav IV.). Nový kamenný hrad, najmä jeho mohutnú hranolovú vežu, ktorej múry dosahujú až 440 cm, postavili po vpáde Tatárov. Vtedy Belo IV. nariadil z dôvodu zvýšenia obranyschopnosti krajiny stavať kamenné hrady po celom kráľovstve. Prvým známym kráľovským kastelánom bol Michal, spomína sa v roku 1254. Koncom 13.storočia sa hrad stal majetkom zemepánov. V roku 1290 patril známej šarišskej rodine Soósovcov, prívržencov Matúša Čáka. Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312, kde Soósovci spolu s Omodejovcami a Matúšom Čákom bojovali proti kráľovi Karolovi Róbertovi, prestali byť Soósovci jeho majiteľmi. Víťazný kráľ skonfiškoval hrad, ktorý sa opäť stal kráľovským majetkom. V roku 1436 prešiel do majetku Perényiovcov, ktorí sa stali župnými komesmi. Na krátky čas, v rokoch 1441-1460, obsadil hrad Ján Jiskra a jeho kapitáni. Po ich odchode sa hrad opäť stal majetkom pôvodných vlastníkov - Perényiovcov, ktorí ho dostali do večného daru. Ich môžeme považovať za zveľaďovateľov areálu, postavili viaceré obytné, hospodárske i fortifikačné stavby. Keď Perényiovci v roku 1526 po bitke pri Moháči prešli na stranu Zápoľského, cisárske vojsko hrad obliehalo a v roku 1537 aj dobylo. Po roku 1642 prešiel hrad do majetku Rákócziovcov. Po roku 1660, keď časť hradu nešťastnou náhodou vyletela do povetria po explózii pušného prachu, nastal postupne úpadok celého hradu. Jeho deštrukcii pomohol aj vtedajší hradný kapitán, ktorý dal v roku 1687 podpáliť poškodené hradné budovy. Odvtedy je v ruinách.

Kapušiansky hrad

Na pomerne strmom kopci, na mieste starého slovanského hradiska postavili v 13. storočí hrad, ktorý mal chrániť kráľovskú cestu vedúcu z Prešova na sever. Jeho prvým majiteľom bol rod Moglód. Po jeho vymretí prešiel do majetku kráľovskej komory a jeho veliteľom sa stal Henrich Tarczay, stúpenec Matúša Čáka. V roku 1312 počas bojov medzi Karolom Róbertom a Matúšom Čákom hrad zničili. Okolo roku1410 ho dostal Andrej Kappy, ktorý postavil nový opevnený objekt. V súvislosti s tureckým nebezpečenstvom hrad v druhej polovici 16. storočia opevnili a prestavali, aby vyhovoval požiadavkám novej vojenskej techniky. V roku 1685 ho obsadil Imrich Tököli, ale v tom istom roku ho dobylo cisárske vojsko. Začiatkom 18. storočia sa hradu zmocnil Telekessy, veliteľ vojsk Františka II. Rákociho, ktorý hrad v roku 1709 podpálil. V roku 1712 ho provizórne opravili, ale už v roku 1715 ho na základe rozhodnutia snemu zbúrali.

Kremenec 1221 m je vrchol v Bukovských vrchoch - Poloninách je najvýchodnejším bodom Slovenskej republiky. Nachádza sa v jednom z najvýznamnejších karpatských pralesoch - Stužici, ktorý je od roku 2007 zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Na vrchole Kremenca je mohutný kamenný hraničný stĺp, ktorý označuje miesto, kde sa stretávajú Slovensko, Poľsko a Ukrajina.

Medová baba

Nad obcou Nová Sedlica v sninskom regióne je umiestnená drevená socha Medová baba. Socha je súčasťou Galérie monumentálnej sochárskej tvorby.
Je vysoká 7,1 m a vyrobená zo sedemmetrového dobového kmeňa. Názov sochy je spojený s históriou - tajuplne sa nazýva podľa Žofie Maťašovskej, jednoduchej skromnej ženy, ktorá sa tu v roku 1928 presťahovala z Poľska spolu so svojim manželom. Zatiaľ, čo on pracoval v lese, ona sa so svojimi dvoma dcérami takmer 25 rokov venovala včeláreniu. Starala sa približne o 80 úľov. Chýr o úspešnej včelárke a jej kvalitnom mede sa šíril rýchlo. Jej najväčšími odberateľmi boli vzdialené čokoládovne v Kolíne. Život pracovitej ženy vryl tomuto miestu hlbokú pečať. Spomienkou na ňu sa stala neďaleká drevená plastika, vytvorená v roku 2002 Marekom Žitňanom. V pozadí sa nachádza zrubový včelín, ktorý tu postavili tunajší lesníci v roku 1997.

Riaba skala

Prečo je Riaba skala riabou, farebnou, pestrou. Podľa povesti sa cez Zelené Sviatky – Rusaľa na hore Paporotna schádzali Rusalky, ktoré tam varili odvar z liečivých bylín. Tento odvar im však chceli čerti vymeniť za britký odvar z plodov vlčieho lyka, koreňa nadragule a kvetov arniky. Keď s týmto zlým odvarom prechádzal čert cez Riabu skalu na Paportnu (vrch v Poľsku), zrazu zakikiríkal kohút v obci Močarne v Poľsku. Čert stratil moc, hrniec mu vypadol z rúk a celý odvar sa rozlial po skale a pestro ju zafarbil. 

Arpádova línia" je obranné opevnenie budované Maďarskom počas

II. svetovej vojny. Jedná sa o fortyfikačný systém, ktorého okraj
zasahuje aj na územie súčasnej Slovenskej republiky (v čase II. svetovej
vojny, to bolo územie Maďarska). Pri Uliči sa nachádzajú najsevernejšie
položené artefakty Arpádovej línie. Línia sa však ťahala z východného
Slovenska cez Podkarpatskú Rus až do severného Rumunska. V teréne smerom
od Uliča k slovensko-ukrajinskej štátnej hranici sú doteraz dobre
viditeľné betónové prefabrikáty v tvare ihlanov, malé aj väčšie bunkre
či zákopový systém.

Drevené kostolíky Prevažne sú to trojpriestorové stavby so štvorcovým alebo polygonálnym presbytériom,
s pozdĺžnou loďou krytou presahujúcou kupolou a tzv. babincom. Veža vyrastá z
konštrukcie babinca, s ktorým má nad prízemím spoločnú strechu. Pozemok, na ktorom
viaceré chrámy ležali býval ohradený zrubovou alebo murovanou ohradou a jeho
organickou súčasťou bol často i miestny cintorín.
Základná konštrukcia všetkých týchto
objektov je zrubová. Krytinou stavieb je drevený šindeľ. Najpoužívanejším stavebným
materiálom býval červený smrek, ktorý remeselníci opracovávali sekerou (pílou až v 19.
storočí). Stavitelia pravidelne spájali drevené hranoly dubovými klinmi. Stavba spočívala
na jednoduchej kamennej podmurovke bez maltového spojiva.
Väčšina východoslovenských drevených chrámov pochádza z 18. storočia (najstarší
a súčasne najhodnotnejší je kostol v Hervartove pochádzajúci z obdobia okolo roku 1500)
a vykazuje konštrukčnú, dispozičnú a umeleckú príbuznosť. Mnohé interiéry boli pôvodne
vyzdobené nástennými a stropnými maľbami, opierajúcimi sa o byzantské vzory. Tvorili
protiváhu 
ikonostasu, ktorý bol výtvarným i funkčným jadrom celej stavby. Priestory bývali
často dotvárané rezbárskymi prácami.

Súbor východoslovenských drevených chrámov predstavuje jednu z najvýraznejších pamiatkových skupín na Slovensku. Originalitou, krásou a malebnosťou i spätosťou s prostredím, v ktorom vznikli sú prejavom tvorivého génia prostého ľudu, jeho kultúrnej a duchovnej vyspelosti a remeselnej zručnosti domácich majstrov tesárov.

Sninský kameň

Povesť o tom, ako vznikol Veľký a Malý Sninský kameň – hovorí tiež o čertoch z Riabej skaly, ktorí chceli hodením kameňov do Morského oka zatopiť celé Karpaty. Štyria niesli veľký kameň a piaty, krívajúci čert malý kameň. Keď sa rozohnali s kameňmi, zrazu zakikiríkal kohút a čerti sa stratili. Hodené kamene však nedoleteli až do Morského oka, ale spadli pred neho a dnes sa volajú Malý a Veľký Sninský kameň.

Morské oko

Vznik Morského oka spadá do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlate. Mohutný zosuv z východného svahu Motrogonu a Jedlinky zahradili dolinu potoka Okna a za vzniknutou bariérou vzniklo prírodné jazero.

Morské oko leží v nadmorskej výške 618 m. Jeho dĺžka je približne 750 m a hĺbka 25 až 28 m. Napájaja ho 6 potokov a niekoľko periodických tokov. Prebytočnú vodu z jazera odvádza potok Okna.

Z Morského oka sa môžeťe vybrať náročnejšou 4 km trasou s prevýšením 400 m až na Sninský kameň. Odmenou je nádherný výhľad na krajinu údolia Cirochy, Vihorlatské lesy a Východoslovenskú nížinu.

Malé Morské oko

Malé Morské oko (Malé Vihorlatské jazero) leží západne od Morského oka vo výške 716 m n. m. - o 107 m vyššie ako Morské oko. V porovnaní s ním je podstatne menšie.
Vodná plocha zaberá 0,33 ha, hĺbka je premenlivá - od 2,4 do 4 m. Jazierko je napájané z jedného prameňa a nemá žiadny povrchový odtok.
Jazierko je známe výskytom raka riečneho.

Opálové bane

Bane boli známe po celom svete už od konca 16. storočia pre drahý opál, ktorý sa v nich ťažil. Je možné, že tu bol opál ťažený už počas rímskej doby. Dubnický drahý opál si zvlášť obľúbili členovia rodiny cisára Napoleona. Cisárovná Jozefína nosila najslávnejší opál Oheň trójsky. Najväčší opál menom Harlekýn našli v roku 1775 na dne potoka v osade Dubník. Vážil 600 gramov a ohodnotili ho na 700 tisíc holandských guldenov. Dnes je v prírodovednom múzeu vo Viedni.

Návšteva je možná len na povrchu. Prehliadka trvá cca 2 hod. Kúpiť si môžete aj malé exempláre opálov v cene do 10 €. Väčšie sú rozpredané.

Dubnícke opálové bane až do objavenia nálezísk opálu v Mexiku a Austrálii v 19. storočí boli jedinou ťaženou lokalitou na svete. Pre nerentabilnosť ťažbu v Dubníku ukončili v roku 1922. Ich zlatý vek dnes pripomína iba zrekonštruovaný vchod do štôlne Jozef. V centre Prešova sú opály vložené aj do ciferníka hodín, ktoré sú na priečelí budovy vedľa Mariánskeho súsošia.